Na prvý pohľad nepôsobí Dušan Ďurďovič ako človek, ktorý sprivatizoval miliardový majetok.
S hrubými predlaktiami, pevným stiskom a silným krívaním pripomína skôr penzionovaného murára a bývalého zápasníka, ktorým aj v skutočnosti je. Na stretnutie prišiel na starom Forde, šaty mal možno ešte staršie. Slnečné okuliare sú jediné, čo by pristalo imidžu privatizéra.
Pre správcu konkurznej podstaty Jozefa Javorčíka a takmer 500 veriteľov Želstavu, Ďurďovičovej bývalej firmy, je však tento šesťdesiatnik hlavnou postavou v jednom z najkrikľavejších privatizačných tunelov.
Železničné staviteľstvo, podnik s pomerne novými technológiami, rozsiahlymi pozemkami v Bratislave, garanciou zákaziek za päť miliárd korún, predal štát pred pätnástimi rokmi. Prišli spory spoločníkov, pokútne predaje majetku, samozrejme, dlhy, bankrot, súdne spory a kriminálne obvinenia. Dlhy v stovkách miliónov korún, bankrot, v ktorom veritelia doteraz čakajú na peniaze, súdne spory počítané na stovky. A kriminálne obvinenia, ktoré doteraz neskončili odsúdením žiadneho z vinníkov.
Raná privatizácia
V roku 1992 sa vtedajší federálny minister dopravy ČSFR rozhodol predať Železničné staviteľstvo v účtovnej hodnote 588 miliónov československých korún (Kčs) neznámemu živnostníkovi Dušanovi Ďurďovičovi za 455 miliónov Kčs. To vedie k prvej veľkej otázke tohto príbehu: Ako sa mohol bývalý murár dostať k takémuto majetku?
Ďurďovič vysvetľuje, že v tom čase pracoval ako subdodávateľ murárskych prác pre Železničné staviteľstvo na železničnej poliklinike. Keď si vraj v novinách prečítal, že firma sa má predávať, spolu s riaditeľom polikliniky Vladimírom Magancom sa dohodli, že do toho pôjdu tiež. „Maganec mi vtedy povedal: Vieš čo, bude to super, skúsme to. Tak sme lietali 14 dní, a spravili sme privatizačný projekt,“ hovorí Ďurďovič.
Správca konkurznej podstaty Jozef Javorčík neverí v takéto náhody. Podľa neho museli za Ďurďovičom stáť silní a mocní ľudia. „Ako by prišli na jeho meno na federálnom ministerstve? Na človeka, ktorý mal len štyri mesiace založenú živnosť?“
Sprivatizovaný majetok bol na Ďurďovičovu stavebno-obchodnú spoločnosť A-Z prevedený v máji 1992. Keďže nemal peniaze na zaplatenie kúpnej ceny, založili spolu s manželkou Mirkou Trančíkovou a dvoma bývalými manažérmi Železničného staviteľstva spoločnosť Želstav A-Z. Potom zašiel Ďurďovič do pobočky Slovenskej sporiteľne v Bratislave a zobral si pôžičku vo výške 454 500 000 Kčs.
Teda, keď podnik kupoval, nemal žiadne peniaze. Keď mu ho štát predal na dlh, to, čo sprivatizoval, založil v banke. A vyplatil štát.
V novembri 1992 urobili Ďurďovič a jeho spoločníci zmenu spoločenskej zmluvy, podľa ktorej vložil Ďurďovič do Želstavu časť podniku Železničné staviteľstvo, ktorý nadobudol v privatizácii, ako aj všetky práva a záväzky – vrátane pôžičky od Slovenskej sporiteľne.
V tom istom čase sa stala piatym spoločníkom s 11-percentným podielom Silvia Gašparovičová, manželka vtedajšieho predsedu parlamentu. Prečo potreboval privatizér Ďurďovič nejakých spoločníkov?
„Nevedel som, ako v tom chodiť, a oni boli riaditelia závodu. Gašparovičovú sme však zobrali len preto, aby ako manželka vysokého štátneho predstaviteľa zabezpečila, že neprídeme o zákazky.“ Dnes Ďurďovič hovorí, že v konečnom dôsledku napriek prítomnosti dnes už prezidentovej manželky jeho firma prišla o kontrakty, ktoré mala sľúbené tesne pred predajom štátneho podniku.
Prevody na iné firmy
Medzi akcionármi sprivatizovaného podniku boli od začiatku komplikované vzťahy. Ďurďovič mal dokonca nútiť troch menšinových vlastníkov, aby súhlasili s tým, že darujú hotel v rekreačnej oblasti vo Vysokých Tatrách jeho manželke Mirke Trančíkovej. Podľa správcu konkurznej podstaty Javorčíka ho neskôr predala za 20 miliónov slovenských korún.
Ďurďovič sa však bráni: „Mirka Trančíková nechcela podpísať dodatok k spoločenskej zmluve. Navrhli jej, nech si zoberie z tej firmy všetko, čo chce, aby ju presvedčili. Hovorila, že sú podvodníci, ktorým neverí.“
Podľa Javorčíka bolo výsledkom vzájomných sporov, že akcionári Želstavu previedli majetok podniku na iné firmy. „Menšinoví akcionári Želstavu, kde bola aj pani Gašparovičová, odpredávali svojej novej firme motorové vozidlá, stroje a podobne. Uzavreli do 200 zmlúv, ale v tom nevidím problém, lebo to bolo právne čisté,“ hovorí. „Naopak, Ďurďovič jednoducho bral a prepisoval majetok na seba a neplatil. Takto zobral aj 75 nákladných vozidiel, rôzne stroje.“
Miliarda v lufte
Výsledkom toho všetkého bolo, že v rokoch 1993 – 1995 vykázal Želstav celkovú stratu vo výške 438 miliónov korún. K 1. februáru 1996, keď vyhlásil bratislavský krajský súd na spoločnosť konkurz, sa dlh pre nesplatené pôžičky a účty za dodávky tovarov a služieb vyšplhal na vyše miliardu. Podľa správcu konkurznej podstaty Javorčíka mal Želstav 490 veriteľov, pričom bol taký zadlžený, že svoje záväzky „nemohol v žiadnom prípade plniť“.
Ďurďovič sa však nevzdal. Jadrom jeho obhajoby bolo tvrdenie, že konkurz je neplatný. Že majetok, ktorý získal v privatizácii, mu stále patrí, pretože ho nikdy právoplatne nepreviedol do Želstavu. „Ja som sa zaviazal, že ten majetok vložím do Želstavu až v budúcnosti,“ vysvetľuje. A opakuje, že to, čo mu teda stále patrí, nemohol predsa sám sebe ukradnúť.
Najvyšší súd túto argumentáciu neberie. Ďurďovičovu obhajobu označil za „zavádzajúcu“ a potvrdil tak, že celý majetok, ktorý získal Ďurďovič v privatizácii, „platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Želstav“.
Napriek tomu podali Ďurďovič a jeho právnik Jozef Holič desiatky súdnych námietok ku konkurzu a ďalším právnym úkonom, zaplavujúc súdy prípadmi, ktorých rozhodovanie trvalo celé roky. Do roku 2005 napočítal Javorčík 160 uznesení, žalôb a návrhov na predbežné opatrenia, ktoré adresovali súdom v súvislosti so Želstavom.
„Pán privatizér a jeho právny zástupca tým zamestnali takmer všetky súdy v Slovenskej republike,“ povedal Javorčík. Každá námietka sa navyše týkala len časti aktív na súpise konkurznej podstaty, takže súdy často nevedeli, že rozhodujú v jednej a tej istej veci. Istý bratislavský obvodný súd konal v ôsmich odvolaniach, pričom každé dostal iný sudca.
Ďurďovič s manželkou si dokonca v rámci konkurzu nárokovali na 1,8 miliardy korún, a hoci väčšinu z tejto sumy súdy zamietli, konečné rozhodnutie nepadlo. To znamená, že konkurz stále nie je skončený – ani 11 rokov od jeho začatia.
V prípade súdov však Ďurďovič len využil medzery v systéme. Podľa Javorčíka nesú väčšiu zodpovednosť polícia a prokuratúra – za to, že konkurz pokračuje a Ďurďovič je stále na slobode. „Zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka.“
Je síce pravda, že v rokoch 2000 a 2002 obvinila polícia Ďurďoviča z trestných činov podvodu a nepriamej korupcie. Vyšetrovanie sa však stále neskončilo. „Od marca 2006 sa prípadom zaoberá Úrad boja proti korupcii,“ povedal hovorca policajného prezídia Martin Korch. Na otázku, prečo trvá vyšetrovanie tak dlho, polícia neodpovedala.
Javorčík podal ešte v roku 1999 niekoľko žalôb aj na Generálnu prokuratúru. Z prokuratúry mu o rok oznámili, že prípad postúpili súdnemu znalcovi v odbore účtovníctvo. Odvtedy sa neudialo nič – osem rokov ho dokonca nikto ani len nepožiadal, aby vypovedal.
Hovorkyňa prokuratúry Jana Tökölyová na otázku, či už bola podaná obžaloba, nevedela odpovedať. Bližšie informácie vraj poskytne tento týždeň.
Prípad bez konca
Manželka hlavy štátu Silvia Gašparovičová na otázku, či necíti ako spolumajiteľka Želstavu spoluzodpovednosť za osud podniku a úvery, ktoré nesplácal, odpovedala: „Celá záležitosť konkurzu Želstav A-Z je stále riešená na súde. Nemám záujem na predlžovaní konkurzu, naopak, prijala by som jeho urýchlené ukončenie. Záujem na predlžovaní konkurzu má práve druhá strana, zastúpená Dušanom Ďurďovičom.“
Konkurz pokračuje bez viditeľného konca, aktéri stále menej pripomínajú hráčov v súboji o stovky miliónov korún. Ďurďovič má za sebou tri infarkty, Javorčík sa len nedávno vrátil z nemocnice. V skromnej kancelárii hovorí napokon o prípade to isté, čo privatizér: „Som z toho už akurát unavený.“
Ako sa nakladalo s majetkom Želstavu, 1993 – 1995
Deň na to, ako boli aktíva registrované ako časť majetku Želstavu, dal Želstav rekreačnú oblasť vo Vysokých Tatrách Mirke Trančíkovej, manželke hlavného akcionára Dušana Ďurďoviča, ktorá ju neskôr predala za 20 miliónov slovenských korún.
Sám Ďurďovič získal platbu vopred od VÚB vo výške 50 miliónov Sk za opravu jednej z budov banky, ale ani to neodpracoval, ani nevrátil peniaze.
Želstav vyradil hnuteľný majetok v hodnote 41 miliónov Kčs v roku 1992, no nikdy nebolo jasné, čo sa s týmto majetkom stalo.
Akcionári Silvia Gašparovičová, Tibor Tarábek a Ondrej Matys predali rôzne stroje, ktoré patrili Želstavu, svoju vlastnú firmu, Železničné staviteľstvo Bratislava, podľa Ďurďoviča, za symbolické ceny. Znalecké posudky neskôr ukázali, že rozdiel medzi kúpnou cenou a skutočnou hodnotou majetok bolo dokopy len 700 000 Sk.
V rokoch 1993 - 1995 previedol Ďurďovič rôzne aktíva zo Želstavu na svoju stavebno-obchodnú firmu A-Z a potom ich predal za symbolickú cenu Trančíkovej.
V roku 1995 vzal Ďurďovič 75 ťažkých vozidiel zo Želstavu; väčšinu z nich teraz využíva Trančíková na obchodné účely.
Zdroj: dokumentácie spoločnosti a informácie konateľov.
