Scénograf BORIS KUDLIČKA (35), rodák z Ružomberka, mal doteraz doma len ceny poľského ministra kultúry - Gloria Artis, poľskej televízie či poľského divadelného inštitútu. Doma mu visí aj Doska za scénu k baletu Rasputin uvedenom v Slovenskom národnom divadle. Na Pražskom quadriennale nedávno získal jednu z ôsmich zlatých medailí. Na toto najväčšie svetové scénografické fórum, kde naša expozícia prezentovala jeho scénické návrhy, prišiel ovešaný dvomi dcérami. Spolu s manželkou za ním dorazili z Varšavy.

Aký je to pocit, dostať cenu, ktorú z našich scénografov získali zatiaľ len takí nestori ako Ladislav Vychodil či Jozef Ciller?

Veľmi si túto cenu vážim, lebo potvrdzuje istý smer. Je to sumár mojich štrnástich až pätnástich rokov práce. Teraz sa musím rozhodnúť, čo ďalej.

Čo vás teda najbližšie čaká?

V auguste idem do Holandska robiť Cherubíniho operu Medea. Potom v septembri prenášame Bohému do Washinton National Opera, kde ju bude dirigovať Placido Domingo. Časť novembra strávim v Los Angeles, kam sa bude vracať Don Giovanni. Na začiatku budúceho roku budem vo Vilniuse pripravovať Borisa Godunova, vo Frankfurte Znásilnenie Lukrécie, v Izraeli zasa Madame Butterfly. Na konci sezóny sa vrátim do Bratislavy.

S Placidom Domingom spolupracujete už od roku 2001. Ako na vás pôsobí?

Mal som už možnosť robiť s ním na troch projektoch. Je to ikona súčasnej svetovej kultúry, vzácny človek, ktorý dokáže robiť neskutočné množstvo aktivít a pritom byť neuveriteľne sústredený. Je riaditeľom opery nielen vo Washingtone, ale aj v Los Angeles. Hoci len ráno pricestoval vlastným lietadlom, večer už sedel na skúškach a všímal si každý detail, dával pripomienky technike. Pritom stále ešte spieva, dokonca začína intenzívne dirigovať. Jeho iniciatívou je aj Operalia, súťaž mladých spevákov, ktorá sa koná na niekoľkých miestach sveta.

Hviezdneho partnera ste mali aj pri filme Medzi cudzincami, ktorý režíroval Edoardo Ponti, syn Sofie Lorenovej. Bude táto spolupráca ešte pokračovať?

Bolo to intenzívne, ale pre mňa je dnes už skoro nemožné pracovať pre operu aj pre film súčasne. Človek sa musí profilovať a venovať sa tomu, čo sa mu darí najlepšie.

Vnímajú vás vo svete ako slovenského či poľského výtvarníka?

Napoly. Pre Poliakov nie som ani Slovák, ani Poliak. V životopisoch však vždy uvádzam, že som Slovák.

No žijete v Poľsku, pričom ste stále na cestách medzi metropolami, kde pracujete. Ako znášajú rozcestovaného otca vaše dcéry?

Je to náročné, priam logistické spojenie, vyžaduje si to veľkú sebadisciplínu, aby to mohlo fungovať. Študentský sen o prepojení práce, cestovania a spoznávania nových ľudí sa mi postupne plní. Som si však vedomý, koľko tolerancie si to vyžaduje. Hlavne od mojej manželky. Bez vzájomnej podpory a dôvery by to asi nešlo.

Ste ženatý s baletkou. Dostane sa ešte niekedy k tancu?

Alexandra už netancovala šesť rokov, jej návrat na scénu už asi nebude možný. Rozhodla sa, že nasledujúce roky bude jej povolaním byť matkou a manažérkou nášho domu. Škoda, že dnešná spoločnosť nedokáže takto zamestnané ženy doceniť.

Ako spomínate na VŠMU, kde ste študovali?

VŠMU mala v čase, keď som na ňu chodil, európsku úroveň. No je škoda, že sa už na škole nekladie väčší dôraz na hudobné divadlo, aby sme mali ľudí pripravených na prácu s veľkým priestorom. Ten môže byť totiž veľkou výzvou. Keď si predstavím novú scénu Slovenského národného divadla, jeho obrovský priestor bude treba vedieť zaplniť. Má to isté pravidlá. Treba vedieť, kam postaviť sólistu, aby ho bolo dobre počuť, čo s 80-členným zborom, aby sa vôbec na scénu zmestil. Nie je to len o pekných obrazoch.

Ako sa vám pozdáva nové Národné divadlo so svojimi technológiami a parametrami?

Doma často ani nevieme, akým veľkým potenciálom disponujeme. Nová operná sála má fantastickú proporciu. Portál je takmer panoramatický, umožňuje teda širokoformátové komponovanie priestoru. Ako by sme zmenili myslenie z pomeru 4 : 3 na pomer 16 : 9. Navyše, je tu obrovské zadné a bočné javisko, čo nám umožňuje dynamické riešenia pri zmene scény.

Sledujete ešte slovenskú výtvarnú scénu či divadlo?

V Poľsku som už dvanásť či trinásť rokov, mám málo možností všetko sledovať. Udržujem však kontakty so svojimi kamarátmi a kolegami, s ktorými sme kedysi snívali o práci na profesionálnom javisku.

Majú Poliaci iný vzťah ku kultúre ako Slováci?

Kultúrne máme k sebe blízko, rozdiel je však v tom, že divadelní umelci sú v Poľsku oveľa lepšie ohodnotení a docenení. Poliaci sú ku kultúre štedrejší, umožňuje im to potom aj intenzívnejšiu európsku konfrontáciu. Nejde o to, kto má viac talentu, ale ako ho kto využíva.

Myslíte si, že na Slovensku si nevážime talenty? Preto ste odišli do Poľska?

Takto som to necítil. Môj dôvod bol akýsi podvedomý. Po skončení školy som hľadal ešte svojho osobného mentora, ktorý by mi prezradil viac tajomstiev scénografie. Stal sa ním pre mňa Andrzej Kreutz-Majewski. Lákal ma teda skôr kontakt s autoritou, ako aj monumentálny scénický priestor ich Veľkého divadla, kde sídli Národná opera.

Z Národnej opery vo Varšave ste však už s režisérom Mariuszom Trelinským odišli. Prečo?

Chceli sme tam vniesť organizačné zmeny, plánovanie na štyri sezóny dopredu. Len vtedy sa totiž dajú nájsť sponzori, dobré spevácke obsadenie a kvalitné realizačné tímy. Odborové zväzy však zmenu odmietli.

Máte pocit, že poľská kultúra je dnes pod politickým tlakom?

Bohužiaľ, myslím si, že zmeny vo Veľkom divadle boli vynútené aj politickým zmenami a súčasným ministrom kultúry. No mňa osobne spojenie politiky a kultúry nezaujíma, vážim si ľudí, ktorí sú nezávislí. Myslím si, že poľské divadlo sa však podobným tlakom dosť dobre bráni.

Čo slovenského vám v Poľsku chýba?

Kontakt s horami. Okolie Varšavy je veľmi ploché a fádne. Chcelo by to aj intenzívnejšiu výmenu názorov s mojimi priateľmi na Slovensku. Nehovoriac už o maličkostiach ako treska, halušky či kofola.

Dokázali by ste sa vrátiť?

Ja sa na Slovensku cítim dobre. Niekedy mi tu chýba väčšia sebadôvera v konfrontácii so súčasným svetom. Darí sa nám to v ekonomike. Bolo by dobré, keby sme takto úspešní boli aj v kultúre.

Máme šancu presadiť sa slovenskou operou aj v zahraničí?

Myslím si, že budúcnosť je v kvalitnom domácom repertoári a potom vo výmenách produkcií so zahraničím. Ak je inscenácia kvalitná a ak je dobrý aj manažment, dostane sa divadlo von. Vtedy začne aj Opera SND fungovať v európskom kontexte. Bol by som rád, ak by sme inscenáciou Gluckovej opery Orfeus a Eurydika, ktorej premiéru v SND sme predbežne naplánovali na koniec mája 2008, urobili jeden z maličkých krokov.

Jednou produkciou sa však veľa zmeniť nedá.

Je to proces, chce to veľa stabilných sezón. V 80. rokoch v English National Opera klasická opera prirodzene umierala. Po zmene mali tri až štyri sezóny problémy s divákom, ale teraz už každý uznáva, že to bolo nevyhnutné. Najhoršie sú tie večné vnútrodivadelné spory.

Rozumiete si umelecky s otcom, ktorý je tiež výtvarníkom?

Veľmi dobre, a práve preto, že ma nasilu do ničoho netlačil. Náš dom bol vždy veľmi otvorený, stretávali sa u nás mnohí umelci. Možno aj preto boli neskôr moje kontakty s "bohémou" veľmi prirodzené.

Nemáte niekedy pocit, že ísť do opery je pre mnohých len snobstvom?

Možno je to aj o snobstve, ale nielen o ňom. Sú ľudia, ktorí idú do opery po prvýkrát skutočne len zo snobizmu, ale potom sa z nich stávajú úprimní melomani. Operné dielo dokáže byť aj politické, mať isté poslanie.

Aká bola najdrahšia produkcia, na ktorej ste robili?

Myslím, že to bol Don Giovanni. Využili sme tam skoro kilometer svetelných vlákien. Len samotná výprava stála vtedy asi 8 miliónov korún.

Nie ste "skazený" veľkorysými rozpočtami, ktoré vám ponúkajú divadlá vo Frankfurte či vo Washingtone?

Nie. Rozpočty inscenácií sa na celom svete stále zmenšujú. Divadlá sa snažia šetriť, viac využívať domáci ľudský potenciál a vymienať si s partnermi produkcie.

Porota Pražského quadriennale vám udelila cenu "za využite technológií pri vytváraní úchvatných obrazov". Sú pekné obrazy cieľom vášho snaženia?

Dnes silnie trend k antiestetike a brutálnemu realizmu. Niekedy sa vo svojom myslení, v ktorom preferujem emocionálne obrazy, cítim starý.

Zachytili ste na quadriennale nejaké nové trendy?

Asi už dlhšie idú vedľa seba dve tendencie: na jednej strane je to kvázi realizmus, citovanie reálnych priestorov a situácií. Na druhej zasa pokusy o isté poetikum, maliarsky až grafický rukopis. Dnes do toho všetkého ešte výrazne vstupuje otázka technológií. Svetelný dizajn dokáže produkciu veľmi skvalitniť.

Cítite sa na nejakom tvorivom rozhraní?

Pri každej inscenácii váham, akou cestou ju realizovať, vždy sa snažím aby bol môj scénografický koncept originálny. Stáva sa, že človek nadužíva isté divadelné riešenia. Pri tejto práci však zohráva veľkú úlohu režisér. On je druhou osobou v dialógu. Neprichádzam k nemu s nijakými vopred pripravenými obrázkami, skôr s názormi na tému, hudbu. Definitívny tvar vzniká až na základe našich dlhých rozhovorov.

Na Slovensku sa práve živo diskutuje o tom, ako inscenovať opery. S vaším blízkym spolupracovníkom, režisérom Mariuszom Trelinským zasadzujete opery do celkom nových výtvarných, ale aj významových kontextov. Prečo je pre vás dôležité nanovo si interpretovať operné príbehy?

Opakovanie tých istých formúl je pre mňa absolútnym nezmyslom. Našou povinnosťou je hľadať nové tvary, nové významy. Opera nám ich umožňuje nachádzať nekonečné množstvo. Je veľmi vzrušujúcim, súčasným žánrom, často sa však pri jej inscenovaní pohybujeme len vo fádnych stereotypoch. V takom prípade radšej nebudem operu robiť vôbec. Ak má byť aktuálna, musí byť v súlade s tým, čo žijeme. Opera dokáže rešpektovať dobré nápady, ale iba vtedy, ak ich máme.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami kritiky či publika za to, že ste ublížili klasike?

Sú to skôr ojedinelé názory. Aj súčasná kritika dnes hodnotí, či je inscenácia dôsledne, logicky zrealizovaná, či odhaľuje nové vrstvy v tvorivom hľadaní.

Máte asi šťastie na spevákov, ktorí neprotestujú proti moderným interpretáciám.

Tam, kde boli do produkcie zapojené medzinárodné tímy, sa mi to ešte nestalo. V takom prípade chce každý vytvoriť čo najkvalitnejšie predstavenie. Je si vedomý svojej úlohy a dôveruje ostatným.

Čo znamená pre vás tradícia?

Tradícia je pre mňa niečím kontinuálnym. To, čo dnes tvoríme a zdá sa nám revolučné alebo prinajmenšom kontroverzné, môžu už zajtra nazvať tradičným. Aby sme si však mohli vytvárať zmysluplné umelecké názory, musíme si byť vedomí našej minulosti.

Tradicionalisti v opere sa často odvolávajú na to, že divák by nové pohľady nepochopil.

Mám opačnú skúsenosť - ľudia očakávajú nové veci. Myslenie o opere vo Francúzsku, ale hlavne v Nemecku či v Británii je už veľmi ďaleko. Sú to pre nás vzory, na ktoré by sme sa mali viac obracať. Ak chceme, aby aj u nás opera prežila, mali by sme viac sledovať, akým vývojom vo svete ide. Chcel by som pomôcť tomu, aby sme aj v Bratislave zaujali väčší okruh mladých divákov. Opera dokáže osloviť aj mladých, ak hovorí o veciach, ktoré sú im blízke a atraktívne ponúknuté. Vo svete je operné publikum dosť mladé. Návšteva opery už prestala byť len doménou starších a bohatších.

Stretávate sa vo svete aj s návratom k "rozprávkovému" poňatiu opery?

Na veľkých scénach to už neexistuje. Dokonca už aj Metropolitná opera robí veľmi moderné divadlo. Jediným ostrovom je ešte talianske divadlo. La Scala je tak trochu múzeom. Moderné opery ako Opéra Bastille v Paríži, opery v Mníchove či vo Frankfurte si to už nemôžu dovoliť, lebo by stratili divákov.

Makety scén pripomínajú detský nábytok, kostýmy sú ako z rozprávok. Je scénografia vôbec serióznym povolaním pre muža?

Často si kladiem podobnú otázku, najmä ak práve robím na makete v mierke 1:50 a maličkým figúrkam priliepam do rúk ešte menšie kufre. Divadelný svet je magickou škatuľkou. Neexistuje veková hranica, pri ktorej by nás prestalo baviť do nej vstupovať.

Citáty:

"Ak je inscenácia kvalitná a ak je dobrý aj manažment, dostane sa divadlo von.

Scénograf Boris Kudlička (1972) sa narodil v Ružomberku. V rokoch 1991-1996 študoval scénografiu na VŠMU, istý čas aj na Akadémii vizuálnych umení v holandskom Groningene. Debutoval v Balete SND, kam sa vrátil až v roku 2003 scénou k baletu Rasputin choreografa Jána Ďurovčíka. Od roku 1995 žije v Poľsku, kde sa stáva asistentom profesora Andrzeja Kreutza-Majewskeho vo Veľkom divadle - Národnej opere vo Varšave. Od roku 1996 pre toto divadlo vytvoril viaceré monumentálne operné produkcie, v rokoch 2005-2006 tam pracoval aj ako šéf javiskovej techniky. Dlhodobo pracuje predovšetkým s poľským režisérom Mariuszom Trelinskim, Keithom Warnerom či Dale Duisingom. Pravidelne spolupracuje aj s operami v Berlíne, Frankfurte, Washingtone, Los Angeles, Poznani či St. Petersburgu.