"V dolinách ľudia nemajú zamknuté brány...," spieva sa v jednej slovenskej pesničke. A ja som sa začal zamýšľať nad tým, prečo tie brány nemajú zamknuté. Je to preto, že nemajú peniaze, aby si dali namontovať poriadnu bránu? Alebo sú leniví dobre zavrieť dvere? Alebo majú veľkého strážneho psa? Nie. Je to preto, že každý každého pozná a dôveruje susedom.

Keď kráčam slovenským vidiekom, vidím domy, ktoré nie sú veľmi bezpečné ani zabezpečené. Obloky majú často do ulice, ale nie sú na nich mreže ani žalúzie. A dom od cesty nedelí predzáhradka s pichľavými ihličnanmi ani plot. Niektorí hostia do domu nezvonia, iba zabúchajú na okno a hneď otvoria bránu s pokrikom: "Haló, ste doma?" Pýtal som sa viacerých Slovákov, prečo si nejako nezabezpečia okná, ale väčšinou odpovedali: "Načo? Nič sa nestane, veď sa tu poznáme!"

Predsa len som si v poslednom čase všimol, že novousadlíci, ktorí prišli bývať na vidiek z mesta, majú tendenciu zabezpečiť svoje domy. Raz sme videli dom s bránou, ktorá bola navrchu zakončená radom kovových pichliačov a moja žena podotkla: "Obyvatelia tohto domu neveria tunajším ľuďom."

Na dedinách v Japonsku je vývoj veľmi podobný. Keď som bol malý chlapec, ľudia na vidieku tiež nemali zamknuté brány. Dnes má každý v dome namontovaný bezpečnostný systém. Do mestských domov takto vybavených sa zlodeji vlámať väčšinou nehodlajú. Cestujú však na vidiek a vniknú do evidentne nezabezpečených domčekov. Občas počuť aj o vlámaniach, ktoré sa končia vraždou majiteľov domu. Čítal som, že vo väčšine prípadov sú vrahmi cudzinci. Dedinčania takto získavajú z cudzincov strach a majú voči nim averziu. Časy, keď zahraniční turisti cestovali po japonskom vidieku a miestni obyvatelia ich vítali s otvorenou náručou, sú minulosťou.

Aj my bývame so ženou na vidieku, kde si občas idem zabehať k rieke. Jedného dňa som si pod hrádzou všimol stáť policajta, ktorý ma najprv chvíľu pozoroval, potom vystúpil hore na hrádzu a zapískal na mňa, takže som sa k nemu poklusom vrátil. Zadychčaný som sa mu svojou nedokonalou slovenčinou predstavil: "Dobrý deň. Ja som Japonec. Bývam v tejto dedine s mojou slovenskou manželkou. Iba behám, robím jogging, lebo potrebujem pohyb." A policajt povedal: "Oh, prepáčte, my to tu kontrolujeme kvôli pašerákom a nelegálnym prechodom cez zelenú hranicu. Niektorí z utečencov sú Ázijci, prepáčte." Policajt sa na mňa usmial, ospravedlnil sa, že ma zastavil a ja na to: "To je v poriadku, chápem, dovidenia." Bežal som ďalej, ale mal som čudný pocit.

Je skvelé, že polícia bdie nad našou bezpečnosťou, ale stretnúť policajta v prírode, v dolinách, kde ľudia kedysi nemuseli mať zamknuté brány, to je smutno-nepríjemný zážitok.