dčikov a v roku 1989 sa chcel do nej vrátiť. Pred niekoľkými dňami odstúpil z funkcie. Na otázky SME odpovedal advokát ONDREJ MULARČÍK.
Prečo ste sa do tej školy prihlásili?
„Videl som to ako atraktívnu ponuku od vtedajšieho spolužiaka, ktorý pracoval na veľvyslanectve. Túžil som sa dostať na Západ - ale legálne. Na emigráciu som nemal silu. Vtedy som nevedel odhadnúť, kam idem a čo budem robiť. To, že sa o to zaujímala ŠtB, keď ma preverovala, mi neprišlo čudné. Ľudia, ktorí pracujú v diplomacii, sú v každom režime dôsledne preverovaní.“
Keď ste sa tam prihlásili, mali ste 31 rokov. Čo ste robili?
„Na riaditeľstve Slovenskej polygrafie som pracoval na úplne najnižšom stupni ako bezvýznamný referent. Mal som na starosti bezpečnosť pri práci, požiarnu ochranu. “
Čiže vás to nebavilo.
„Chcel som študovať právo. Predtým som bol dva roky na vojne a neúspešne som študoval na technike, lebo ma nebavila. Právo som študoval popri práci.“
Historik Žáček hovorí, že každý v tom čase vedel, že to bola škola, ktorá vychováva rozviedčikov.
„Povedali mi, že škola slúži na to, aby som raz pracoval na ministerstve zahraničných vecí alebo zahraničného obchodu. Nastupoval som v dobrej viere, že budem čistý pracovník diplomatických služieb. Keď niekto nerozumie tomu, ako funguje spravodajská služba a diplomatické služby, tak mi je to ľúto. Sú to dve prekrývajúce sa oblasti.“
Dávate veľvyslanca na úroveň príslušníka ŠtB?
„Samozrejme. Veľvyslanci dostávali miesto ako trafiku. Boli lojálni režimu, až veľmi aktívni a mali aj politické zásluhy. Keď som do školy nastúpil, až prvý deň som sa dozvedel, že ju zriadila I. správa ZNB. Bol som zaradený ako referent v zálohe náčelníka správy. Aktívny som nebol ani sekundu.“
Chceli ste z tohto dôvoduodísť?
„Na to som mal vtedy málo informácií, aby som takto uvažoval. Určite sa mi nepáčilo, že by som mal byť príslušníkom spravodajskej služby. Odišiel som, pretože moja predstava o diplomacii taká nebola. To, že sa ŠtB stala akýmsi synonymom zla, chápem, lebo uškodila tisícom ľudí vnútri krajiny. Ale vyhlásiť ju v celej jej štruktúre za niečo obludné, je omyl. Treba si uvedomiť, čomu slúži rozviedka. Nemal som možnosť vykonávať konkrétnu prácu, čiže neviem povedať, ktoré informácie a ako mohli ovplyvňovať osudy ľudí. Necítil som potrebu to robiť. Možno som bol naivný. Moja predstava bola naučiť sa jazyk, naučiť sa správať ako diplomat a pôsobiť na nejakom diplomatickom poste.“
Keď sa prvýkrát objavilo vaše meno, nepovedali ste, že ste napísali žiadosť a chceli ste sa do ŠtB vrátiť. Prečo?
„Na žiadosť o návrat som si vôbec nepamätal. Bola to pre mňa zabudnutá história. Prvá správa mala v Bratislave oblastné pracovisko. Jej pracovník, ktorý so mnou komunikoval predtým, ako som išiel do školy, ma znovu oslovil. Rozmýšľal som, že by som sa predsa len dostal do zahraničia a nepremýšľal som, aké dramatické by to bolo v mojom vnútri tam pôsobiť. Zmenila sa moja situácia, mal som tri deti. Mojím krátkym pobytom v škole som si vyslúžil akurát blokáciu na cestovanie. Keby socializmus fungoval ďalej, nemohol by som ísť ani k moru.“
Čo ste si pomysleli po revolúcii?
„November 1989 som privítal ako obrovskú úľavu. Že konečne bude taký štát, v ktorom bude pracujúci človek patrične ohodnotený. V polygrafii mali niektorí robotníci vyššie platy ako riaditelia. O pôsobení v škole som nerozmýšľal, bola to pre mňa len epizóda. Dnes je to veľmi škodlivé, na tie časy bezvýznamné.“
Dnes máme zákon, ktorý hovorí, že komunistický režim bol zločinecký a ŠtB bola jeho politickou políciou. Pozeráte sa na to už dnes inak?
„Kto by si bol vtedy trúfol vo väčšom meradle uvažovať, že je to zločinecký režim? Ľudia sa snažili žiť. Nestarali sa do čohokoľvek a fungovali. Boli odvážlivci, z ktorých sa stali disidenti. Je mi ľúto, že boli častým terčom útokov. Našťastie, neboli takí stádovití ako takmer celá krajina. Zaslúžia si obdiv. Aj my sme radi spievali Kryla, rozprávali politické vtipy a nadávali ,v akom režime žijeme.“
V tom čase ste vedeli, že to je tá ŠtB, ktorá ide po disidentoch, prenasleduje cirkvi?
„Absolútne som to oddeľoval. Bol som v škole a žiadnu konkrétnu úlohu som nedostal, nemám sa s čím vyrovnať.“
Čo vám povedali kolegovia, keď sa to dozvedeli?
„Keď ma zvolili za predsedu, považoval som to za veľkú poctu a vôbec mi nenapadlo rozmýšľať nad touto históriou. Na Slovensku je štyritisíc advokátov a nemôžem poznať názor každého. V Bratislave som sa nestretol s jediným negatívnym názorom. Nedostal som ani jednu SMS, e-mail, list. Mnohí ma skôr nabádali bojovať. Ale dozvedal som sa aj iné názory - menšinové. Niektoré skupiny v advokátskej komore začali hľadať spôsob, ako ma dostať z funkcie. Povedal som si, že komoru nebudem štiepiť.“
Prišla po odstúpení SMS, že si niekto váži váš postoj?
„Prišla.“
Advokáti, ako aj sudcovia narábajú so spravodlivosťou. Súhlasíte, že by mala na nich verejnosť mať vysoké morálne nároky?
„Samozrejme. Od sudcu, ako aj od advokáta musím vyžadovať, aby bol na určitej spoločenskej úrovni, vzdelaný, odborník. Tieto kritériá nastavujú zákony.“
Akí sú slovenskí sudcovia?
„Normálni, pracovití a slušní ľudia. Tak ako v každej komunite aj medzi nimi sa nájdu dobrí odborníci a aj čierne ovce. Ak je advokát dostatočne erudovaný a vyzbrojený nielen zákonmi pod pazuchou, ale má aj schopnosť rozmýšľať tak, ako rozmýšľa sudca, vie problémy svojho klienta riešiť.“
Čiže slovenské súdnictvo nie je v katastrofálnom stave, ako sa hovorí?
„Je veľa nevybavených vecí. Sudcovia pred sebou valia balvan, ktorý spôsobuje, že prípady nie sú niekedy schopní dobre vyriešiť. Je to otázka systémových zmien. Nemôžeme sudcov posudzovať len cez rôzne kauzy. Viem si predstaviť súdnictvo lepšie, ale nie je to katastrofa. Poznám veľa čestných vzdelaných sudcov, pred ktorými dám kedykoľvek klobúk dolu.“
Na jednom pojednávaní nemal sudca ani len preštudovaný spis. Bola to hanba. Čo má vtedy robiť advokát?
„Určite by som túto šancu využil čo najpriaznivejšie pre klienta. Ak sudca nebol doma v spise, budem ho presviedčať o svojich argumentoch. Nie sme na to, aby sme prevychovávali sudcov.“
Niektorí advokáti hovoria, že vedia, ktorí sudcovia berú úplatky.
„Nehnevajte sa, ak to niekto rozpráva verejne, mal by sa s tým vyrovnať sám v sebe. Asi má tie informácie odtiaľ, že sám úplatky dával. Viete, čo som ja všetko počul? Ktorý premiér od koho a koľko zobral? Alebo vláda. A mám tomu veriť?“
Ktorý premiér a od koho?
„To som len počul ako klebety. Mám teraz právo podľa toho súdiť? Každého treba posudzovať podľa toho, aké urobil skutky. Ak sudca berie úplatky, treba mu to dokázať. Určite sa stane, že advokát zažije rozporuplné rozhodnutie, ale súdny systém je na to pripravený. Ak niekto rozhoduje v príkrom rozpore so zákonom, je tu toľko možností urobiť nápravu, že ak niekto hoc aj korupčne ovplyvní rozhodnutie súdu, nie je schopný to udržať tak, že by raz pravda nevyšla na povrch.“
Stalo sa vám, že ste sa nedomohli spravodlivosti?
„Nie som kompetentný posudzovať, čo je spravodlivosť. Niekedy dospejete k výsledku, ktorý vy považujete za spravodlivý, ale klient za krivdu. Možno som mal toľko šťastia, že s výsledkom, ktorý by bol v príkrom rozpore so zákonom, som sa nestretol.“
Advokátska komora si urobila zlé meno v kauze advokátky Mešencovej, keď ju vylúčila z komory, lebo usvedčovala kolegu z korupcie. Súhlasili ste s takým trestom?
„Komora vtedy nedokázala dostatočne razantne vysvetliť, prečo prišlo k disciplinárnemu postihu. Nedokázala oddeliť prípad kolegu, ktorý korumpoval, od jej konania a vyznelo to veľmi zle – že chránime vagabunda a postihli sme čestnú advokátku.“
Presne tak.
„Advokátka sa stala agentkou polície. Komora musela vyriešiť, či môže advokát v takejto pozícii pôsobiť. Došlo k ohrozeniu jej nezávislosti. Možno komora postupovala veľmi prísne, ale možno len preto, že chcela dať najavo, že si advokácia bude chrániť nezávislosť. Mešencová mala predtým, než sa stala agentkou, veľa možností vyrovnať sa so situáciou. Mala informovať komoru, až potom políciu. Advokát nie je ten, prostredníctvom koho by mala polícia niekoho usvedčovať.“
Neposlúchala príkazy polície v prípade svojho klienta, ale usvedčovala kolegu z korupcie.
„Advokát je pomyselne na inej strane ako polícia. Je nemysliteľné, aby bol spolupracovníkom žalobcu, hoc aj vtedy, keď vás osloví kolega s korupčným správaním. Keby sme to prijali, hoci nemám pochybnosti, že jej úmysel bol čistý, bol by to absolútny prielom do fungovania systému. Pre mňa je neprijateľné, aby bol advokát čo i len odpočúvaný.“
Keby od vás niekto pýtal úplatok, čo by ste urobili?
„Neviem si to ani predstaviť. Nikto si odo mňa úplatok nepýtal. Ten, kto vykonáva svoju prácu zodpovedne, ťažko od neho bude niekto pýtať úplatok.“
Čo vám povedal na ŠtB Ernest Valko, ktorý pomáhal KDH písať novelu zákona o ÚPN?
„Ernest je môj klient a nič mi nevyčítal. Nemám sa prečo pred ním obhajovať, ja obhajujem jeho.“
Ako pokračuje jeho vyšetrovanie?
„Stále prebieha, nie sú vypočutí všetci svedkovia. Táto kauza je určite veľkou školou pre všetkých, aj pre orgány činné v trestnom konaní. Vo svojej rutinérskej práci urobia veľa chýb a obhajoba určite každú chybu využije.“
Pomáha spravodlivosti medializácia?
„Sú kauzy, v ktorých môže pomôcť. Sú však aj také, v ktorých môže škodiť. Hneď ako sa v právnych problémoch ocitne verejne známa osoba, celebrita, tak tej medializácia určite nepomôže. Latku svojej vierohodnosti má nastavenú oveľa vyššie. Tak ako Mularčíkovi nepomohla popularita za jeho pôsobenie v škole ZNB.“
