Tri koaličné strany, ktoré teraz majú v parlamente 85 poslancov, sú rok od zostavenia kabinetu také populárne, že by im dnešné preferencie priniesli až 100 mandátov. Podpora pre hlavnú vládnu stranu nielen neklesla, ale sa zvýšila tak citeľne, že je namieste otázka, ako to jej predseda a premiér dokázal.
Za úspechom vládnych strán a kabinetu sa dá nájsť kombinácia troch rôznych „zásad“. Prvá: nerob to, čo pred voľbami ohlasuješ, že urobíš, keď zostavíš vládu. Druhá: ako šéf výkonnej moci nepodnikaj kroky, ktoré si žiadal, kým si bol v opozícii, od vlády Dzurindovej. Tretia: akúkoľvek zmenu, bez ohľadu na jej skutočný význam, vydávaj za zmenu zásadnú a principiálnu.
Je zrejmé, že ide o recept na „úspech“ vlády, nie pre úspešnú vládu.
Lebo SNS a HZDS
Keď šéf dominantnej koaličnej strany hovorí o tom, prečo si vybral za vládnych partnerov SNS a HZDS, tak používa rok starý prefabrikát: Vraj preto, lebo Smer iba s nimi „bude môcť presadzovať silný sociálnodemokratický program“.
Keď však dostane otázku, prečo dominantná strana neuskutočňuje svoje predvolebné sľuby, tak odpovedá: „Musíme rešpektovať partnerov, ktorí nie sú tak ideologicky orientovaní ako my.“
Predseda Fico používa SNS a HZDS ako hlavnú výhovorku, že rezignoval na dlhý zoznam pochybných, ale pred voľbami propagovaných cieľov.
Najúplnejšie ich skatalogizoval Ivan Mikloš: Smer avizoval znovuzavedenie viacerých, aj progresívnych sadzieb dane, zavedenie dane z darovania a dedičstva, dane z dividend, špeciálne sadzby pre banky a monopoly, milionársku daň, nižšiu DPH na početné druhy tovarov atď. Čo by splnenie týchto sľubov urobilo s fungujúcim daňovým systémom, vie veľmi dobre aj minister financií Počiatek.
Stratégia: marketing
Ekonomický expert Smeru Igor Šulaj v parlamente presadzoval, aby Dzurindova vláda znížila spotrebnú daň na pohonné látky. „Nová vládna koalícia, ktorá vznikne po voľbách, musí zníženie spotrebnej dane dostať čo najrýchlejšie do NR SR,“ tvrdil Robert Fico niekoľko týždňov pred voľbami. Rok od vzniku vládnej zostavy sa zníženie spotrebnej dane do parlamentu nedostalo, a to nie je práve „čo najrýchlejšie“.
Ak je vládna koalícia v niečom mimoriadne, nad všetko očakávanie úspešná, tak najmä v tom, ako dokáže marketingovo a propagandisticky „predať“ verejnosti zmeny, ktoré urobila. Zo zrušenia dvadsaťkorunáčok, z vianočného príspevku pre dôchodcov, 50-korunovej mesačnej zľavy na plyn pre seniorov a zo zvýšenia príspevku pri narodení prvého dieťaťa urobila „silné sociálne programy“.
Keď vláda zruší 8 zo 40 krajských úradov, tak jej predseda hovorí: zrušili sme krajské úrady. Keď kabinet stiahne z Iraku ženijnú jednotku, premiér hovorí, že sme odvolali našich vojakov, hoci príslušníci slovenskej armády tam zostali, ale v inom ako národnom rámci. Keď v parlamente prejde „zákon roka“, ktorý zvýši náklady zamestnávateľom asi o 1,5 percenta, tak je to pre šéfa výkonnej moci obrovský úspech, ktorým sme sa sociálne vrátili do Európy.
Marketingovo je táto „stratégia“ veľmi úspešná, ale marketing ako hlavná vládna stratégia ešte nijakej krajine úspech nepriniesol.
(Ne)dôveryhodnosť
Nová vládna garnitúra prevzala Slovensko ako členský štát Európskej únie. Jej úlohou je, aby priviedla krajinu do eurozóny a do schengenského priestoru.
Vďaka okolnosti, že dosiahnutie týchto cieľov majú na starosti dvaja najschopnejší muži kabinetu a že aj pre jeho šéfa je to vysoko prestížna záležitosť, šance, že v tom Slovensko uspeje, sú stále vysoké.
Na budúci rok chce vláda pre euro urobiť to, čo v tomto neurobila: splniť záväzky vyplývajúce z Paktu stability a rastu. Problém je, že pre Európsku centrálnu banku nie je dôležitý len deficit verejných financií či výška inflácie, ale i politická vôľa vládnucej zostavy udržať ich nízke aj po vstupe do zóny eura. Inými slovami, vždy ide aj o dôveryhodnosť vlády. A práve o nej má banka pochybnosti.
Čím hlasnejšie bude predseda vlády pred domácim publikom vykrikovať, ako kritériá Maastrichtu zväzujú vláde ruky a do akej „diabolskej pasce“ koalíciu dostali, tým jasnejšie budú v zahraničí počuť, že Slovensko plní záväzky iba preto, aby ich nemuselo po prijatí brať vážne.
Krajina, ktorá berie vážne svoje partnerské a spojenecké záväzky, neohrozuje svoju zahraničnopolitickú dôveryhodnosť spôsobom, akým ju ohrozili vyhlásenia a „posolstvá“ šéfa výkonnej moci pri návštevách v Líbyi alebo v Rusku. Za rok od nástupu vláda urobila viac na oslabenie svojej dôveryhodnosti, ako jej predchodkyne za osem.
Kladivo štátu
Prvá Ficova vláda zdedila nielen štát s fungujúcou ekonomikou a rešpektovaným medzinárodným postavením, ale aj krajinu s mnohými nefunkčnými segmentmi. Po roku je zrejmé, že pri zrážke s vážnym problémom dominantná vládna strana koná podľa Murphyho zákona: Ak niečo nefunguje, vezmi si väčšie kladivo. Ak nefunguje zdravotníctvo, alebo má problémy sociálny systém, vláda si na to berie kladivo štátu.
Minister Valentovič sa vytrvalo a poslušne snaží splniť zadanie svojho šéfa, že treba zlikvidovať súkromné poisťovne ako hlavnú príčinu všetkého zla v rezorte. Ani spoločnosti spravujúce druhý dôchodkový pilier nie sú v rezorte ministerky Tomanovej práve obľúbené. Predstava, že ak niečo nefunguje, tak preto, lebo štát nad tým nemá kontrolu, je etatizmom v kryštalicky čistej podobe, aká sa tu naposledy vyskytovala ešte v prednovembrovom období.
Imitácia akčnosti
Hoci premiér i šéfovia problémových ministerstiev dávajú najavo svoje presvedčenie, že iba ingerencie štátu môžu mať blahodarný účinok na stav rezortov, otázka znie, či svojmu presvedčeniu umožnia voľný priechod. Podľa Richarda Sulíka, ktorý bol poradcom ministra financií a pozná pomery vlády i ministerstiev zvnútra, z ich strany ide iba o imitáciu akčnosti, lebo „niečo naozaj urobiť im nedovolí strach“. Po škodlivej akčnosti je druhým najhorším prístupom imitácia akčnosti, najmä v segmentoch, ktoré nápravu vitálne potrebujú.
Keby nasledujúce tri roky boli podobné ako uplynulý, tak druhá Ficova vláda nebude mať po prvom roku ani zďaleka taký „úspech“ ako jeho prvý kabinet. Taký „úspech“ si totiž vyžaduje, aby krajinu pred ním viedla úspešnejšia vláda.
;)
