„Priveľa rokov, priveľa vojen, priveľa bitiek,“ refrén jednej zo záverečných piesní z nedávno otvorenej bratislavskej Tančiarne je výstižný. Ako sa to roztancované storočie vlastne začalo? Ako v každom dobrom podniku: najprv vstúpili nesmelé dámy, potom páni s razantným entré. A potom to už všetko šlo samo: raz – dva – tri, dva – dva – tri. Sem-tam sladučký valčík, sem-tam poriadny čardáš.
Pri podobne koncipovanom retroprojekte sa nedá ulahodiť každému. Prečo vybrali túto pesničky a prečo nie tú, ktorú som mal najradšej? A nie je násilný tanec s ruským dôstojníkom priveľmi zjednodušujúcim výkladom celých desaťročí, ktoré nasledovali po vpáde bratských vojsk? Autori libreta Martin Porubjak a Martin Huba to nemali ľahké, ak sa chceli pretancovať od vysťahovalectva až po rozdelenie republiky. Ale tancovalo sa od duše až do konca predstavenia, aj keď na chleba nebolo.
Herectvo ansámblu i kostýmy Milana Čorbu rátali skôr s divadelným efektom než s filmovo civilným prejavom. Každý, kto chcel v skrumáži mikropríbehov na seba upútať pozornosť, nemal inú šancu, ako spadnúť a prevrhnúť stolík. Kým však prvky prirodzene vychádzajú z tanečného prostredia, pôsobia štýlovo čisto. Dokonca aj pasáž tancov na ľade priniesla milé osvieženie. Akoby celkom z inej opery, či skôr pantomímy, však bola scéna súdu nad vojakom. Židovský tanec Ivany Kuxovej bol naproti tomu fascinujúci.
To, že Ladislav Chudík bol v kaviarni storočia tým najdôstojnejším domácim pánom, azda ani netreba zdôrazňovať. Poslucháč VŠMU Ondrej Kovaľ bol v postave mladého čašníka pohybovo i charakterovo výrazným typom. Emília Vášáryová stelesňovala rytmami doby trochu zneistenú, a predsa nebojácne tancujúcu noblesnú ženu vo veľkom štýle hviezd talianskeho neorealizmu.
Z radu ďalších postáv, v ktorých vystupujú predovšetkým Helena Krajčiová, ktorá si ťažký osud outsiderky vláčila hrdinsky ako svoje večné sieťovky, tragikomická Kamila Magálová či večný agent všetkých režimov Robo Roth.
Inscenácia má viaceré jednoduché, ale silné miesta: mladý čašník „doprevádzajúci“ na bicích Beatles, nežné zvonenie revolúcie, ktoré plynulo prešlo do zvonenia mobilov v rytme syntetickej klasiky, či spartakiáda, ktorú v momente nahradili mažoretky. Nie sú však bratríček Kryl či mierotvorná Marta Kubišová predsa len priveľmi ľahké úlovky? Áno, aj. Práve takého momenty však mali najväčšie šance vyznieť násilne, ak by inscenátori dostatočne neustrážili mieru divadelného zjednodušovania.
Tančiareň v efektnom architektonickom návrhu Juraja Fábryho nie je oddelená od svojich divákov fiktívnou štvrtou stenou, ale zrkadlom. Na divákov teda aktéri podchvíľou hádžu svoje márnivé pohľady. Ako vyzeráme? Ako sme vyzerali? Martin Huba v úlohe režiséra dokázal jemnučko regulovať spontánny tok spomienok a nostalgie, ktorý u divákov musela inscenácia vyvolávať. Ak niekto očakáva od jednej inscenácie komplexnú spoločenskú očistu, bude asi sklamaný. Divadlo nemôže síce nahradiť to, čo neurobili súdy, historické vedy či politika, ale má zasa iné prednosti: do jednej vysypanej kabelky sa v divadle vmestí presne toľko nešťastia ako do celých dejín.
ZUZANA ULIČIANSKA
