Najskôr chcela byť herečkou. Potom píšucou herečkou. A napokon píšucou a režírujúcou herečkou. Všetko sa jej splnilo. Než AGNťS JAOUIOVÁ (1964) nakrútila Le goět des autres (Vkus tých druhých), bola vo Francúzsku známa ako herečka a autorka scenárov k úspešným francúzskym filmom. Scenáre píše spolu s Jeanom-Pierrom Bacrim. Cestu k samostatnej réžii jej otvoril slávny režisér Alain Resnais.

Vkus tých druhých vlani získal štyroch francúzskych Césarov vrátane toho najvyššieho za film roku 2000, európsku cenu za scenár a napokon nomináciu na Oscara. Režisérka teraz po Francúzsku a Spojených štátoch predstavuje film v ostatných krajinách sveta. Je to jej a Bacriho prvý kompletný projekt: sami si ho napísali, hrajú v ňom a ona ho režíruje.

Keď píše, plní popolníky cigaretami rozšklbanými na malé kúsočky. Robí to, aj keď hovorí. Chce byť krásna, inteligentná, mladá, vtipná a zvádza všetko mužské, čo sa k nej priblíži. Napriek tomu úspešne uniká všetkým klišé.

Vo Francúzsku dvojicu Jaouiová – Bacri volajú Jacri. Kde ste sa zoznámili?

„V divadle. Dvaja neznámi sa do seba zamilovali a začali spolu písať. Až ako dvojica sme dosiahli slávu a úspech. Bacri je dôkazom toho, že aj veľký umelec môže byť ľudskou bytosťou.“

Čo pre vás znamená nominácia na Oscara?

„Až tak veľa nie. Možno v zahraničí má cena nejaký význam, ale nie vo Francúzsku.“

Vôbec nie?

„Oscarová prestíž oveľa viac platí v zámorí. Z našich súperov som vlastne poznala iba Tigra a draka. Bohužiaľ, v Európe sa skôr dostanete k americkým filmom ako k európskym. Pri televíznom prenose Oscarov sa spomínajú aj filmy, ktoré mi veľa nehovoria.“

Nevideli ste ani film svojho oscarového konkurenta Hřebejka?

„Ten sme dostali na videu od pražských usporiadateľov Dní európskeho filmu.“

Vkus tých druhých. Prečo?

„Od začiatku sme žonglovali s rôznymi titulmi, ale pomerne skoro sme sa rozhodli pre Vkus tých druhých. Chceli sme rozprávať o diktáte vkusu. To, že sa priatelíte s určitým typom ľudí, neznamená, že si netrúfnete vziať do úvahy vkus iných.“

Záver filmu je radostný, ale nie zasa tak úplne. Išlo vám o toto?

„Skončiť knihu či film ponuro môže byť niekedy sadistické.“

Sadistické?

„Koniec nemusí byť povzbudivý. Ale chcem si vedieť predstaviť tajničku, v ktorej je trošku optimizmu.“

V čom ste ako režisérka menili hru?

„Na začiatku bola aj úzkosť, ale postupne sa všetko utriaslo. Chcela som, aby herci sami našli svoj rytmus, vlastnú emóciu. Na tomto príbehu je zaujímavé, ako funguje uzavreté prostredie, ako sa rozvíja skupinová dynamika. Preto sú všetky vedľajšie postavy zároveň hlavné. Nakoniec, sme herci, vieme, aké zlé je čakať na svoj štek.“

Ste viac herečkou alebo režisérkou?

„Herečkou. Vždy som ňou chcela byť. Aby všetci zistili, aká som krásna a že ma treba milovať. Možno ani neexistujem, ak nerobím niečo, čo by iní nemohli vidieť. A vždy som oscilovala medzi divadlom a filmom, tak ako stále balansujem medzi láskou a zvádzaním.“

A z úspešnej herečky úspešná režisérka?

„Nie je to nejaká jednoznačná kariéra. Doma počúvam Schuberta a Brahmsa a snažím sa, aby som nebola iba obeťou nejakého prostredia, regúl a pohľadu iných. Aby som nemusela trpieť peklom, musím niečo tvoriť. Tak môžem ujsť mlynu všednosti.“

O Paríži sa dnes hovorí, že patrí ľavici. Kam patríte vy?

„Moja matka bola šesťdesiatosmičkárka, práve v tom roku sa vrátila z kibucu.“

Takže tiež ľavica?

„Áno, a občas sa tým smerom angažujem. Ale len občas. Napríklad rozdávať letáky nie je úžasné a osudové. Ani ma to veľmi nebaví. Nemá to lesk, ktorý potrebujem k životu. Aj keď svet sa hýbe dopredu vďaka kvapkám vody.“

Neznie to ako klišé?

„Kvapka po kvapke a zmení sa svet.“

Páčilo by sa vám žiť v chudobe?

„Vôbec nie. My ľavičiari milujeme luxus, len nenávidíme obyvateľov luxusných štvrtí.“

Ste slobodný človek?

„Nie som. Som tiež len obeťou vládnucej ideológie. V každom časopise dnes hlásajú, koľko orgazmov by mala mať žena za týždeň. Všetky tie anorektické dievčatá, chirugia estetiky, to všetko je násilie, ku ktorému vždy znova samy priľneme. V našej brandži máte osem mužských rolí na jednu ženskú. Máte mladú krásu alebo starú krásu. Ale za tým sú ponižujúce castingy, na ktorých stačí jeden jediný pohľad.“

Tie pohľady vám prekážajú?

„Žiarlim na všetky mladé herečky. Neznášam to, ale takto to je. K samostatnosti, s ktorou by som mohla urobiť dieru do francúzskej kinematografie, vedie dlhá cesta.“

ANDREA PUKOVÁ

Paríž – Bratislava

VŠETKO OSTATNÉ SÚ IBA TÍ DRUHÍ

„Toto je v každom prípade jeden z najpríjemnejších, najmilších a zároveň najvážnejších filmov, aké priniesol tento rok,“ napísali o filme Vkus tých druhých v rakúskom denníku Der Standard počas filmového festivalu Viennale, ktorý tento film vlani otváral. Režisérka na festival neprišla napriek tomu, že jej to bolo veľmi ľúto. Rozhodla sa urobiť tak na protest proti rakúskej vláde. „Nemôžem sa tváriť, že niektoré veci nevidím,“ povedala.

Film bol vo Francúzsku jedným z najúspešnejších titulov sezóny. Malomestský fabrikant Castella, nudiaci sa v divadle vedľa svojej manželky, objaví v sebe proti všetkým vlastným očakávaniam umeleckú vášeň. Stane sa to z minúty na minútu: osvieti ho blesk a zamiluje sa do herečky, ktorú si príliš nevšimol, keď za ním pár hodín predtým prišla ako jeho budúca učiteľka angličtiny. Partia divadelníkov si po predstavení rada necháva platiť od bohatého ignoranta účty, ale všetko ostatné na ňom je pre nich neprijateľné.

Castella vnáša svojím vpádom neporiadok do zabehnutých štruktúr – je však ochotný obetovať za zmenu seba samého, svoju bezpečnú existenciu. Pokusy preniknúť do cudzieho sveta sú odsúdené na neúspech. Nepomôže mu ani, keď si oholí buržoázne fúzy.

Vkus tých druhých v mnohom nesie pečať filmov Woodyho Allena, na ktoré sa AgnŹs Jaouiová díva zvlášť pozorne: atmosférou, bizarným zaplietaním vzťahov do otvoreného príbehu, parádou dôsledne vybalansovaných psychologických prekvapení. Zo všetkých vtipných situácií vo filme AgnŹs Jaouiovej čiší existenciálny smútok. Je to príbeh, čo protestuje proti mentalite siekt, klík, mafií a stád, proti všeobecne prítomnej tendencii vytesňovania „tých druhých“. Humor AgnŹs Jaouiovej sa mstí tým, čo si myslia, že ich vkus je nadovšetko.