Počas posledných 15 rokov som si nechtiac robila prieskum spokojnosti ľudí v robote. Chodila som pracovne do rôznych firiem a radoví zamestnanci sa mi len tak medzi rečou posťažovali...
Ponosy na nízky plat a veľa roboty som nijako zvlášť nebrala do úvahy, je to normálka. Málokto povie niečo iné.
Tiež som sa nechytala na reči typu: „Šéf sa tu ukáže na dve-tri hodinky, má plat päťdesiattisíc a ja som tu desať hodín za dvadsaťtisíc.“ Na také som v pohode odpovedala: „Tak sa staňte šéfom vy.“
Ale boli situácie, ktoré ma dostali. Prišla som do firmy, „recepčná“ ma uviedla po vopred telefonickom oznámení do kancelárie môjho pracovného smerovania.
Priestory firmy boli fantastické v novopostavenej budove (nie prenajaté) na lukratívnom mieste lukratívneho mesta.
Keď som vošla do kancelárie, šéfka kancelárie ma požiadala, aby som sa prezula a že majú prezúvky pre návštevy.
Odmietla som. Nerada si obúvam cudziu obuv.
„A prečo sa mám prezuť?“ spýtala som sa.
„Lebo tu máme nové parkety a mohli by sa poškodiť. To nám nariadila manželka majiteľa firmy,“ znela odpoveď.
„Tak mi dajte nejaké noviny pod topánky, ale podľa možnosti SME a čerstvé,“ to som fakt povedala.
O chvíľu som sa postavila, že idem na WC.
„Ako vám závidíme, že môžete ísť o desiatej na WC, lebo my sme tu už od siedmej a môžeme ísť až o jedenástej, zareagovala jedna z troch pracovníčok kancelárie.
„A prečo nemôžte ísť hocikedy, keď potrebujete?“
„Lebo vraj by mohol prísť pracovník vyúčtovať niečo z pokladnice alebo by niekto priniesol servisný list na vystavenie faktúry alebo by niekto potreboval potvrdenie o mzde, tak tu v čase od 7 do 11 hod. musíme byť všetky tri a sleduje nás kamera, či neopustíme kanceláriu,“ odpovedali. „A kedy môžete ísť druhýkrát na WC?“
„Až o jednej, keď sa vrátime z obeda.“
„A čo ešte máte regulované?“ moja zvedavosť rastie.
„Nóóó, už toho nie je tak veľa. Ale napríklad tu nesmieme mať kvety, lebo keby sme ich pri polievaní preliali, zničili by sme ten drahý nábytok. Tiež nesmieme jesť nič v kelímkoch, lebo by to v koši smrdelo.“
Vtom sa postavila jedna z pracovníčok, že si ide vypýtať zálohu na mzdu o deň skôr, lebo zajtra odchádza na dovolenku.
O chvíľu sa vrátila a plakala... revala.
„To je strašné, ten náš šéf je taký strašný ... (no ujo, však poznáte). Plakala a plakala a slova z nej nebolo možné dostať.
Po mojom naliehaní nakoniec povedala: „Viete, čo mi povedal? Že načo potrebujem peniaze deň dopredu? Že som ešte celkom súca a mohla by som si privyrobiť aj ináč...“
Tá pani mala vtedy približne 50 rokov, menej nie.
Keď som jej povedala, nech si z toho nič nerobí, tak sa ma opýtala, čo by som spravila na jej mieste.
Tak som hneď navrhla odpoveď: „Tak sa u vás hlásim ako u prvého na privyrobenie si ináč!“ Pani sa rozrehotala, slzy šmahom zmizli!
Moje privátne prieskumy spokojnosti zamestnancov vo svojej robote nie sú ešte ukončené, lebo ešte pokračujem... Ale čiastočné výsledky mi hovoria, že asi tak 20 percent zamestnancov je spokojných (alebo mi svoju nespokojnosť neprezentujú) a tých približne 80 percent zamestnancov chodí do roboty len preto, aby im pribudli nejaké peniažky na konte.
A po týchto prieskumoch mám chrobáka v hlave. Prečo vlastne chodím do roboty ja? Keď som sama sebe zamestnávateľom a aj zamestnancom. Na koho sa posťažujem, komu vynadám? Ach, ako rada by som...
Autor: Janka Remešíková
