Sobota, 21. september, 2019 | Meniny má Matúš
ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Tomáš Hulík: Bobry si stavajú chladničky

Vedia sa smiať, byť urazené, hádať sa, modliť i prosiť, tvrdí v rozhovore pre SME.sk prírodovedec a filmár TOMÁŠ HULÍK.

Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu, ekológiu a environmentalistiku v Bratislave. Je prírodovedcom – bobrológom. Založil a riadil prírodovedeckú organizáciu LENS. Zúčastnil sa na vedeckých expedíciách na ostrove Sachalin v Rusku, na Borneu a v Malajzii. PreVyštudoval Prírodovedeckú fakultu, ekológiu a environmentalistiku v Bratislave. Je prírodovedcom – bobrológom. Založil a riadil prírodovedeckú organizáciu LENS. Zúčastnil sa na vedeckých expedíciách na ostrove Sachalin v Rusku, na Borneu a v Malajzii. Pre(Zdroj: Karol Sudor)

Bobry sa vedia smiať, uraziť, hádať sa, modliť i prosiť, tvrdí v rozhovore pre SME.sk prírodovedec, fotograf, filmár a bobrológ TOMÁŠ HULÍK.

Odkedy vás zaujíma príroda?

Od detstva. Vyslovene ma k nej dostali rodičia, ktorí k nej mali veľký vzťah. Otec ako výtvarník vo svojej tvorbe často používal námety z prírody, viac menej bolo teda jasne dané, že pri nej skončím aj ja.

Vyštudovali ste Prírodovedeckú fakultu. Túžili ste sa svojim odborom aj živiť? Prírodovedci často utekajú robiť niečo, čo vynáša viac.

Keď som šiel na vysokú školu, vôbec som nad tým neuvažoval. Študoval som environmentalistiku, čo je odbor, ktorý sa dá nazvať „holka pro všechno". Človek musí mať základné znalosti absolútne zo všetkého - z botaniky, geológie, zoológie, pedológie, krajinnej ekológie a tak ďalej. Absolventi si zväčša nájdu uplatnenie niekde na úradoch a to ma nebavilo. Sedieť tam, štempľovať dokumenty a dávať povolenia, hrať sa na veľkého úradníka, to bolo pre mňa vždy to najväčšie zlo. Ochrana prírody sa dá totiž robiť aj cez fotografiu, aj cez film.

Absolvovali ste vedecké expedície na Borneu, Sachaline a v Malajzii. Cítite sa byť vedcom?

Možno som sa tak cítil aj na tých expedíciách, keď sme sa pokúšali mapovať hmyz, kolegovia tam dokonca objavili množstvo nových druhov, ale skutočne som sa tak začal cítiť, až keď som začal robiť s bobrami. Môj nábeh na vedeckú kariéru bol strašne raketový, potom som už ostal najmä pri filmovaní.

Prečo ste prešli z fotoaparátu na kameru?

Na škole spravili jednu vynikajúcu vec. Kúpili kameru a keďže človek je od prírody lenivý a mne sa nechcelo zapisovať tie poznámočky typu „bobor vyliezol o 8.15, zaliezol o 21.30 a pritom sa 10 x čistil", tak som to začal dokumentovať filmom.

Nie je potom paradox, že diplomovku ste robili o vodných chrobákoch?

Trochu je, ale bolo ťažké nájsť niečo, čo by ma aspoň trochu bavilo. Zaujímal som sa o chrobákov a keďže som mal na diplomovke výborného školiteľa, ktorý sa venoval tým vodným, ostalo to pri nich. Nechcem povedať, že by ma výskum s nimi nebavil, ale nemôžem povedať ani opak. Vtedy som už totiž robil s bobrami a aj keď sme mali naozaj výborné výsledky, na škole mi nepovolili zmeniť tému.

Chceli sme iba urobiť poriadnu fotku, lebo som takú nenašiel

Ako príde k tomu, že sa človek „nájde" v skúmaní života bobrov?

Keďže som nenašiel žiadnu dobrú fotku bobra, s kolegami sme sa rozhodli, že ju urobíme. Pôvodne sme skúšali hulik1.jpgnafotiť jazveca, strávili sme tam pár nocí, ale ani sme ho nevideli. S bobrami začala naša epizóda presne 3. marca 1997, keď sme cez deň našli prvé bobrie ohryzy. Večer sme sa tam vrátili a hneď sme počuli prvé šplechnutie bobra po hladine, čo bola jasná známka jeho prítomnosti. Čiže na začiatku bola fotografická vášeň. Keď však človek spozná jeho správanie sa, že bobor je relatívne inteligentný, pričom môžte nahliadnuť do jeho života, skamarátiť sa s ním, tak to je oveľa fascinujúcejšie a pragmatickejšie, ako sedieť po večeroch v krčme ako ostatní "študáci". My sme radšej chodili k rieke Morava a mali tam také 3D kino v prírode.

Ak predtým neexistovala dobrá fotka bobra, už ste ju konečne urobili?

Doteraz tvrdím, že fotka bobra s veľkým F ešte nevznikla. V archíve síce máme možno pätnásť až dvadsaťtisíc fotiek, ale tá správna tam stále nie je.

Máte predstavu, ako by mal na nej bobor vyzerať?

Mám, ale to sú už tak ťažké konštelácie a kompozície, že sa nedá vedieť, či sa to niekedy zadarí. Predstava sa tvorí práve pri tom pozorovaní. Človek vidí strašne veľa neuveriteľných vecí, ale či tam bola kamera alebo fotoaparát, nikdy sa to nepodarilo zachytiť. Vždy je však lepšie aspoň to vidieť, človek je tak o niečo bohatší. Námetov na takú fotku je teda vďaka zážitkom množstvo, ale to je proste príroda - robí si čo chce. (smiech)

Nie je vašim snom natočiť rozmnožovanie bobrov? To sa ešte nikomu nepodarilo.

Ono je to asi tak, že ako si túto vec strážia ľudia, robia tak aj bobry. (smiech) My sme mali navyše tú nevýhodu, že tá naša spriatelená bobrica prevrátila naruby celé vedecké pozorovanie a celý vedecký svet, pretože v jej rodine vládol tvrdý matriarchát a podľa našich pozorovaní tam nebol prítomný samec. Za tých desať rokov sme ho videli možno dva až trikrát.

Knihy však tvrdili niečo iné.

Knihy tvrdia, že bobry žijú v usporiadaných rodinách, dokonca monogamne, čo tiež nie je pravda. My sme všetky tieto vedecké poznatky vyvrátili. Zaujímavé bolo, že tá naša bobrica vždy v období párenia zmizla na tri týždne až mesiac, a v máji zrazu mala mladé. Asi chodila aktívne hľadať toho svojho vyvoleného. (smiech)

Video bolo odstránené.

To bola tá bobrica, ktorú ste nazvali Ráchel?

Áno. Je už asi známe, že v začiatkoch našich pozorovaní bolo jedinou známkou prítomnosti bobra v lokalite to, že rachol chvostom o hladinu. To je ich výstražný zvuk pre kolegov. Tak ako svište pískajú, bobry „rachtajú" chvostom. Z toho vzniklo meno Ráchel. Niekto sa ma pýtal, prečo sme jej vybrali hebrejské meno, ktoré znamená krotká ovečka, ktorou vlastne aj bola, ale pomenovanie malo oveľa prozaickejší dôvod.

Vymizli pre lov kvôli mäsu, kožušine a ľudovému liečiteľstvu

Bobry vraj z nášho územia vymizli pred stopäťdesiatimi rokmi. Kedy videli posledného?

Vymizli v druhej polovici devätnásteho storočia, ešte v roku 1858 bol bobor pozorovaný niekde pod Bratislavou.

Na nete sú zdroje, ktoré uvádzajú, že k ich vymiznutiu prispela aj cirkev tým, že bobra vyhlásila za rybu a mohol tak byť konzumovaný aj počas pôstu.

Ktorý faktor to presne spôsobil, sa dnes môžeme len dohadovať. Je však faktom, že na parížskej Sorbonne bol bobor vyhlásený za rybu so štyrmi nohami a bolo to tak kvôli tomu, že kresťania počas pôstu nemohli konzumovať mäso, ale ryby áno. Taký pekný paradox.

Ten však asi nebude tou pravou príčinou.

Tou bude určite lov kvôli mäsu a všetky tie hlúpe ľudové liečiteľstvá, ktoré fungujú doteraz. Kostička z penisu vraj zabezpečuje dobrú erekciu, časti bobrieho tela sa používali na všetky možné choroby. Aj dnes sa napríklad sibírske tigre a medvede mohutne zabíjajú kvôli takýmto hlúpostiam. Asi by bolo treba preskúmať, či je pravdou, že to lieči. Keď sa vrátim k bobrom, určite k jeho vymiznutiu prispel záujem o jeho kožušinu a výlučky bobrích žliaz - takzvané castoreum, ktoré sa tiež označuje za silné afrodiziakum. Dnes sa používa ako nosič vône v parfémoch. Faktorov teda bolo veľa. Ak sa už raz začne pogrom na určitý druh živočícha, zväčša ten druh skončí veľmi zle.

Video bolo odstránené.

Ako sa lovili? Bobry sú plaché zvieratá a vychádzajú len v noci.

Zrejme pascami. U bobra sa dá odhadnúť, kadiaľ asi chodí a keď mu pripravíte pascu, zväčša sa chytí.

Vymizli teda u nás a v Rakúsku, pričom ich tamojšia výskumníčka vrátila späť do prírody?

Vymizli v celej Európe, ostali len štyri miesta, kde prežili. Práve pani Johanna Sieberová z Etologického inštitútu Konrada Lorenza vo Viedni vzala niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia myslím štyridsaťosem bobrov a vypustila ich do prírody pri Hainburgu. K nám teda nemali ďalekú cestu, stačilo, aby zbehli trochu po Dunaji a Moravou migrovali hore. Paradoxom je, že prvý bobor, ktorý bol videný na Slovensku, sa našiel pri Jakubovanoch a rovno zastrelený. Poľovníci pravdepodobne zabijú všetko to, čo nepoznajú a hýbe sa to.

Ak sa chcete skamarátiť s divým zvieraťom, musíte mať trpezlivosť

Prvé vaše stretnutie s nimi teda spočívalo v šplechnutí chvostom po hladine. Vy ste sa však s nimi skamarátili. To sa ako dá?

Trpezlivosťou a pozorovaním, ničím iným. Časom skúšate, ako sa dá dostať bližšie, ako budú reagovať... a nakoniec zistíte, že ste pol metra od bobra, vo foťáku máte dve voľné políčka a keďže tie veľmi rýchlo padnú, nemáte čo robiť. Potom teda vyskúšate, či sa dá pohladkať a tak ďalej. Pohladkal som ho však iba dvakrát v živote. Raz, keď som to skúšal prvýkrát, druhýkrát za účelom filmu. Dôležité pri takýchto zvieratách sú vždy dve veci - jednak musíte poznať jeho správanie sa, jednak detailne poznať jeho správanie sa v konkrétnej lokalite. Vtedy si človek môže dovoliť ísť bližšie, a vie, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Aj bobor totiž dokáže veľmi ublížiť. Základom je teda poznanie zvieraťa a vedomosť, čo od neho môžete očakávať. Nám trvalo rok, kým vznikla nejaká prvá a normálna fotografia.

Video bolo odstránené.

Bobor vás teda musí považovať za súčasť jeho teritória?

Áno, musí nás považovať za súčasť prírody. Dá sa to urobiť, my sme to skúšali aj s vlkmi, medveďmi a rysmi. Je to ale strašne dlhý proces. Musíte si získať dôveru zvierat a vtedy to funguje. Za súčasť svojho teritória vás bude považovať, pokiaľ ho neohrozujete, pokiaľ neurobíte nič, čo by mohol považovať za nejaký atak.

S bobrami ste za desať rokov strávili vyše tisíc nocí. Nie je to už nuda?

Ono sa tam vždy niečo deje. Plno ľudí sa ma pýtalo, či to už nie je nuda, ale nie je. Vždy je tam nejaký nový podnet, nový vnem.

Zviera sa správa podobne aj na druhý deň, o mesiac... Čo tam ešte vypozorujete po päťsto nociach?

Vždy sa niečo nájde. Buď pribudnú mladé, tie potom odrastajú, kolobeh života bobra sa počas roka mení. Týždeň pozorujete, ako žerie strom, potom ho začne žrať mladý bobor, rozprávajú sa medzi sebou, komunikujú... Možno je to čudácke, ale ja to vždy prirovnávam k Arabele - tá zjedla mäso z bieleho hada a porozumela reči zvierat. Toto je čosi podobné, aj keď taký biely had neexistuje. Ide o porozumenie prírode, jej dejom. Zaujímavé tiež je, že bobor je jediný živý organizmus po človeku, ktorý si aktívne pretvára životné prostredie na svoj obraz. A aj keď sa človek začne nudiť, tak tam proste dva dni nejde a na ďalší deň vidí opäť niečo iné.

Najukecanejší sú malí bobríci

Rozprávajú sa bobry medzi sebou?

Neveril som tomu, ale robili sme výskum, počas ktorého sme nahrávali zvuky z nory. Je zaujímavé, že keď bobry spia, pravdepodobne snívajú, lebo vydávajú fantastické zvuky, chytajú veci... Najviac ukecaní sú malí bobríci, starší už tak nekomunikujú. Zaujímavé je, že keď chce ísť malý bobrík do nory, musí sa pozdraviť a dospelý bobor mu musí dať na vstup súhlas.

Ako sa zdraví malý bobor?

Sú to rôzne kňuky, neidentifikovateľné zvuky a podobne.

Čo sa stane, keď nepozdraví?

To sme nikdy nezistili, ale videli sme, ako do nory vplávala kačica s deviatimi kačiatkami, nepozdravila sa a o chvíľu letela von a kačiatka, ktoré ešte ani nevedeli lietať, leteli za ňou. (smiech) Pravdepodobne tam neprebehla povinná identifikácia, tak ich bobrica vyhnala. Zrejme to funguje aj ako akási forma bezpečnosti, aby im tam nevliezol iný bobor alebo nejaký predátor.

Komunikujú malé bobríky medzi sebou? Hrávajú sa?

hulik4.jpgÁno. Funguje u nich jedna fantastická vec - sú to sociálne zvieratá. Starší súrodenci sa starajú o mladších. Tvrdím, že tam doslova fungujú škôlky, keď o rok starší súrodenci vychovávajú mladších. Keď ich je totiž viac, samica musí chodiť žrať a nemôže sa stále starať o štyroch až piatich bobríkov. Tak ich súrodenci učia potápať sa, plávať. Je zaujímavé, že to funguje ako s malými deťmi, ktoré keď sa zakryjú perinou, myslia si, že ich nikto nevidí. To isté robia bobríci - ponoria hlavu do vody a myslia si, že sú neviditeľní. Nevedia sa totiž ešte ponoriť celé, lebo majú príliš jemnú kožušinu, ktorá je plná vzduchu. Tak vznikajú komické situácie.

Keď sú napríklad unavené, prídu si oddýchnuť na vaše koleno. A to je možno vec, ktorá vás pri tom všetkom drží.

Hádajú sa bobry medzi sebou?

Nielen hádajú, ale aj bijú. Zväčša ide o dobrý šťavnatý kus kôry, to je taká ich čokoláda. Ľudia si predstavujú, že bobor rúbe a žerie stromy, hovorí sa dokonca, že jeden bobor dokáže zlikvidovať štyri tony dreva ročne. Keď si to však vezmete, nie je to až také veľké množstvo. Bobor však zožerie iba kôru a šťavnaté halúzky, pričom drevo následne používa na stavebné účely.

Nie je potom akýmsi škodcom?

Ako sa to vezme. Možno voči človeku, ale voči prírode ako takej nie. Kanadskí a americkí vedci udávajú, že bobor je jedným z kľúčových druhov kvôli tomu, že vytvára veľmi vzácne mokraďové ekosystémy, čím prináša do krajiny život. Ak si vezmeme našu krajinu, tá je značne zdevastovaná jednak melioráciami, jednak upravovaním tokov. Bobor postaví hrádzu, vytopí les a upraví celé prostredie tak, aby tam boli vhodné podmienky aj pre iné druhy. Z tej narovnanej rieky sa stáva fantastická divočina.

Napráva teda škody, ktoré prírode spôsobil človek?

Možno by pre rokmi boli veľké povodne na východe Slovenska kvôli tomu, že je tam vyrúbaný les a voda sa nemá kde zadržať. Keď intenzívne prší, všetko stečie do koryta napriameného toku a valí sa to dole. Ak je tam však nejaká hrádza, prichádza k určitému zadržiavaniu vody. A k tomu vlastne pomáha bobor. Je známe, že v Kanade sú po nich niekoľko stoviek rokov staré hrádze, ktoré sú vysoké šesť až osem metrov, dlhé stopäťdesiat metrov. Také niečo je vlastne prirodzená priehrada.

Trestajú bobry svoje mladé?

Zažil som, keď stará bobrica žrala pravdepodobne veľmi dobý kúsok kôry a malý bobrík jej ho chcel vziať. Tak ho vyslovene vyfackala a vyhnala. A bolo zábavné pozorovať, ako bol malý nahnevaný, lebo celú cestu nadával a špliechal vo vode chvostom. Neuveriteľne sme sa na tom smiali.

Bobor sa teda vie uraziť?

Pravdepodobne áno, vie sa uraziť, aj nahnevať. Dokonca vie prosiť. Mnohokrát sme zažili, že sme potrebovali urobiť nejaký záber a stáli sme mu na cestičke. Prišiel k našim nohám a smutne na nás pozeral. My sme ho samozrejme vždy pustili. Bobrica si potom na to zvykla a vždy čakala, kým ju pustíme, vedela, že po istom čase ustúpime. Veľa záviselo aj od toho, akú mala náladu, niekedy sa hrala na hereckú hviezdu a vyslovene pózovala, keď ju to nebavilo, tak sa len postavila a čakala. Keďže sme nechceli enormne zasahovať do ich života, iba byť nestrannými pozorovateľmi, vždy sme ustúpili.

Neškodíte však bobrom tým, že ich učíte nebáť sa ľudí? Nestanú sa potom ľahšími obeťami?

Je to správna otázka, pretože sme určite znížili ich únikovú vzdialenosť voči ľuďom. Naše bobry sú naozaj známe tým, že sa dajú vidieť. Ale neviem potom pochopiť jednu vec - je to otázka toho, či sú ľudia zlí a dokážu ublížiť. Prečo keď ja môžem vidieť bobra a neubližovať mu, by to mal robiť niekto iný? Je to o tom, že ak je človek rozumný a inteligentný, tak si vychutná, že môže vidieť jedno z najvzácnejších zvierat v prírode. Vidieť bobra je stále veľké umenie a chce to dobré oči a veľa trpezlivosti. Ide o výnimočný zážitok a neviem pomenovať ľudí, ktorí by chceli ísť zvieraťu ublížiť.

Video bolo odstránené.

Čo je pravdy na tom, že bobry sa vedia krásne usmievať?

Vedia sa nádherne usmievať, najmä keď máte široký objektív. (smiech) A trochu to prevrátim - bobry sa dokonca vedia v prenesenom zmysle slova aj modliť. Existuje jedna taká historka, že keď poľovníci chceli zastreliť bobra, vždy sa postavil na zadné, vzopäl ruky a vyslovene čakal. Z toho potom vznikal akýsi rešpekt voči tomu zvieraťu, že pravdepodobne vedelo, čo ho čaká.

Ak bobry žerú iba kôru zo stromov, prečo ich potom zotínajú celé?

No, to je veľmi dobrá otázka, riešim to už desať rokov. Ako vôbec bobor došiel na to, že hore v korune stromu je to drevo šťavnatejšie a malé čerstvé výhonky pre neho požívateľné? Nikto nevie. Zrejme kedysi narazili na spadnuté stromy a zistili to.

Zaujímavé je, že keď bobry očakávajú, že príde zima, začína u nich drevorubačský ošiaľ a váľajú, čo sa dá. Je však sranda, že to aj okamžite spracovávajú. Bobor má dokonca chladničku - keď zhodí strom, odpíli všetky haluziny a napchá ich do bahna pred norou. Keď potom zamrzne hladina, chodí si len vyťahovať čerstvé halúzky.

Bobor je teda aj špekulant?

Je, určite. Nie nadarmo sa hovorí, že je to po človeku druhý živočích, ktoré si sám pretvára prostredie.

Vie niekto, koľko ich je na Slovensku?

Exaktné čísla neexistujú, lebo keď si to vezmeme, jednu bobriu rodinu tvoria dvaja rodičia, čerstvo narodení potomkovia a roční potomkovia, ktoré môžu lavírovať od dvoch do piatich kusov. Jedna rodinka teda môže mať dvanásť bobrov, minimum môže byť tak štyri až päť.

Koľko generácií ste odpozorovali sa tých desať rokov?

Odchovali sme sedem generácií. Väčšinou sme mali po dvoch bobríkoch, raz troch, raz štyroch a raz piatich.

Akého veku sa dožívajú?

Hovorí sa o pätnástich až dvadsiatich rokoch, možno v zajatí o niečo viac. Naša Ráchel je už v bobrom nebi, boli sme s ňou osem rokov, kým sme ju našli uhynutú. Hneď prvý rok, čo sme ju objavili, mala mladé. Pretože bobry pohlavne dospievajú v troch rokoch, pri uhynutí mala minimálne jedenásť.

Je niečo, čomu vás bobry naučili?

Neuveriteľnej trpezlivosti a zrejme aj pokore. Sú veci, ktoré vám môže dať iba divá príroda. Najfascinujúcejšie bolo to, že človek dokázal vstúpiť do prírody aj bezbolestne. Okrem toho, málokto si môže povedať, že má kamarátov v zvieracej ríši.

Nevedeli nič natočiť, tak nás oslovili

Keďže ste vyvrátili mnohé poznatky o bobroch z literatúry, začali sa vám ozývať odborníci, ale aj filmári. Ako došlo k spolupráci s Arte, ZDF, ORF a Discovery Channel?

hulik2.jpgDošli za nami filmári, ktorí za tri mesiace nevedeli spraviť zábery, absolútne nič. My sme mali archív, aký v tom čase nemal nik. Jedna rakúska firma potrebovala rýchlo nakrútiť pár obrázkov, tak k nám došli a pozreli sme si miesto, kde chceme točiť. Bobor tam nebol, lebo to bolo cez deň a tak sme šli na kávu, kde sa ma pýtali, ako to chcem urobiť, aby ho natočili. Že či ho chytím, budem ho držať a budú mať iba sekundu na to, aby to nakrútili. Ja, že nie, veď uvidia. Za dve hodiny mali film hotový. To bol prvý film, točený pre Discovery Channel a Arte, a potom sa im to tak zapáčilo, že sa ORF rozhodla nakrútiť ďalší.

Neláka filmára vziať skrotené zvieratá, nasimulovať, že sú divé a oklamať tak divákov? Počul som o viacerých, ktorí to tak robia.

Problém je v tom, že s bobrami si to neviem predstaviť. Nezachytíte všetko to, čo bobor robí. Krotké zvieratá dokážete použiť na nejaké ťažšie zábery, kde by ste skutočnú bobriu rodinku veľmi vyrušovali, ale ak máte možnosť urobiť to nádherne priamo v prírode, tak nemáte dôvod.

Je však pravda, že niektorí to tak robia?

Film je ilúzia. Viem, že sa to určite robí s extrémne vzácnymi zvieratami pri veľmi ťažkých scénach, ktoré sú v prírode nenatočiteľné. Napríklad novoobjavené opice z amazonských pralesov boli odchytené a nakrúcané v umelých podmienkach. Mať štáb a techniku niekde v pralese alebo v ťažkom prostredí je finančne neuveriteľne náročné a nemôžu si to dovoliť ani spoločnosti ako BBC, ktoré majú na takéto veci famózne rozpočty.

Video bolo odstránené.

Nespyšnie človek, keď vidí svoje filmy v západných televíziách?

Nikdy som nad tým nerozmýšľal, ale je pekné, keď môžete čosi také niekomu ukázať.

Smerujem k tomu, či potom človek nezačne točiť skôr pre peniaze a nie spontánne ako predtým.

Teraz som nakrúcal veľký dokument pre ORF o Tatrách, kde sme mali financie na sto nakrúcacích dní a skončili sme pri takmer tristo. Takže vlastne sme sa museli uskromniť a bolo to o tom, že to chceme urobiť poriadne. Film je vždy vaše dieťa a tak chcete, aby bol čo najlepší.

Na západe ste so svojim dokumentmi prerazili. Čo u nás? STV nebude?

Bobor v STV bol, ale mne sa až rozum zastavoval nad konaním bývalého vedenia. Osobne si dovolím povedať, že pri filme o Tatrách malo byť dokonca jeho povinnosťou ísť do koprodukcie s rakúskou a nemeckou štátnou televíziou, ale nestalo sa tak. Až teraz sa po rozhovore s novým manažmentom blýska na lepšie časy a možno aj slovenský divák uvidí ten dokument, režírovaný Paľom Barabášom. Bola by veľká škoda, keby sa to nepodarilo odvysielať.

Prečo bývalé vedenie neprejavilo záujem?

Neviem, možno sa báli, že je to príliš komerčný dokument. Áno, svojim spôsobom aj je, bol na to príjemný rozpočet vo výške, za ktorý sa u nás točili hrané filmy, ale je to kvalitné. Zaujímavé to bolo aj pri filme o bobroch, ktorý STV odvysielala. Ja som sa o tom dozvedel čírou náhodou, pritom som v STV v tom čase pracoval. Polovičku filmu sprevádzam vlastnou rečou. Rakúšania si dali tú námahu, že našli človeka s podobnou farbou hlasu ako mám ja, s podobným vyjadrovaním a nechali ho takou lámavou nemčinou nadabovať moje pasáže. STV vedela, že som v televízii, a ani sa nenamáhala vyskúšať, či nebude autentickejšie vyskúšať ma tam. Nechali to nahovoriť niekomu inému a je tam strašne veľa chýb. V zahraničí si ich nikto nevšimne, ale keď niekto vymení Devín s Devínskou Novou Vsou, je to problém.

Práca pre zahraničné televízie je najmä o peniazoch alebo skôr o renomé?

Najmä o renomé. Vždy som si myslel, že najťažšie je dostať sa tam, ale nie je to tak. Najťažšie je sa tam udržať. Urobiť prvý film sa dá, ak ste v niečom dobrý. Nájsť však potom ďalší námet a presvedčiť ním ORF, ktorá je možno číslom dva na svetovom trhu, aby do neho investoval peniaze, je naozaj veľký problém. Od skončenia bobrov mi trvalo tri roky, kým sme začali nakrúcať Tatry. Rakúšania a Nemci sú však s nimi veľmi spokojní a keďže nás už berú ako serióznych partnerov, pripravujeme aj ďalší projekt.

Na čom teraz pracujete?

Na filme o rieke Morava, ktorú mapujeme od Čiech až sem dole. Je to krásny projekt, Morava je jedna z tých nádherných divočín, ktorá ostala vďaka železnej opone skoro neporušená, i keď dnes prežíva veľký atak. A ak pánboh dá, opäť budem nakrúcať jeden film, na ktorý sa veľmi teším. Bude o mojom kolegovi Milošovi Majdovi, ktorý je neuveriteľným znalcom zvierat, robí s orlami, pozná zákonitosti prírody, je s ňou zžitý. Záujem prejavili aj zahraničné televízie.

Každá práca musí mať nejaký zmysel. Na čo je dobré to, čo robíte vy? Čo to dá ľuďom?

hulik3.jpgNapríklad dokument o Vysokých Tatrách dá ľuďom to, o čom každý počul, o čom všetci vedia, ale nikto to nevidel. Sú tam vlci, ako napadnú salaš, zoberú ovečku, medvede v podobných situáciách, rys, orly... také sprostredkovanie sveta, ktorý poznáme, ale nemáme šancu ho vidieť. S Paľom Barabášom sme sa smiali, že v Tatrách je urobených málo záberov, o ktorých by si ľudia dokázali povedať, že „aha, toto poznám". Snažili sme sa to teda urobiť tak, aby to bolo tajomné. O divočine, tajomstvách prežitia, nielen zvierat ale aj ľudí, o zachovávaní tradícií, ktoré absolútne miznú. Je to teda zaznamenanie toho, čo bolo, ako tak je, ale či aj bude, nikto nevie.

V Slovenskom národnom múzeu práve končí výstava o bobroch. Bude nejaká ďalšia?

Ešte nekončí, predĺžila sa minimálne do konca júla, možno až do konca augusta. Volá sa Život bobra a vystavené sú tam fotografie jednak moje, jednak Fedora Čiampora a Andyho Šuteka, ktorí na tom pracovali so mnou. Spolu tam je šesťdesiatštyri fotografií.

Je o ňu záujem?

Vraj áno a už sa ohlasujú aj iné múzeá a galérie, dokonca aj zo zahraničia.

Americký National Geographic si vás musí nájsť sám

S bobrami ste sa dostali aj do českej mutácie National Geographic. To zrejme tiež poriadne zvyšuje renomé.

Určite, ale v rámci fotografie je jedno, o akú mutáciu ide, či americkú alebo českú. Do českej sa však dostanete ľahšie. Ja som im zavolal, že som točil film o bobroch, mám obrázky, že si to môžu pozrieť. Videli to, dohodli sme sa, dnes s nimi úzko spolupracujem, čoskoro by ma vyjsť ďalší článok. Dostať sa tam je najlepšia vec, lebo je to prestížny časopis s vynikajúcimi fotografiami, nič lepšie v tejto branži na publikovanie neexistuje. Mne sa tento sen splnil veľmi rýchlo a teraz by - samozrejme - bolo dobré dostať sa aj do americkej mutácie, lebo potom to vidí celý svet.

Čo tomu bráni?

Oni si vás musia nájsť sami. To nefunguje tak, že tam niečo zašlete a oni to vyberú, lebo fotografov po celom svete je šialene veľa a dostávajú toho veľké množstvo. Takto nemáte šancu. Buď si vás všimnú práve v inej jazykovej mutácii alebo smola.

V inom rozhovore s vami som čítal, že americká mutácia platí tak, že človek môže celý ďalší rok pokojne pracovať na ďalšom projekte. Ako platí česká?

(smiech) Platí veľmi dobre vzhľadom na iné české a slovenské médiá, pretože je veľký problém, keď za fotku, do ktorej investujete šialene veľa, dostanete päťsto až tisíc korún. Nechcem povedať, že sa to potom neoplatí robiť, ale je to šialene málo. V National Geographic je to oveľa lepšie, i keď nie tak, že by si človek mohol bezstarostne fotiť celý ďalší rok. Od priateľov, ktorí robia aj pre ten americký, som však počul, že je to naozaj tak - zaplatia vám honorár bez ohľadu na to, či to bude alebo nebude uverejnené. To však platí, ak si vás na spracovanie témy vyberú sami. Potom máte bezstarostný život.

Nemrzí vás, že keď sa povie meno Hulík, automaticky vás spájajú iba s bobrami?

Ono je pekné, keď sa človek na výstavách alebo vernisážach stretne so známymi a prvá otázka je, ako sa majú bobry. Už som si na to našiel odpoveď.

Akú?

Darí sa im a stále hryzú. (smiech) Možno zo začiatku mi to prekážalo, ale dnes sa nad tým usmievam a na druhej strane som možno aj rád, že si človeka spájajú s niečím príjemným, s niečím, čo v nich zanechalo dojem.

Rozhovor bol autorizovaný, Tomáš Hulík v prepise nič nezmenil.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Aj verejnosť si vyberá svojho Učiteľ Slovenska
  2. Púštne kráľovstvo: Prečo by ste mali navštíviť Jordánsko?
  3. Známe i menej známe tváre nechcú inú zdravotnú poisťovňu
  4. Bývate často chorý? Odmerajte si vlhkosť vzduchu
  5. Revolučný Volkswagen ID.3 naživo z Frankfurtu!
  6. Nepremeškajte túto šancu. Jedinečná konferencia sa blíži
  7. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  8. Afrika, Ázia a Karibik: Exotické plavby s letenkou a sprievodcom
  9. Kupujete si SUV do mesta? Oplatí sa benzín, diesel alebo hybrid?
  10. V prvom roku fixný výnos až 8,5 % ročne
  1. Nový Focus ST - exkluzívne vo Ford POP Up Store
  2. Aj verejnosť si vyberá svojho Učiteľ Slovenska
  3. Púštne kráľovstvo: Prečo by ste mali navštíviť Jordánsko?
  4. Špičkový slovenský pretekár Maťo Homola je ambasádorom OMV
  5. Špičkový slovenský pretekár Maťo Homola je ambasádorom OMV
  6. Známe i menej známe tváre nechcú inú zdravotnú poisťovňu
  7. Bývate často chorý? Odmerajte si vlhkosť vzduchu
  8. Ochrana klímy spojí slovenské mestá a obce
  9. Revolučný Volkswagen ID.3 naživo z Frankfurtu!
  10. Na hrúbke záleží. Aj dva centimetre rozhodujú
  1. Kupujete si SUV do mesta? Oplatí sa benzín, diesel alebo hybrid? 11 700
  2. Bývate často chorý? Odmerajte si vlhkosť vzduchu 10 722
  3. Známe i menej známe tváre nechcú inú zdravotnú poisťovňu 9 368
  4. Na hrúbke záleží. Aj dva centimetre rozhodujú 8 038
  5. Afrika, Ázia a Karibik: Exotické plavby s letenkou a sprievodcom 6 546
  6. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz 6 368
  7. SEAT vyriešil problém s bezpečnosťou bezkľúčového prístupu 5 759
  8. Osem cestovateľských tipov, kam sa vybrať cez jesenné prázdniny 5 710
  9. Vyhrajte cestu okolo sveta 5 686
  10. Máte bolesti hlavy či depresie? Vinníkom môže byť intolerancia 5 506