Je pokračovaním zlomu, ktorý nastal predchádzajúcim albumom Mince na dne fontán. Vtedy doznieval sound Modusu a prichádzalo obdobie, keď si piesne začala písať samotná Marika. Piaty album je zvláštny účasťou dvoch rôznorodých osobností - Laca Lučeniča a Petra Breinera. Túto kombináciu vymyslel manažér Vilo Vaškovič, ktorý má na albume tiež významný producentský podiel. Na prvý pohľad to bola až absurdná dvojica, ale priniesla veľmi zaujímavé výsledky. Peter Breiner priniesol veľkoorchestrálny zvuk a je to aj výborný klávesista, na druhej strane stál rock či nová vlna Laca Lučeniča. Myslím, že "päťka" je album najväčších Marikiných úletov. Album je dosť ťažko zaraditeľný do nejakého kontextu, lebo Marika už v tom čase bola v situácii, že nemala konkurenciu.
Ten zvuk je skutočným dokumentom o osemdesiatych rokoch.
Áno, je tam nová vlna teda new wave, čo bol aktuálny prúd a technopop - hudba, ktorá využívala všetky vtedy dostupné technológie. Laco Lučenič sa dokonale vybláznil. Inak je príznačné, že Marika vždy robila s najlepšími muzikantmi v jednotlivých obdobiach - po tomto albume začala spolupracovať so skupinou Gravis, potom s Vašom Patejdlom a Andrejom Šebanom.
Ako dokázala Marika reagovať na nové štýly?
Vždy mala skvelý spevácky inštinkt, vycítila, čo sa do skladby hodí. Nikdy ju nebolo potrebné nejako zvlášť režírovať a dávať do atmosféry. Napríklad Vernisáž naspievala s takým odcudzeným chladom, to si tá nová vlna vyžadovala. Na druhej strane pri Breinerových aranžmánoch ako Zem menom láska spievala veľmi citovo. Na prvé počutie sa zdá, že je to rozporný album, ale na druhej strane sa, myslím, príjemne počúva a je škoda, že sa nehrá viac skladieb, pretože aj vo svetových rádiách sa dodnes hrá hromada hudby z 80. rokov.
Ako prebiehala vaša spolupráca?
Marika mi dala na kazete tridsať až štyridsať vecí, demo nahrávky, ktoré nahrala s klavírom alebo elektrickým keyboardom. Dohodol som sa s ňou na skladbách, ktoré sa mi zdali najvhodnejšie a potom som ich otextoval. S výberom nebolo veľa práce, lebo skladby, ktoré sa ocitli na albume, spomedzi tých ostatných jasne trčali.
Aký bol váš textársky koncept?
V tom čase bol silným médiom videoklip, Marika mala zaujímavý videoklip už na skladbu Muž nula z predchádzajúceho albumu. Možno preto sú moje texty vizuálnejšie, "videoklipovejšie", napríklad Karneval horiacich bábik, Korzo chlapčenských myšlienok.
No. 5 je mix popu a alternatívy, čo je zaujímavé, lebo v 80. rokoch sa dosť striktne oddeľoval stredný prúd od menej komerčných smerov.
Presne tak. No. 5 je podľa mňa raritný album. Stretli sa na jednej strane vzdelanosť Petra Breinera v oblasti vážnej hudby a perfekcionizmus orchestrálnych aranžmánov a jeho klávesová zručnosť a na druhej strane Lučeničov zmysel pre moderný zvuk a fanatizmus. To bola dobrá kombinácia.
Ktoré skladby na albume považujete za najlepšie?
Asi Vernisáž a Prázdninové tričko. Veľký zážitok som mal aj so skladbou Zem menom láska, ktorá odznela počas revolúcie v roku 1989 na námestí. To bola sila.
