Čo hovoríte na fakt, že sa vám podarilo až po štyridsiatich rokoch dať dohromady debutový album?
„Je to moje celoživotné dielo, čo mám na to povedať?“
Vaša antológia sa začína skladbami Meditating Four z druhej polovice 60. rokov, ale vie sa, že ste hrali oveľa skôr ako člen inštrumentálnej skupiny The Players, nie?
„Ešte predtým sme hrali v jednej kapele, ktorá sa volala Kométa. Bola to tiež inštrumentálna skupina, v ktorej sme vychádzali z The Shadows. Mal som vtedy asi štrnásť, pätnásť rokov.“
Ako ste sa vlastne dostali k hudbe?
„Práve vďaka The Shadows. Na Slovensku boli vtedy rôzne bigbandy, glenmillerovské orchestre, prosto barová muzika. Gitarová hudba sa tu vtedy skoro nehrala. Keď sme počuli The Shadows v rádiu Luxembourg, úplne nás to dostalo. Kométa bola kapelou z jedného bloku na Hollého ulici. Vtedy som bol odporcom spevu, pretože v tom čase boli všetci fanatikmi do Shadows, ale nie každý z tých vyspelých inštrumentalistov sa k tomu dnes priznáva. Keď sme neskôr založili The Players, už sme začali robiť svoje veci. Pre Slovenský rozhlas sme vtedy nahrali 32 inštrumentálnych skladieb, ktoré si ľudia mýlili práve zo Shadows. Hrali sa ako podmazy pod rôzne relácie v rozhlase alebo v televízii.“
Kedy ste začali spievať?
„Uchvátil ma Steve Winwood a jeho skupina Spencer Davis Group. Ovplyvnila ma aj černošská hudba, ktorá prenikala z Ameriky. Mám blízko k drsnejšiemu spevu, za socíku označovanému ako choré hlasy, aj preto som sa nemohol dostať do rádia. Už vtedy som robil veci v slovenčine, aj keď väčšina kapiel spievala po anglicky. Bola to však taká angličtina v úvodzovkách. Ja som si písal texty sám, pretože som chcel spievať veci, ktoré vyliezali zo mňa. Nebol som však jediný, vtedy tu bola aj skupina Fantoms s Mariánom Slovákom, ktorá spievala po slovensky.
Kedy vznikli Meditating Four?
„V roku 1966 z The Players ako trio, z ktorého sa neskôr stalo kvarteto. Existovali sme skoro dva roky.“
Meky Žbirka hovoril, že vašu kapelu považovali vtedy za underground.
„Asi preto, že sme robili tvrdšiu rytmickú, razantnú hudbu. Mali sme radi Jimiho Hendrixa alebo Cream. Boli sme kultovou skupinou, ktorú zbožňovali najmä vysokoškoláci.“
Vtedy ste vydali singel s pesničkami Meditácia nad vášňou a Šťastie, ale pripravovaný album nikdy nevyšiel. Prečo?
„To bola len jedna z ďalších chýb, ktoré sme urobili. Upísali sme sa Pantonu. Mali sme vystúpiť na Bratislavskej lýre s piesňou Šťastie, ale nakoniec vtedy firma uprednostnila Petra Nováka. Asi mali iný edičný plán. Materiálu sme mali dosť, bol aj nahratý, ale oni mali k nemu neustále výhrady. Nakoniec nám dve piesne vydal Supraphon, ale album nikdy nevyšiel, pretože už sa nedalo.“
Zachovali sa nejaké piesne z tohto obdobia?
„Iba deväť. Po rokoch, keď sme dávali dohromady antológiu, sme mali šťastie, že sa nám podarilo objaviť nahrávku Purpurový smútok, o ktorej sme si mysleli, že je dávno zošrotovaná, pretože komunisti si mysleli, že sa v nej spieva o vpáde varšavských vojsk do Československa, aj keď som túto skladbu napísal ešte skôr. Purpurový smútok však perfektne sadol na to obdobie. Napísal som ho preto, lebo som okolo seba cítil ťaživú atmosféru. Ľudia mi pripadali zničení, bez nálady. Ja som bol mladý, nadýchnutý, plný energie.“
V tej piesni sa spieva: My čakáme deň / keď svitnú rána biele / my čakáme deň / keď ľudia precitnú. Čo ste tým mysleli?
„To pokračuje ďalej: Ja chcem byť veselý / a nie, aby ma ničil smútok purpurový / teda tmavočervený. To im stačilo, aby ju zakázali. Rozzúrili sme ich ako býka, ktorému dajú pred oči červenú šatku. Purpurový smútok odznel v programe Bumerang Lasicu a Satinského, ktorí vtedy robili odvážny humor. Oni dostali zákaz na štyri roky, pretože boli profíci a my ako amatéri na neurčitú lehotu. Nakoniec to trvalo viac ako dvadsať rokov.“
Ako ste to znášali?
„Bolo to nepríjemné, trápilo ma to, ale nedalo sa s tým nič robiť. Snažil som sa byť aktívny, hrával som s mladými kapelami, ale do rozhlasu a telky som sa nedostal.“
Čo ste robili v civilnom živote?
„Vyštudoval som jadrovú fyziku a robil som priemyselného energetika. Musel som niečo robiť. Keď ste vtedy nemali pečiatku v občianskom, bolo zle.“
Pomáhali vám hudobníci, kolegovia?
„Priamo nie, boli radi, že vôbec sú. Medzi nami však existovala istá spolupatričnosť. Až pred revolúciou prišlo isté uvoľnenie a mohol som opäť nahrávať v rozhlase. Spomínam si, že ani vtedy tam neboli všetci nadšení a hovorili: Jožo, veď ty máš dištanc, zasa nám narobíš zle! Vtedy mi pomohol Kamil Peteraj a napísal mi texty, ako napríklad Na pohrebe lotra alebo Slušný občan s priemerným platom, ktoré boli na tie časy dosť provokatívne.“
Po revolúcii ste sa hudbe príliš nevenovali. Prečo?
„Prišli iné problémy. Najprv boli ideologické bariéry, potom prišli ekonomické. Je však pravda, že sme boli z toho trošku unavení.“
V posledných rokoch vás bolo vídať na bluesových večeroch. Plánujete po vydaní antológie viac koncertovať?
„Mali sme väčšiu pauzu, ale Meditating Four by som chcel opäť oživiť. Muzika je krása, je to ďalší rozmer človeka.“
Nie je vám ľúto, že vám vlastne minulý režim zobral dvadsať rokov hudobného života?
„Samozrejme, ale čo s tým urobím. Čas sa nedá vrátiť späť. Nechcem, aby celý rozhovor vyznel ako fňukanie, ale treba to brať ako realitu. Nikto už nevymaže, že Meditating Four bola súčasťou slovenskej populárnej hudby, aj keď sme boli potlačení. Bola to škoda, mohli sme toho viac urobiť.“
FOTO - JURAJ BARTOŠ
