Študent športového gymnázia Róbert Pukalovič, šestnásťročný syn kapitána hokejistov Zvolena, sa cez finále Extraligy ulial v škole. Mladý hokejista by si predsa nenechal ujsť otcovu tretiu majstrovskú dekoráciu. Pukaloviča juniora ovanul v majstrovskej kabíne dym z víťaznej cigary.
Najstarší muž Extraligy (40) má osvedčený rituál na zlatú športovú dlhovekosť. Pred každým zápasom si pochutí na banáne v čokoláde, ktorý mu vždy prichystá mama Irena. Manželka Táňa dôverne pozná aj prozaickú stránku: „Má naozaj asketickú životosprávu. Pred každým zápasom je už po tradičnom prečítaní novín o desiatej v posteli. V tvári je síce pochudnutý, ale drží si stabilnú váhu 86 – 90 kíl. Po výkone idú vždy minimálne dve dolu. Na hokejistu až príliš mierumilovný typ. Vytočiť ho vie, len keď po nás dvoch večne zaneprázdnených nájde v byte neporiadok. Potom s pasiou umýva okná, vášnivo rád vešia prádlo, majstrovsky žehlí rukami. Do varenia sa nehrnie, zje všetko.“
Najbližšie ho čaká obľúbené kurča na kyslej kapuste s plátkami zemiakov na rasci. Pochúťka, za ktorou mu bolo ľúto poslednú nedeľu, keď hral v Trenčíne finále.
Unavený Džugala, ako znie hokejové meno RÓBERTA PUKALOVIČA, v prepotenom drese so zlatou medailou na krku ochotne odpovedal na otázky s výnimkou jedinej.
„Naozaj neviem, kedy skončím s hokejom. Cítim sa dobre.“
Po päťročnom pôsobení vo Fínsku, ktoré ste zavŕšili v najvyššej súťaži v klube KalPa Kuopio, ste od roku 1996 nechýbali vo finále slovenskej Extraligy. Po dvakrát v Trenčíne, Slovane a vo Zvolene. Patent?
„No predsa ten mamin banánik, (smiech). Medzi priateľmi žartujem, že ak chce niektorý nový klub hrať finále, nech mi zavolá. Najneskôr do dvoch rokov príde titul.“
Z Bratislavy ste však po neúspešnom finále s Košicami 1999 odchádzali viac-menej ako nepotrebný.
„Cítil som krivdu.Tri a pol mesiaca som bol zranený. Dosť ťažko som sa s tým zmieroval. Nebol som predtým zvyknutý, že so mnou niekto nechcel predĺžiť zmluvu. Žiaľ, u nás býva tlak sponzorov silný, najmä po neúspechu.“
Ako chutili tri slovenské tituly?
„Prvý v Trenčíne a posledný vo Zvolene boli podobné tým, že som ich oslávil na trenčianskom ľade. Priznám, že v pondelok mi vyhŕkli slzy, spomenul som si, ako sme sa v Dukle za trénera Jaroslava Waltera v roku 1997 tešili s mojím súčasným súperom Jurom Ďurčom. Titul v Slovane bol iný. Dvakrát som bol síce v drese môjho rodného mesta dorastenecký majster ešte vo federálnej ére, ale po smrti dlhoročného priateľa a vtedy šéfa Slovana Dušana Pašeka som veľmi túžil venovať jeho synovi Dušanovi zlatú medailu na pamiatku jeho otca. Podarilo sa, na zväze mi potom dali urobiť novú medailu, takže doma mi visia všetky tri.“
Na vlastnej koži ste spoznali režimy troch majstrovských klubov. Odlišoval sa niečím ten zvolenský?
„V zásade nie. Na titul sú potrebné naozaj profesionálne podmienky a značná finančná podpora sponzorov. Vo Zvolene to niekedy zaškrípalo, ale výsledok je dôkazom správnej cesty. Teraz, keď sa pozerám na oslavujúcich mladších spoluhráčov, viem, že pochopili, že tvrdo treba pracovať aj v čase, keď je zdanlivý dôvod na uspokojenie. Aj vtedy, keď suverénne vyhráme základnú časť, aj vtedy, keď má niekto sklony lietať, lebo dal dva-tri góly. V majstrovskom kádri sú vhodne vybraní hráči. Tréneri dokázali zladiť ich skúsenosti tak, aby kulminovali v play off. Základná časť sa dá ťahať aj s mladšími, vo vyraďovacej fáze sú skúsenosti na nezaplatenie. Dôležité bolo, že do kolektívu vhodne zapadli chalani z Čiech. Hokejovo i ľudsky.“
Nastal čas zalúžených osláv. Priebeh?
„Po zvolenských radovánkach so spoluhráčmi, kde sa poďakujeme podpore skupinám Kabát a Iné kafe, pooslavujem troška v rodine a s priateľmi v Bratislave. Určite nezabudnem na zvolenského kamaráta Mira Polovinčáka. Bývalý volejbalista je pre mňa dôležitý človek. Stačí mi s ním desaťminútový rozhovor a som psychicky v pohode, dôvera je silná vec. Cez prázdniny vyrazím s rodinkou do fínskeho Kalajoki, tamojší priatelia oficiálne otvárajú novú chatku a chcú, aby sme boli pri tom.“
VOJTECH JURKOVIČ
