a stratu majetku za kolaboráciu s Nemcami. Zaujímavé bolo odôvodnenie rozsudku, ktoré sa opieralo o Benešove dekréty. Baťovi aktívnu kolaboráciu nedokázali. Mnohí naopak svedčili, že tajne podporoval protinacistický odboj a zachraňoval Židov. Trest preto odôvodnili tým, že sa Baťa žijúci od roku 1941 v Amerike verejne k odboju neprihlásil. Inak povedané, neodsúdili ho za to, že urobil niečo zlé, ale za to, že sa zlu verejne nepostavil. Podľa podobného princípu by mali odsúdiť aj človeka, ktorý síce nič neukradol, videl však zlodeja a neprenasledoval ho. Z právneho hľadiska je jedno, či sa Baťa k odboju nehlásil, lebo chcel, ako tvrdil, chrániť svojich blízkych, ktorí zostali doma. Jeho motívy možno kritizovať z hľadiska morálky i histórie. Súd však smie rozhodovať iba podľa toho, či sa niekto sám trestného činu dopustil, alebo nie. České súdy si to už, zdá sa, začínajú uvedomovať.
Kauza má aj ďalší rozmer. Proti nemeckej či sovietskej okupácii aktívne nevystupovala drvivá väčšina Čechov (a Slovákov). Z právneho hľadiska je jedno, či tak robili, lebo im neprekážala, alebo len nechceli riskovať. Z princípu nemožno nikoho trestať za to, že nebol hrdinom. Presne to sa však u nás po vojne dialo. Väčšine stačilo, ak bola pasívna a bola v suchu. Nemci, Maďari či podnikatelia ako Baťa, ktorých firmu chceli získať, na základe dekrétov potrestali vždy, keď nedokázali, že aktívne vystupovali na obranu republiky. Jednoducho pre nich platil iný meter. Rôzny meter pre rôznych ľudí je však vždy popretím samotného zmyslu práva. Žiadať dnes zrušenie dekrétov je nezmysel. Iná vec je priznať, že až tak úplne v poriadku neboli.
