„Zišla sa tu celá politická elita Európy, rieši sa vec, ktorá sa týka nás všetkých a všetci stále hovoria o potrebe komunikovať s ľuďmi," argumentoval reportér. V sále to zašumelo. Hlavne z tvárí starších kolegov sršalo niečo ako chachacha, blbeček, čo je toto za otázku, „blbeček" to vystihol. O niekoľko poschodí vyššie v tej chvíli sedeli zástupcovia pol miliardy európskych voličov. Dozvedieť sa detaily z ich debaty však nešlo. Kto čo povedal opäť zostalo poľovačkou pre novinárov, odkázaných na necitovateľných jedincov. Angela Merkelová sa tej otázke nevysmiala.

So svojím charakteristickým pokojom odpovedala, že keby debaty premiérov a prezidentov živo prenášali televízie, nikdy by nedošlo k zhode. Je jasné, čo myslela. Zatvorené dvere umožňujú tým vo vnútri robiť kroky, ktoré by ich doma stáli mandát, ako aj nerobiť nič a vonku sa hrdinsky búšiť do pŕs. Diskrétnosť skrátka otvára priestor na dohodu, pretože sa ukáže, kto čo skutočne chce bez toho, aby riskoval. Tento argument je fatálna zbraň proti tlaku severských štátov strhnúť z únie šaty tajnosti. Dáni, Fíni a Švédi dlhodobo chcú sprístupniť život v Bruseli čo najširšiemu publiku.

Už presadili, že niektoré schôdzky ministrov je možné sledovať cez webkameru. Vedomie Veľkého brata za chrbtom má však ten efekt, že ich debaty sú rovnako vzrušujúce ako cestovný poriadok. Táto vec zjavne nemá riešenie. Leda, že by sa politici nebáli riskovať svoju popularitu v masách. Takže nemá riešenie.