Snažia sa, ako môžu, a pri tej zaťatej snahe môžu niekedy urobiť aj chybičku. Tá posledná stála život asi 50 Afgancov. Pri bombardovaní juhoafganskej provincie Hilmand sa namiesto zbojníkov priplietli do oblasti ničivej sily bomby prostí občania.
Teraz sa afganský prezident Hamíd Karzai háda s velením NATO, či tých nebožtíkov je 25 (hovoria cudzinci), či 50 (tvrdí Karzai). V rovnaký deň velenie NATO pyšne oznámilo, že zabilo tiež 80 rebelantov. Táto správa akoby mala vyrovnať nehodu, pri ktorej sa koaličné vojská netrafili úplne do cieľa, alebo, ako teraz tvrdí Karzai, bombardovali „naslepo“. Tam, kde niekto videl podozrivú osobu, zhodili pár bômb, a s podozrivou osobou zmietli aj pár dedinčanov. Koľko, to už je zložitejšie, lebo informácie sa ako zvyčajne rôznia.
Nie je to však jedno? Pretože, ako celkom rozumne vyhlásil šéf Severoatlantickej aliancie Jaap de Hoop Scheffer, „hoci i jedna nevinná obeť, už to je priveľa“. Lenže nepovedal už, či je prípustné pre strach zo smrti nevinných radšej nebombardovať a nechať utiecť potenciálnych teroristov, a či by sa podobné prechmaty tak ľahko prechádzali, keby obeťami neboli negramotní Afganci z hôr, ale napríklad nažehlení bruselskí úradníci alebo obyvatelia amerického vidieka.
Je to ťažká eticko-filozofická otázka a buďme radi, že na ňu zatiaľ môžeme odpovedať len čisto hypoteticky alebo vôbec nie. Ešteže sa tá záchrana svetového mieru odohráva 8–tisíc kilometrov od nás.
