Pavol Hammel nepripisuje víkendu, čo sa oddychu týka, žiadnu mimoriadnu dôležitosť. Či je sobota, či nedeľa, obyčajne pracuje. Keď si však naplánuje voľno, užíva si ho naplno. V poslednom čase sa venuje takzvanej zrýchlenej turistike a s partiou priateľov robí víkendové nájazdy do európskych metropol.
Už keď som bol malý, bol som zvyknutý na to, že víkend vlastne nebol víkend. Môj otec hral v Národnom divadle a buď sa hralo doobeda, poobede, alebo večer. Takže to máme v rodine. Ani teraz nemám ten pocit, že v piatok padla a treba ísť víkendovať. Keď sa potrebujem zabaviť, idem napríklad v utorok večer. Keď nad tým tak rozmýšľam, ja vlastne celý život víkendujem. Mám víkend stále, už päťdesiatosem rokov (smiech).
Keď chcem mať voľno, musím si ho naplánovať. A keď už ho mám, využívam ho naplno. Hlavne v poslednom čase si vymýšľame také slávnostné víkendy a tešíme sa, že sme Európania. Voľakedy sme chodili len do GyŚru. Teraz konečne chodíme trocha ďalej. Objednáme dostatočne včas v nízkorozpočtovej leteckej spoločnosti letenky a vyberieme sa na dva-tri-štyri dni do nejakého veľkého európskeho mesta. Celá partia, aby bolo veselo. Napríklad do Paríža, Londýna, Barcelony alebo do Ríma. Ako niektorí Angličania, ktorí sem na Východ chodia robiť neporiadok, my teraz chodíme na Západ trochu kultivovanejšie si povyraziť. Nie je to pánska záležitosť. Každý chodí s manželkou alebo partnerkou. Sú to také kultúrne výjazdy, lebo aj kulinárstvo je svojím spôsobom kultúra. Určite si pozrieme aj nejaké pamiatky a galérie, ale ja si aj tak najradšej sadnem do príjemnej kaviarne a pozorujem ľudí. V Paríži, kde sme boli už niekoľkokrát, ma veľmi baví len tak sledovať pouličný život. Tam je centrum mesta všade. Hovorím si, že som taký zrýchlený turista. Keď chcete spoznať nejaké mesto, potrebujete na to aspoň tri-štyri týždne. Mne stačia na ktorékoľvek mesto dva dni. Možno aj jeden.
Aj do Rakúska chodím rád. Je tam krásne a cítim sa ako starý "rakúsky Uhor". Moja babka sa voľakedy chodila zabávať s kamoškami do Viedne, ja to tiež začínam praktizovať.
No nechodím len po svete. Takéto víkendy si robím aj na Slovensku. Napríklad minule som bol cez víkend v Bardejove - nebolo nič lepšie. Alebo v Piešťanoch. Dal som si tam aj oživovacie kúry. Doobeda ma dali do bahna, potom sa mi dali nadýchať kyslíka a potom ma zase poslali do vody. No a potom som nachladol, dal som si večeru a išiel som domov. A bol som ako znovuzrodený.
Nedávno som si bol cez víkend zahrať tenis v Tatranskej Lomnici. Ale na dedinu nechodím, ani chalupár nie som, ani nebudem. Ja to neznášam. Som mestský chalan. Narodil som sa v Bratislave medzi továrňami Apollo a Káblovka a obe moje babky bývali len niekoľko ulíc od seba. Takže som nikdy nemal dôvod chodiť cez prázdniny na dedinu. Aj sliepku som videl prvýkrát v zoo.
No a keď som v Bratislave, najradšej som doma. Mám na dvore bazén a ani ma to nikde neťahá. Môžem pokosiť trávu a potom vylihovať. Nevylihujem však, lebo si radšej vytiahnem na dvor farby a maľujem. Obrazy, nie byty. To je také moje zabíjanie času. Koníček je silné slovo. Ale keď mám voľno, určite nehrám na gitare a nespievam si. Ani nepestujem na dvore nijakú zeleninu, lebo ju nemám rád.
Treba si užívať každú voľnú chvíľu. Človek má totiž za celý svoj život asi tak od dvadsaťpäťky až po smrť iba šesť mesiacov voľného času. Lebo najprv sa stará o deti, potom o rodičov a potom o vnúčatá. Takže to voľné obdobie, ktoré má človek len pre seba, je len chvíľka, keď deti odídu z domu a ešte nedonesú vnúčatá.
(zš)
