Keď mal tento Brit 12 rokov, prešiel po sotva zamrzrnutej rieke na druhý breh. Bitka od otca už nič nezmenila. Wally Herbert našiel zmysel života. Stal sa polárnikom. Zomrel v Škótsku vo veku 72 rokov, ľadového muža porazila cukrovka.
V roku 1968 viedol štvorčlennú transarktickú expedíciu po ľadovci z Aljašky do Nórska. Trvala 16 mesiacov. Nikto pred ním nepredvídateľne pohybujúce sa arktické kryhy po svojich neprešiel. Na výpravu sa pripravoval s Eskimákmi, naučili ho ovládať psí záprah a žiť v ľadovej divočine. Vysmiali ho, keď im povedal, čo plánuje. Na mape mu vyznačili miesta, na ktorých mal zaručene zomrieť. Nestalo sa. "Je to ako pokúšať sa stúpiť na tieň vtáka krúžiaceho nad našimi hlavami," popísal cestu po škrípajúcih kryhách.
Nešlo mu o to zlomiť rýchlostný rekord. Arktídu si vychutnával, pohrúžený do prírody sa snažil pochopiť prírodu a Eskimákov. Rád a dobre maľoval, jeho obrazy má i kráľovská rodina.
Počas výpravy merali aj hrúbku ľadu - práve údaje z roku 1968 dokazujú, že ľadový krov sa v posledných desaťročiach roztápa.
Vrátili sa bez veľkého privítania, polárnikov zakrátko zatienili expedície na Mesiac.
V osemdesiatych rokoch ho čakala nevďačná úloha. Po preštudovaní denníkov amerického polárnika Roberta Pearyho, považovaného za dobyvateľa severného pólu, Herbert konštatoval, že jeho idol na tomto mieste nikdy nebol. Vyplýva to zo zápiskov a astronomických záznamov Pearyho, ktorý zrejme podľahol pokušeniu oznámiť, že dobyl pól. (mch)
