Peniaze vraj nie sú všetko. Za tých 98 rokov, čo dožil, zakúsil barón Guy Edouard Alphonse Paul de Rothschild, ako znie jeho celé meno, mnoho z toho, čo 20. storočie ponúkalo. Zomrel v Paríži.

Patril k francúzskej vetve slávneho finančníckeho rodu, ktorý si slávu vybudoval na financovaní šľachtických a panovníckych rodov.

Stíhal toho veľa - bol bankárom, šarmantným bonvivánom organizujúcim opulentné bály, zástupcom židovskej obce vo Francúzsku, vášnivým chovateľom dostihových koní, vyhláseným majiteľom viníc, golfistom. Osud veľkej osobnosti určovali dejinné udalosti a rodinná tradícia.

Slávna rodina

Zakladateľom rodu bol frankfurtský finančník Mayer Amschel, ktorý sa v 18. storočí vypracoval z drobného zmenárnika na dvorného bankára hesenského kurfirsta. Jeho synovia založili živnosti vo Viedni, Neapole, Paríži a Londýne. Rodinná legenda Rothschildovcov sa podobá na Svätoplukov odkaz. Keď Mayer Amschel zavolal synov k smrteľnej posteli, povedal im: "Budete mocní, ale v deň, keď prestanete držať pohromade, časy vašej prosperity sa skončia."

Guy bol prapravnukom Mayera Amschela a podobne ako mnoho jeho príbuzných sa rád otca zakladateľa držal a ich finančná ríša tak na rozdiel od Veľkomoravskej prekvitala.

K špecialitám Rothschildovcov patrí, že si berú za manželky sesternice z druhého či tretieho kolena a rodinnú firmu vedú len muži.

Sme rodina, nie neosobná korporácia, hovorieval aj Guy. Najúspešnejšia bola britská vetva rodiny, ale obrovský vplyv si vybudovali aj francúzski Rothschildovci. V 19. storočí financovali stavbu železníc a ťažbu nerastov, k tomu samozrejme patrili bankovnícke služby pre najmocnejšie rodiny.

Francúzsky anglofil

Guy vyrastal v absolútnom luxuse, do školy ho vozil šofér. Mal súkromných učiteľov, už ako päťročný sa naučil jazdiť na koni. Jeho otec bol dostihmi a chovom koní posadnutý. Guy potom navštevoval vojenskú školu. Neskôr to ocenil, naučil sa poriadku a disciplíne.

Bol silný anglofil, čo je vo Francúzsku nevšedné. Angličtinu ho dokonca naučili doma skôr ako francúzštinu a matka mu vštepovala, že ak je dobrý Angličan, nik už nemôže byť lepší. V tridsiatych rokoch vletel strmhlav do rodinnej banky a do trochu ospalého domu priniesol život. V tom čase vo Francúzsku silneli antisemitské nálady najmä proti takzvaným 200 rodinám, ktoré údajne ovládali celú krajinu. Rodinné investície do železníc navyše znárodnila vláda.

Po vpáde Hitlera Guy narukoval, za odvážny výkon dostal aj vyznamenanie. Porážka bola neodvratná, o banku Rothschildovci, samozrejme, prišli - ale do rúk ju prebral majiteľ, ktorý im ju bol po vojne ochotný odpredať.

Guy sa počas vojny presunul najprv do New Yorku, potom do Londýna. Na ceste do Európy malú loď s Rothschildom na palube torpédovala nemecká ponorka. Prežil, strávil 12 hodín v záchrannom člne, kým ich z ľadového Atlantiku nevytiahla okoloidúca loď. Po príchode do Londýna ho bratranec Jimmy privítal fľašou ChÇteau Lafite ročník 1895 z ich rodinných vinohradov. V Londýne Guy podporoval protifašistický odboj a generála de Gaulla.

Nový začiatok po vojne

Po návrate do Paríža sa hneď pustil do obnovy rodinného impéria a ešte viac ho posilnil - v mnohých spoločnostiach sa stal väčšinovým akcionárom, veľké investície mal v ropnom priemysle, baniach, stavebníctve, hoteloch.

Riaditeľom banky bol niekoľko rokov Georges Pompidou, budúci prezident. To len posilnilo presvedčenie, že Rothschildovci si to vedia "pozichrovať" na správnych miestach - veď už za napoleonských vojen podporovali obe strany. A v rozhodujúcej chvíli pri Waterloo víťazných Britov. Neskôr sa ukázalo, že Guy Rothschild to na obe strany hrať nevedel.

Po vojne prišli zmeny aj v jeho osobnom živote. Najprv sa rozviedol so svojou sesternicou Alix Schey de Koromla. Sesternicu z tretieho kolena zo strarej maďarskej rodiny si zobral v roku 1937. Po rozvode sa v roku 1957 zosobášil s ďalšou vzdialenou sesternicou, noblesnou Holanďankou Marie-Helene van Zuylen de Nyevelt de Haar. "Zmenila môj život," napísal Guy v memoároch.

Pod jej vplyvom rekonštruoval rodinné sídlo ChÇteau de Ferrie`res, kde vyrastal a spoločne tam zorganizovali niekoľko slávnych - tematických bálov pre parížsku elitu. Pamätný je Proustov bál z roku 1971 (večeralo sa vo vinohrade pri stoloch pomenovaných podľa spisovateľových diel) a surrealistický bál o rok neskôr za účasti Salvatora Dalího. Pozvánky boli napísané zrkadlovým písmom a menu i rozsadenie pri stoloch boli tentokrát úplne nezrozumiteľné.

Pohroma Mitterrand

Banku viedol do roku 1979 a hoci v čase rozlúčky na tom neboli Rothschildovci najlepšie, bola to ešte vždy mimoriadne silná organizácia. Zamestnávali okolo 2-tisíc ľudí, mali 70-tisíc klientov, ročný obrat spoločnosti aktívnej v bankovníctve i priemysle bol 26 miliárd frankov.

Pohroma prišla v roku 1982 s novým socialistickým prezidentom Francoisom Mitterrandom, ktorý splnil predvolebný sľub a zoštátnil súkromné banky. Guy Rothschild sa rozhodol Francúzsko opustiť a presunul sa do New Yorku.

"Žid za Pétaina, vydedenec za Mitterranda - už mám toho dosť. Začať stavať na troskách dvakrát v živote je už priveľa," uzavrel svoj rozlúčkový a slávny článok v Le Monde.

Po troch rokoch sa však do vlasti vrátil a jeho potomkovia postupne začali budovať novú slávu rothschildovskej francúzskej vetvy. Guy dokázal zatrpknutosť k nevďačnému Francúzsku prekonať. Mnohé sa zlepšilo, keď sa premiérom stal v roku 1986 Jacques Chirac, novozaložená banka sa mohla vrátiť k názvu s rodinným menom - aj to Mitterrand totiž Rothschildovcom zakázal.

Jeho syn David sa na rozdiel od otca už nesústredil na veľké investície do priemyslu a darilo sa mu.

Starý pán to mohol sledovať spokojne z úzadia. Rodinná tradícia žije pevne ďalej. V roku 2003 sa dokonca spojila anglická a francúzska rodina, keď David prebral aj vedenie londýnskeho domu.