háčmi, musia poslucháči za nimi. Do väzenia.Väznica v Ilave je pekným historickým objektom. No takto sa to javí iba pamiatkarom a náhodnému návštevníkovi. Ľudia, ktorí si za múrmi bývalého hradu z 12. storočia odpykávajú tresty, sa tu sotva cítia ako na hrade. Možno ako v stredoveku, ale to iba vďaka klenutým stropom a širokému schodišťu, pripomínajúcim časy minulé.

Inak je Ilava moderným väzením s rôznymi vymoženosťami, ak sa to dá tak povedať. Znak Európskej únie na dverách kinosály dáva na známosť, z koho peňazí získala táto miestnosť krajšiu, ľudskejšou podobu. Vedia to aj členovia väzenskej hudobnej skupiny Romale - Miro, Igor, Jaro a Tibor, ktorí sem chodia hrávať. Zároveň sú členmi aj inej skupiny - po novom "skupiny s maximálnym stupňom stráženia". Kedysi sa nazývala tretia nápravno-výchovná. Akurát Miro bol nedávno preradený do dvojky, jedenásťročný trest sa mu pomaly kráti.

Milujú jazz aj Boney M

Pásikavé odevy sú už minulosťou, ilavskí väzni dnes nosia tmavé nohavice a modré košele. Práve sa im skončila pracovná šichta. Tibor si spomenie, že si musí zabehnúť po paličky. "Ale veď to nie je televízia, nemusíte hrať," upozorní ho pedagóg, ktorý nás sprevádza. Napriek tomu sa dohodneme, že chlapi niečo zahrajú. Evidentne sa potešia. Tibor už síce paličky má, no Igor zasa nemôže zapojiť klávesy, lebo chýba šnúra. Nič to, zahrá na harmonike, vie hrať skoro na všetkom. Technické problémy sú spôsobené aj tým, že "ich pán pedagóg", ako ho odsúdení volajú, teda Peter Janto, ktorý má kapelu na starosti, tu dnes nie je. A tak sa pri nás postupne striedajú rôzni iní pedagógovia, ktorí majú práve čas. Väzni s najvyšším stupňom stráženia totiž nemôžu ani na chvíľu zostať bez dozoru.

Členovia skupiny Romale to rozbalia. Majú svojský štýl, hrajú pesničky prevzaté aj vlastné. Jaro (41) saxofón, Igor (42) klávesy, Tibor (43) bicie, Miro (47) spev a gitara. Miro je kapelník a skladá pesničky aj píše texty. To ho chytilo až tu, vo väzení, predtým hrával len prevzatý repertoár na svadbách "s bielymi chlapcami". Každý z nich už predtým na niečo hral. Vlastne, všetci vedia hrať na viaceré nástroje.

Keď pred štyrmi rokmi vznikol nápad založiť vo väzení kapelu, Mirovo muzikantské srdce zaplesalo. "Niektorí členovia sa už pomenili, išli domov," vraví kapelník. Väzenská kapela má svoje zvláštnosti, každý jej člen má vymeranú inú dĺžku trestu. Preto je aj málo pravdepodobné, že by sa vonku v tejto zostave dali dokopy. No teraz sú tu samí šikovní muzikanti, oddaní hudbe celým srdcom. Miro má rád modernú hudbu a džez, Igorovi sa páči Boney M, ABBA a ľudovky, ktoré u nich v Dobšinej hrávali. "Môj otec aj bratia. Tam u nás je to samá muzika." Jarovi sa páčia rómske pesničky a bubeník Tibor tu má povesť rockera. Zaujíma sa o koncert skupiny Scorpions v Bratislave, rád by naň išiel. Pravda, nedá sa. V cele - alebo ako dnes hovoria v izbe - si nepúšťajú ani svoje obľúbené pesničky, lebo za počúvanie vlastného rádia by museli platiť koncesionárske poplatky, päťdesiat korún mesačne. A tak sa radšej uspokoja s väzenským rozhlasom.

Hudba je môj život

Svojho pedagóga si chlapi nevedia vynachváliť. "Ďakujeme mu z celého srdca, že sa postaral o všetko. Nástroje kúpil pán riaditeľ z európskeho fondu, keď videl, že nám to ide. Je to skvelý človek," vraví Miro. Jediné, na čo sa sťažujú, je, že nemôžu častejšie cvičiť, aspoň trikrát do týždňa, po dve-tri hodinky. No uvedomujú si, že pedagóg má aj iné povinnosti. Samozrejme, najradšej hrávajú pred plnou sálou. Pre ostatných väzňov, pre študentov, ktorí sem chodia. Najlepšie to bolo na Deň matiek. Manželkám zamestnancov sa ani nechcelo ísť domov. "Vtedy sme hrali aj pre stopäťdesiat ľudí," vravia nadšene. Igorovi sa nepáči, čo o nich v novinách píšu. Vraj hrali ako o dušu, iba pre jedného človeka. Ostatní členovia kapely však Igora napomenú, že článok nepochopil. "Redaktor chcel povedať, že hráme naplno, aj keď sme hrali iba preňho, nemyslel to zle," vysvetľuje Miro. No Igor nie je spokojný, novinári by skrátka mali vážiť slová. "Prídu sem za nami, my im porozprávame svoje príbehy a potom o nás napíšu, že sme beštiálni vrahovia. Urobia z toho kovbojku," rozčuľuje sa. "Všetci tu máme ťažké paragrafy a každý z nás vie, za čo sedí," vraví Miro a na otázku, za čo sedí on, odpovie protiotázkou: "A veľmi to chcete vedieť? Dobre, ja už mám skoro celý trest za sebou. Trojnásobná lúpež so zbraňou a tri vydieračky. Dokopy som dostal jedenásť rokov. Keby to bolo skôr, povedal by som vám asi, že o tom nechcem hovoriť. Teraz nech ma každý berie takého, aký som. Ľutujem strašne, čo som spravil. Už sa to nedá vrátiť, no odpykal som si svoj trest. A kto je bez viny - ako hovorí Ježiš Kristus - nech hodí kameňom." Na otázku, čo preňho hudba vo väzení znamená, vraví: "Hudba, to je môj život! Každý Róm ju má v sebe. Človek si zahrá, uvoľní sa. A v tú chvíľu úplne zabudne, že sedí. U muzikanta je to tak." Tibor stále mlčí. Prsty mu však neustále vyklepkávajú rytmus. Najradšej by mal opäť v rukách paličky.

No comment

Možno sa mnohí pozastavia nad tým, prečo vôbec väzňom spríjemňovať pobyt za mrežami. No každý by mal za svoj skutok dostať spravodlivý trest, nie väčší. Pôvodný názov, nápravno-výchovná skupina, bol z tohto pohľadu výstižnejší. Lebo napraviť a vychovať - to by mal byť cieľ. Aj podľa tunajších vychovávateľov je každá zmysluplná činnosť, ktorej sa väzni venujú, lepšia ako žiadna.

Keď sa opýtate Igora, za čo sedí, povie radšej iba: "No comment." Stačí, že to vie on. Jaro už mohol byť vonku. "Nemal som na pláne takto dlho sedieť". Ale keď mu počas predchádzajúceho trestu umožnili pri práci voľnejší pohyb, priplietla sa mu do cesty mladá Cigánka a zviedla ho. Teda tak to vidí on, súd to hodnotil ako znásilnenie.

Každému z nich väzenie v niečom pomohlo. Jaro predtým hrával len pre svojich, pred cudzími sa hanbil. Dnes už sa nehanbí. Igor zasa začal chodiť do kostola. "Hrávam omše na organe." Miro začal vo väzení tvoriť. "Neviem, aká múza ma kopla do hlavy. Sedím v izbe, mám tam povolenú španielku. Z ničoho nič si sadnem, zoberiem gitaru a už idem." Vytiahne zošit plný textov a začne prekladať rómske slová. "Veľký dážď padá, nie z neba, ale z mojich očí. Hlúposť som spravil, svoje deti som nechal, bezo mňa vyrástli a teraz ma už nechcú. Za mrežami sedím a kričím: Bože môj, bože môj, no zatiaľ im povedz, že ich veľmi ľúbim, bez nich ja nechcem žiť, hlúposť som spravil, na roky ma zavreli, deti som si nevidel... V cigánčine sa to presne rýmuje, pasuje to. Na konci hovorím, že bieli aj Cigáni, všetkých vás ľúbim, veď jednej krvi všetci sme. A tak ďalej." Prevráti stranu: "Toto je také disko, že: Má sen... No, je to pekné. To by ste museli počuť."

Možno by som sa ulapil

"Ja si tak predstavujem, aké by bolo robiť hudbu vonku. Začnem v slovenčine, potom bude rómčina a dokončím to v slovenčine," vraví Miro a potichu zanôti: "Celý život sa ty trápiš, za mrežami roky sedíš, ubolená duša nič necíti, necíti. Prebuď sa ty mukel večný, zahoď všetky tie starosti, skúsiť môžeš znova ešte žiť, ešte žiť... Teraz je taký prechod. Niečo v srdci zostalo, spomienka večná na teba. Teraz je zase prechod. Viem, že sa už k tebe nevrátim, ó nie, trpkosť a chlad v srdci zostáva. Teraz to ide o celú tóninu hore. Nabiri na imal tedžive. Keď vyjdem von, chcel by som to spraviť tak - hrali by sme len dvaja, dve gitarky, nie celá skupina. Možno sa chytím."

Aj Igor by vedel, ako na to. "Keby som bol v zahraničí, stačila by mi len harmonika. Ta, verím, že by som zarobil veľa peňazí," sníva. "Teraz je taká doba. Ísť do Nemecka, do Rakúska, veď to nie je ďaleko. Taký muzikant sa nestratí. Možno by som sa aj niekde ulapil. Sedemnásťroční chlapci berú gitary, sadnú si na chodník, dajú si tam klobúk a zarobia si. Predstavte si, keby taký muzikant, ako ja, začal hrať na harmonike. Verím tomu, že každý by sa pristavil a počúval by."

Reggae pre pána riaditeľa

"Všetko sa začína a nevieš, kde končí," prekladá Miro zahĺbený do textov. Potom zanôti reggae, ktoré má pripravené pre pána riaditeľa. Ten človek mu jednoducho sadol, má ho veľmi rád. "Slnko nad hlavou, šíra pláž nás čaká, skvelé reggae pre nás znie, pre nás znie, skvelé reggae pre nás znie... Mám pripravených dvadsať pesničiek na cédečko."

Nepáči sa im, keď o nich píšu, že sú brutálni vrahovia. "Nech verejnosť vie, že my sme tiež len ľudia. Každého z nás trápi svedomie. Každý si svoje odsedí," vravia. "Verte mi, že toto je môj posledný trest," povie Miro a opäť berie do rúk gitaru. Na chvíľu sú z nich opäť len muzikanti, ktorí zabudnú na všetko. Kým má čas pán pedagóg. Veď sú to väzni s maximálnym stupňom stráženia.

foto - autorka