To bola podmienka môjho otca. Nechcel pristúpiť na to, aby som sa venoval len herectvu. A pritom ma označovali za veľký talent, tí čo ma v Kremnici objavili na mládežníckych ochotníckych pretekoch - dramaturg Ján Sedlák a doktor Marták, správca Matice slovenskej. Ako keby to osud tak chcel. A Jamnický, to bol vtedy najuznávanejší režisér, ma odporučil do dramatického oddelenia konzervatória. Bol to zázrak - v štyridsiatom treťom som zmaturoval a prvého januára 1944 som podpisoval zmluvu do Slovenského národného divadla.

Už ako 23-ročný ste mali na konte okolo 20 postáv. To je dosť veľa, nie?

Začínal som postavou dvorana v jednej rozprávke, celkom elegantne. Vidíte? A teraz končím v Tančiarni ako kelner - mimoriadna kariéra. V štyridsiatom šiestom som bol jedným z tých, čo otvárali Novú scénu Národného divadla. Tam som sa vyšvihol hneď prvým predstavením, hral som Petruccia v Skrotení zlej ženy. Mali sme úspech a ja som sa stal protagonistom, ako dvadsaťdvaročný. To bolo prvé predstavenie, ktoré ma katapultovalo, vďaka Márii Bancíkovej, s ktorou som hral. Potom v roku 1951 Nová scéna Národného divadla prestala byť Novou scénou Národného divadla, zostala len Nová scéna. 28. mája 1955 som bol zase jedným z tých, ktorí otvárali Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. A teraz sa mi ušla pocta pri otvorení novej budovy SND.

Ťahalo to koncom vojny a po vojne ľudí do divadla? Aká to bola doba pre hercov?

Keď sa hlásil koniec vojny a pripravovala sa dohoda o mieri, mal som vo vnútri Národného divadla zvukové zariadenie, na ktorom som čítal denné správy. V divadle sme prežili aj nálety. Len 50 metrov od budovy na Konventnej ulici, ktorá bola zasiahnutá, sme skúšali. Schovávali sme sa v pivnici. Pamätám si, ako zasiahlo Apolku a vznikol požiar. Keď som vychádzal na ulicu, ešte strieľali z mínometov, videl som ležať na zemi mŕtvych. Vedeli sme, že vojna je krutá, ale dovtedy sme veľa mŕtvych nemali možnosť vidieť.

Napriek tomu, že bola vojna, vás divadlo bavilo?

Osvojil som si jednu myšlienku - keď sa musia obnoviť rôzne siete, elektrina a podobne, musí začať hrať divadlo. Lebo to je symbol toho, že sa rodí mier. Mal som pocit, že som jeden z tých, ktorý oznamuje, čo všetko sa urobilo pre to, aby bol obnovený život. Vracali sa tí, ktorých evakuovali, zaskakoval som za Jula Pántika, ktorého evakuovali veľmi ďaleko. Nedostavil sa na predstavenie a ja som s knihou v ruke chodil po scéne. Bola to Moliérova hra. Hral v nej aj Karol L. Zachar. Najkrajšie bolo, že keď ma tak počúval, ako čítam texty, tak mi raz zo žartu klepol po scenári a ten mi spadol. Musel som ho pozbierať a znovu si text nalistovať. Teraz sa mi to vybavilo, keď to takto podrobne opisujem. Divadlo žije a musí žiť, pretože slúži mieru. To je dôležité.

Vy ste po roku 1968 nakrátko emigrovali do Viedne a potom ste sa vrátili. Prečo?

V jednej kritike môjho správania za prvej Mečiarovej vlády, keď sme boli vyhlásení za treťotriednych pseudoumelcov, zaznelo, že nikde som dlho nevydržal, ešte aj z tej Viedne som odišiel skôr. Nemajú pravdu tí, čo vravia, že to bol rok. Boli to štyri mesiace. A nemajú pravdu ani tí, ktorí hovorili, že som sa neuchytil. Uchytil som sa, v Reinhardt-seminari, dostal som sa do rozoskúšanej hry amerického autora. Riaditeľ Volkstheatru, profesor Epp, ma tam zaradil. Robil som epizódnu úlohu, aby mi mohol dať plat. Dostával som 6000 šilingov, hovoril, že aspoň takto mi pomôže. Chcel mi dať peniaze, ale ja som bol hrdý - nechcel som sa zaviazať. Keby bola u nás bývala robotnícko-roľnícka vláda, ako sa predpokladalo, tak sa pravdepodobne nevrátim. Dokonca moji poslucháči z VŠMU ma boli navštíviť, to bol najdojímavejší zážitok. Na zájazd do Viedne prišli aj moji kolegovia, vítal som ich na hraniciach. Profesor Epp hovoril, že keby som chcel zostať, okamžite zaradí do plánu predstavenie, kde by bola postava, ktorá neovláda dostatočne nemčinu.

Boli ste ženatý, alebo ste odišli sám?

Odišli sme so ženou. Bola vedúcou bratislavskej redakcie časopisu Kultúra, ktorý vychádzal dvojjazyčne, po slovensky a po česky. Obaja sme mali už len mamy, boli sme štyria a myslel som si, že aj tak nezískame pas pre jej mamu. Za dve hodiny však dostala pas pre matku, čiže ma postavili pred hotovú vec. Ale keď už o tom hovoríme, to bolo zázračné, čo pre nás Rakúšania pripravili. Poskytli nám ubytovanie vo vile architekta, ktorého rodina sa na leto odsťahovala aj s deťmi. Zarobil som mesačne 6000 šilingov, nebol som tam ako chudobný príbuzný.

Vaša druhá manželka je pre vás veľkou oporou. Je od vás o dosť mladšia a povahovo ste dosť odlišné typy. Ako ste sa dali dokopy?

Zoznámili sme sa pri filmovaní na Barrandove. Privyrábala si tam ako študentka práva v komparze. Robila aj hlásateľku v televízii, bola šikovná. Medzi nami je rozdiel 25 rokov. Opäť sme sa skontaktovali až po desiatich rokoch, Alenka už mala dieťa. Prosto, slovo dalo slovo, zobral som si mladú ženu s dieťaťom. No a ja som sa tešil na obe. Priznám sa, okúzlilo ma i dieťa a ona uverila, že by som mohol byť aj dobrým otcom.

Aká by bola vaša kariéra bez postavy doktora Sovu v Nemocnici na okraji mesta?

To som dostal navyše. Nebol som pôvodne určený ako predstaviteľ tejto postavy, to sa vie. Mal ju hrať Karel Höger. Mal som ho veľmi rád, boli sme kamaráti. Bol starší, ale potykali sme si. Napísal som mu, ako ma inšpiruje svojím herectvom. A on mi kontroval. Mám list, ktorý to dokumentuje. V Bratislave sme hrali Millera, mali sme európsku premiéru. V Prahe ho uvádzali o niekoľko mesiacov neskôr. Ja aj Karel Höger sme hrali postavu Quentina. On mi potom napísal: Laco, tys byl tenkrát jako Quentin lepší.

Myslíte si, že vám sedela rola ministra kultúry, ktorú ste prijali po roku 1989?

Pekne ste to povedali, ale rola to nebola. No aj tak mi to nesedelo. Lenže som podľahol presviedčaniu. Najskôr som hovoril "nie". Keď som sa už mal definitívne vyjadriť, ešte cestou hore po schodoch som si hovoril, že nie, nesmiem podľahnúť. A potom ma presvedčili.

Vy ste predovšetkým umelec.

Mal som v tom čase zvláštnu dôveru. Nikdy som nevstúpil do strany, hoci ma tam volali. A získal som aj trestné body, napríklad za svoje vystúpenie v televíznej relácii Kreslo pre hosťa. Dostal som sa až pred ministra kultúry Válka, poveril ho tým Ústredný výbor strany. Vraj som v relácii chválil slovenský štát, recitoval vtedy ticho zakázaného Jaroslava Seiferta a nepochválil som socializmus. A to bolo povinné, no to som ja nevedel. Komunisti sa urazili a nikdy reláciu nereprízovali. Rozhovor viedol môj kamarát herec Vladimír Menšík veľmi voľne, a ani na to neprišla reč. Reagoval na mňa aj mestský výbor strany v Bratislave a súdruh Pezlár, tajomník ústredného výboru, pripomínal: Vidíte, ten Chudík, aj vo Viedni bol, ale sa neospravedlnil a teraz ešte aj v tom "kresle" to takto dopadlo. Lenže Válek to bral inakšie, mal som s ním normálny rozhovor.

Pán Chudík, máte povesť veľmi slušného človeka. Vraj v dome, kde bývate, dávate vo dverách každému prednosť, nielen ženám, ale aj mužom. Ste ozaj taký galantný?

Ja sa taký nepozorujem. Všímam si, ako ľudia vchádzajú, ja som mal - hovorí sa tomu - Kinderstube. Tak ma to rodičia naučili. Je to istý príznak doby, že sa oceňuje to, čo bolo kedysi samozrejmé.

A vraj poctivo odpovedáte na listy svojich fanúšikov.

Aj to rozchýrili tí, ktorým som odpovedal. Ale musím vám povedať, že do nemocnice som dostal listov naozaj dosť. Práve si robím inventúru a uvedomil som si, koľkým som neodpísal. Ale to je tak, keď človeka niečo prevalcuje. Nedalo sa to. Dva roky trvali moje väčšie zdravotné problémy.

Jedna vaša obdivovateľka sa vyjadrila, že pri stretnutí s ľuďmi viete vzbudiť pokoj, lásku a porozumenie.

Ľudia ma všeličím ozdobili, niektoré listy sú dojímavé, až som si začal spytovať svedomie. A hovorím si: Božemôj, to je aj záväzok voči ľuďom, nesmiem ich sklamať. Veľmi si vážim, že mám od ľudí rad priateľstva. Ja to tak hovorím: nosím na chlopni rad priateľstva. Nikto ho nevidí, ale ja ho mám. Ľudia mi darovali svoj priateľský vzťah. Iris Kopcsayová

celý rozhovor nájdete na www.sme.sk