dosť peňazí. Taxikár mu ponúkol, že ho odvezie zadarmo. Odvtedy si ženin kolega volával vždy ten istý taxík, aby vodičovi vynahradil jeho ústretovosť. Nakoniec sa z mladých mužov stali blízki priatelia.

Asi pred ôsmimi rokmi som sa jedného dňa zobudil vo svojom tokijskom byte a zistil som, že nemám notebook. Niekde som ho zabudol. Schmatol som mobil, ale tam už bola hlasová správa, že sa našiel na sedadle. Bol to odkaz od taxikára, čo ma v noci viezol domov. Okamžite som si s ním dohodol stretnutie a keď mi odovzdal môj počítač, chcel som mu za to zaplatiť. Odmietol. Podal mi ruku navlečenú v bielych rukavičkách, ktoré nosia japonskí taxikári, a s úsmevom mi povedal: "Môžem už ísť? Viete, som v službe."

Tokijský taxikár by vás nikdy zadarmo neodviezol. Som si viac než istý, že príbeh, ktorý sa stal ženinmu kolegovi, by sa v Tokiu nikdy nestal. Ale na druhej strane sa v Tokiu môžete stopercentne spoľahnúť na vždy rovnako vysokú úroveň tejto služby pre zákazníka, bez rozdielu. To sa napríklad o Bratislave povedať nedá. Úroveň služby sa mení podľa toho, na koho natrafíte. Raz na mimoriadne milého a úslužného taxikára, inokedy na obhrublého a neslušného.

V Japonsku silná konkurencia mnohých taxislužieb - a aj vnútri nich - vniesla do tohto biznisu poriadok a pravidlá. Stať sa taxikárom vyžaduje profesionalizovať sa - získať špeciálne vodičské oprávnenie a stať sa zamestnancom

taxislužby. Vodiči absolvujú školenie a tréning všetkých ciest a smerov jazdy a kurz etikety, slušného správania sa k zákazníkom. Vozidlá a uniformy vrátane bielych rukavičiek poskytuje taxikárom firma, takže všetky vozidlá a vodiči sú rovnakí.

V Tokiu jazdí po hlavných cestách záplava taxíkov, stopnúť si niektorý nie je problém. Keď taxík zastaví rovno vedľa vás, dvere sa automaticky otvoria. Elektronické otváranie dvier ovláda vodič stisnutím tlačidla. Mnohí cudzinci to neočakávajú, takže ich občas dvere udrú. Ja som mal v cudzine opačný problém. Zastavil som si taxík a čakal, kým sa dvere automaticky otvoria. Ostali zatvorené a taxík odišiel.

Japonskí taxikári sú zvyknutí, že pasažier si sadá na zadné sedadlo. S vodičom od začiatku nemáte nijaký očný kontakt, ale na palubnej doske musí byť jeho fotografia a meno. Šoférovať a nájsť ulicu je v Japonsku ťažké. Chce to tréning a prax. Je tam mnoho krátkych úzkych uličiek, ktoré ani nemajú meno. Vo svete je bežné, že idete taxíkom na nejakú adresu, povedzme na Dunajskú ulicu 85 v Bratislave. Najskôr hľadáte ulicu, potom číslo. V Japonsku to takto nefunguje. V adrese sa totiž neuvádza meno ulice, aj keď je ulica dlhá a meno má. Japonská adresa vyzerá napríklad takto: 8-22, Ginza, Tokio. To znamená: Dom číslo 22, v bloku domov číslo 8, v meste Ginza, v prefektúre Tokio.

Viem, zdá sa to všetko komplikované. Mnohí japonskí taxikári by sa napríklad tiež chceli osamostatniť. Myslím, že v mnohých európskych krajinách sú taxikári v slobodnom povolaní, ale v Japonsku je to zložité. Stať sa profesionálnym taxikárom môže iba ten, kto jazdí minimálne desať rokov bez nehody a priestupku. A musia prejsť testami. Preto sú japonskí taxikári najlepší vodiči.