Nedávno ste odohrali stopäťdesiate predstavenie Tančiarne, posledné v tejto sezóne. Uvidíme vás ešte v úlohe čašníka?

Pokiaľ ma budú nosiť nohy, tak by som bol veľmi rád. V predstavení sa nerozpráva, v tomto zmysle je nenáročné. Treba si pamätať akurát aranžmán. Ale viete, starému človeku aj ľahké miesta môžu niekedy ísť ťažko, pretože nestačíte ani s dychom, ani s nohami.

Je pre vás hranie vyčerpávajúce?

Keby ste ma videli po predstavení, možno by ste ani neverili.

No vyzerá to tak, že to v pohode zvládate.

S nami hercami je to tak. Keď sme hrali posledný raz Zlatých chlapcov, kolega Martin Gregor odohral predstavenie, ale potom ako keby to všetko spľaslo. Keď sa išiel klaňať, museli sme mu pomôcť, hoci z pódia dolu to bolo iba pár schodíkov. Takí sme my herci. Poskočíme si, keď je plné divadlo, keď svietia svetlá - vtedy ožívame.

Pre vašich mladých kolegov je iste veľká česť, že s vami môžu hrať. A aké je to pre vás, hrať s najmladšou generáciou?

Ja sa na to vždy teším. Ľudia sa nás pýtajú, či sú to tanečníci, tí, čo v predstavení tancujú. A my s režisérom Maťom Hubom s hrdosťou odpovedáme, že sú to činoherci. Dnes majú zo školy takúto prípravu.

Na javisku si zapálite cigaretu. Fajčíte aj inokedy?

Bol som „sviatočný" fajčiar, v civile už nefajčím. Zapálenie cigarety je súčasť predstavenia. Mám tam vystúp, ktorý sa týka šesťdesiatehoôsmeho roku, zaznie aj spev Karla Kryla. Reprezentujem generáciu, ktorej sa to najviac dotklo, generáciu intelektuálov, ktorí to považovali jednoducho za zradu. A túto situáciu rozohrávam práve s cigaretou.

Keď sa kolegovia na konci klaňajú, vy sedíte na pódiu za stolom a pofajčievate si. Vyzerá to, že si cigaretu naozaj vychutnávate.

Na záver predstavenia si zapálim druhý raz, má to svoju symboliku - je to ako také vydýchnutie. Pán režisér ma ale necháva dlhšie oddychovať, a tým ma chcel hlavne oslobodiť od nástupov na klaňanie, pretože zozadu je plno schodov. Pri klaňaní musia byť rýchle nástupy, mohol by som sa potknúť. A keby som sa potkol, tak by som sa možno nezdvihol.

Ale je to pekný záver.

Je to pekné?

Áno.

Potom je to dobre. Režisér mi vytvoril mimoriadnu situáciu. No zámer bol, aby sa ten Chudík na konci predstavenia pri klaňaní celkom nezložil.

Váš otec bol majster valcovne v Podbrezovej a naučil vás prvé básne. Odkiaľ vzal majster valcovne vzťah k poézii?

Prehrabávam sa v starých listoch a našiel som tam poznámku od mojej sesternice, že kde to ten ujo Nándor - lebo tak môjmu otcovi hovorili - kde nabral Valibuka? U nás v Hronci sa hralo divadlo, hral sa tam aj dramatik Ján Chalupka, brat Sama Chalupku a tam sa otec dostal k tej knižke, k Valibukovi. Cítil sa byť Slovákom, mal vzťah k litere, čítal noviny aj poéziu. A tak ma naučil Valibuka.

V detstve ste chodievali na Hájny Grúň. To je kopec v okolí Hronca?

Od Hronca sa ide najprv Žabiarňou, potom Hlbokou cestou alebo Strminou, potom je Jamina a potom je ten kopec, vysoký 833 metrov. To je ten, pre mňa bájny, Hájny Grúň, na ktorý spomínam, pretože odtiaľ ďaleko dovidno. 360 stupňov sa môžete otočiť a všade sú hory a hory. Rudohorie, Nízke Tatry.

Pri dobrej viditeľnosti je tam určite nádherný výhľad.

Ja som bol hore, aj keď časť výhľadu zakrývali oblaky. Ale to je práve tá krása - nebo, oblaky a potom zase slnce. To je spojenie s nebom.

Kedy ste tam išli naposledy?

Dosť dávno. Posledné roky mi odporučili, aby som chodil ani nie po asfalte, ale iba po chodníkoch, a nie dve-tri hodiny, ale jednu hodinu, pretože mi kolená nevydržia. Keby som aj vyšiel hore, smerom dole by som si kolená poriadne zničil. Dole je to náročnejšie.

Chodievali ste pracovať na pole?

Áno, na tej Jamine. Tam ma vodili.

Koľko ste mali rokov?

Ešte som nechodil do školy. Keď sa kosilo, hrabalo, mama si musela splniť voči rodičom dcérsku službu. Ja som tam bol ako príves. Chodil som na studničku po vodu. Keď som išiel s kandličkou hore, bol som pekne zadychčaný. Ale mal som z toho zážitok, žije to vo mne dodnes. Práve teraz, keď o tom hovorím, to vidím.

Mali ste pekné detstvo?

Krásne. V úzkej doline, kde som sa narodil, tečie Čierny Hron. A blízko je lesná železnička, na ktorú som zaťažený.

Chceli ste byť dokonca strojvodcom, nie?

Áno. Keď som sa narodil, ešte nebola elektrina, zaviedli ju až o dva roky neskôr, v dvadsiatom šiestom. Narodil som sa teda pri petrolejke a pani Felberová bola tou, čo mame pomáhala.

To bola miestna babica?

Áno. Ja som sa narodil v noci. Niekedy bývam veľmi tmavý, zamračený, ponorený do seba. Ale hovoria, že predsa len inklinujem k tomu dobrému, veselšiemu. Možno preto, že som sa prebudil do života začiatkom rána, do svetla.

Na gymnázium ste chodili do takého krásneho mesta ako je Kremnica. Ako si spomínate na gymnaziálne roky?

Osem rokov som študoval. Neprepadol som, ale mal som chvíľky, keď som mal slabšie známky, bol som tam taký opustený synček. Býval som u cudzích. Mali ma skoro ako za svojho, ale nikto ma nenabádal: Ako si si zariadil deň, si pripravený do školy? Nikto.

Bývali ste v podnájme?

V podnájme. V Brezne vtedy ešte nebolo gymnázium, až o dva roky neskôr - inak by môj život bol býval úplne inakší. V Kremnici sme mali príbuzných. Mali na mňa dohliadať, ale bývali hore, na Ludovike, takže veľmi nedohliadali. Inak je to mesto pre zážitok. Už pohľad z vlaku, keď sa približujeme, to je niečo mimoriadne. Bol som na tieto okúzlenia pripravený. Hora, vrchy, nadhľad... Keď som sa blížil ku Kremnici, päťkrát som videl kremnický zámok, bolo to úžasné. V Kremnici som vystupoval, hoci tie pohľady potom, keď už ide vlak ďalej do Zvolenskej doliny a otáča sa, môžu byť nádherné. No ale všetko človek nemôže mať.

Potom ste študovali slovenskú a ruskú literatúru. Aké ste mali plány s týmto vzdelaním?

To bola podmienka môjho otca. Nechcel pristúpiť na to, aby som sa venoval len herectvu. A pritom ma označovali za veľký talent, tí čo ma v Kremnici objavili na mládežníckych ochotníckych pretekoch - dramaturg Ján Sedlák a doktor Marták, správca Matice slovenskej. Ako keby to osud tak chcel. A Jamnický, to bol vtedy najuznávanejší režisér, ma odporučil do dramatického oddelenia konzervatória. Bol to zázrak - v štyridsiatom treťom som zmaturoval a prvého januára 1944 som podpisoval zmluvu do Slovenského národného divadla.

Čiže ešte pred koncom vojny.

Koncom vojny sa ešte odohrali veľké veci. V štyridsiatom štvrtom vypuklo povstanie. Ja som vtedy už bol v Bratislave.

Ako chlapec ste sa vraj hanbili recitovať. ..

Bol som odvážny v detstve. Hral som divadlo, aj toho Valibuka som recitoval veľmi precítene, odovzdane. Ľuďom sa to páčilo. Ale potom prišla puberta. Vtiahol som sa do seba, no a vtedy som sa prestal aj poriadne učiť. Čítal som rôznu periférnu literatúru, mayovky. Býval som so staršími spolužiakmi, veľmi ma nenapomínali. Ja som bol asi taký, že som si ani nedal povedať. Dosť na tom, puberta bola ťažká. Odmietal som recitovať. Ale neskôr v samovzdelávacom krúžku Pavla Országha Hviezdoslava, som sa vystrábil z kritického obdobia.

Mali ste dispozície pre šport. Ten vám išiel dobre?

Hrával som za Kremnicu volejbal, ale neboli sme veľmi silní. Ja som robil nahrávača, boli tam aj starší odo mňa, čo boli smečiari. Hrával som aj ping - pong.

Už ako 23-ročný ste mali na konte okolo 20 postáv. To je dosť veľa, nie?

Začínal som postavou dvorana v jednej rozprávke, celkom elegantne. Vidíte? A teraz končím v Tančiarni ako kelner - mimoriadna kariéra. V štyridsiatom šiestom som bol jedným z tých, čo otvárali Novú scénu Národného divadla. Tam som sa vyšvihol hneď prvým predstavením, hral som Petruccia v Skrotení zlej ženy. Mali sme úspech a ja som sa stal protagonistom, ako dvadsaťdvaročný. To bolo prvé predstavenie, ktoré ma katapultovalo, vďaka Márii Bancíkovej, s ktorou som hral. Potom v roku 1951 Nová scéna Národného divadla prestala byť Novou scénou Národného divadla, zostala len Nová scéna. 28. mája 1955 som bol zase jedným z tých, ktorí otvárali Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. A teraz sa mi ušla pocta pri otvorení novej budovy SND.

Pre viaceré herecké generácie niečo symbolizujete.

Samostatný slovenský činoherný súbor vznikol až v roku 1932. Dovtedy to bol viac-menej český súbor. Od roku 1936 do roku 1938 postupne do Národného divadla prichádzali Mikuláš Huba, Zvarík, Pántik, Záborský. Potom som prišiel ja, Valach, Machata. Som súčasťou tej najsilnejšej generácie.

Ťahalo to koncom vojny a po vojne ľudí do divadla? Aká to bola doba pre hercov?

Keď sa hlásil koniec vojny a pripravovala sa dohoda o mieri, mal som vo vnútri Národného divadla zvukové zariadenie, na ktorom som čítal denné správy. Vdivadle sme prežili aj nálety. Len 50 metrov od budovy na Konventnej ulici, ktorá bola zasiahnutá, sme skúšali. Schovávali sme sa v pivnici. Pamätám si, ako zasiahlo Apolku a vznikol požiar. Keď som vychádzal na ulicu, ešte strieľali z mínometov, videl som ležať na zemi mŕtvych. Vedeli sme, že vojna je krutá, ale dovtedy sme veľa mŕtvych nemali možnosť vidieť.

Napriek tomu, že bola vojna, vás divadlo bavilo?

Osvojil som si jednu myšlienku - keď sa musia obnoviť rôzne siete, elektrina a podobne, musí začať hrať divadlo. Lebo to je symbol toho, že sa rodí mier. Mal som pocit, že som jeden z tých, ktorý oznamuje, čo všetko sa urobilo pre to, aby bol obnovený život. Vracali sa tí, ktorých evakuovali, zaskakoval som za Jula Pántika, ktorého evakuovali veľmi ďaleko. Nedostavil sa na predstavenie a ja som s knihou v ruke chodil po scéne. Bola to Moliérova hra. Hral v nej aj Karol L. Zachar. Najkrajšie bolo, že keď ma tak počúval, ako čítam texty, tak mi raz zo žartu klepol po scenári a ten mi spadol. Musel som ho pozbierať a znovu si text nalistovať. Teraz sa mi to vybavilo, keď to takto podrobne opisujem. Divadlo žije a musí žiť, pretože slúži mieru. To je dôležité.

Vy ste po roku 1968 nakrátko emigrovali do Viedne a potom ste sa vrátili. Prečo?

V jednej kritike môjho správania za prvej Mečiarovej vlády, keď sme boli vyhlásení za treťotriednych pseudoumelcov, zaznelo, že nikde som dlho nevydržal, ešte aj z tej Viedne som odišiel skôr. Nemajú pravdu tí, čo vravia, že to bol rok. Boli to štyri mesiace. A nemajú pravdu ani tí, ktorí hovorili, že som sa neuchytil. Uchytil som sa, v Reinhardt-seminari, dostal som sa do rozoskúšanej hry amerického autora. Riaditeľ Volkstheatru, profesor Epp, ma tam zaradil. Robil som epizódnu úlohu, aby mi mohol dať plat. Dostával som 6000 šilingov, hovoril, že aspoň takto mi pomôže. Chcel mi dať peniaze, ale ja som bol hrdý - nechcel som sa zaviazať. Keby bola u nás bývala robotnícko-roľnícka vláda, ako sa predpokladalo, tak sa pravdepodobne nevrátim. Dokonca moji poslucháči z VŠMU ma boli navštíviť, to bol najdojímavejší zážitok. Na zájazd do Viedne prišli aj moji kolegovia, vítal som ich na hraniciach. Profesor Epp hovoril, že keby som chcel zostať, okamžite zaradí do plánu predstavenie, kde by bola postava, ktorá neovláda dostatočne nemčinu.

Boli ste ženatý, alebo ste sám odišli?

Odišli sme so ženou. Bola vedúcou bratislavskej redakcie časopisu Kultúra, ktorý vychádzal dvojjazyčne, po slovensky a po česky. Obaja sme mali už len mamy, boli sme štyria a myslel som si, že aj tak nezískame pas pre jej mamu. Za dve hodiny však dostala pas pre matku, čiže ma postavili pred hotovú vec. Ale keď už o tom hovoríme, to bolo zázračné, čo pre nás Rakúšania pripravili. Poskytli nám ubytovanie vo vile architekta, ktorého rodina sa na leto odsťahovala aj s deťmi. Zarobil som mesačne 6000 šilingov, nebol som tam ako chudobný príbuzný.

Vaša druhá manželka je pre vás veľkou oporou. Je od vás o dosť mladšia a povahovo ste dosť odlišné typy. Ako ste sa dali dokopy?

Zoznámili sme sa pri filmovaní na Barrandove. Privyrábala si tam ako študentka práva v komparze. Robila aj hlásateľku v televízii, bola šikovná. Medzi nami je rozdiel 25 rokov. Opäť sme sa skontaktovali až po desiatich rokoch, Alenka už mala dieťa. Prosto, slovo dalo slovo, zobral som si mladú ženu s dieťaťom. No a ja som sa tešil na obe. Priznám sa, okúzlilo ma i dieťa a ona uverila, že by som mohol byť aj dobrým otcom.

Aká by bola vaša kariéra bez postavy doktora Sovu v Nemocnici na okraji mesta?

To som dostal navyše. Nebol som pôvodne určený ako predstaviteľ tejto postavy, to sa vie. Mal ju hrať Karel Höger. Mal som ho veľmi rád, boli sme kamaráti. Bol starší, ale potykali sme si. Napísal som mu, ako ma inšpiruje svojím herectvom. A on mi kontroval. Mám list, ktorý to dokumentuje. V Bratislave sme hrali Millera, mali sme európsku premiéru. V Prahe ho uvádzali o niekoľko mesiacov neskôr. Ja aj Karel Höger sme hrali postavu Quentina. On mi potom napísal: Laco, tys byl tenkrát jako Quentin lepší.

Myslíte si, že vám sedela rola ministra kultúry, ktorú ste prijali po roku 1989?

Pekne ste to povedali, ale rola to nebola. No aj tak mi to nesedelo. Lenže som podľahol presviedčaniu. Najskôr som hovoril „nie". Keď som sa už mal definitívne vyjadriť, ešte cestou hore po schodoch som si hovoril, že nie, nesmiem podľahnúť. A potom ma presvedčili.

Vy ste predovšetkým umelec.

Mal som v tom čase zvláštnu dôveru. Nikdy som nevstúpil do strany, hoci ma tam volali. A získal som aj trestné body, napríklad za svoje vystúpenie v televíznej relácii Kreslo pre hosťa. Dostal som sa až pred ministra kultúry Válka, poveril ho tým Ústredný výbor strany. Vraj som v relácii chválil Slovenský štát, recitoval vtedy ticho zakázaného Jaroslava Seiferta a nepochválil som socializmus. A to bolo povinné, no to som ja nevedel. Komunisti sa urazili a nikdy reláciu nereprízovali. Rozhovor viedol môj kamarát herec Vladimír Menšík veľmi voľne, a ani na to neprišla reč. Reagoval na mňa aj mestský výbor strany v Bratislave a súdruh Pezlár, tajomník Ústredného výboru, pripomínal: Vidíte, ten Chudík, aj vo Viedni bol, ale sa neospravedlnil a teraz ešte aj v tom „kresle" to takto dopadlo. Lenže Válek to bral inakšie, mal som s ním normálny rozhovor.

Ale vedeli ste asi, že Seiferta nemáte recitovať, lebo tým riskujete.

Lenže ja som nevedel inú báseň naspamäť. Učil som sa Jaroslava Seiferta, pretože som sa učil po česky. A okrem toho som sa učil verše, ktoré sa mi páčili. Prosím vás, veď to je krásna ľúbostná báseň. A nebolo jednoduché sa v tom vyznať, ja som nežil v Prahe. Nemienil som to ako provokáciu. Vedel som, že Seifert je akosi mimo oficiálneho prúdu. Lenže ja som bol tiež mimo oficiálneho prúdu. Vidíte, teraz mi prišlo na rozum, že Vladimíra Menšíka vtedy odviezli do nemocnice pred nakrúcaním, lebo mu prišlo zle - mával zdravotné ťažkosti. Boli to nervy, ale aj úľava, že sa vrátil. No a potom sme sa voľne zabávali. Rozvraveli sme sa, bolo tam výborné publikum. Nielen štatisti, ale aj takí, čo sa zapojili. No a keď som sa vrátil do Bratislavy, zožal som veľký úspech u kolegov. Fero Dibarbora povedal takú krásnu pochvalu, ja som ešte herca nepočul takto hovoriť.

Čo ste povedali na adresu Slovenského štátu?

Povedal som len jednu vetu, že za Slovenského štátu ma angažovali po maturite na gymnáziu do Národného divadla a zároveň som študoval na konzervatóriu. Oni to pochopili tak, že za Slovenského štátu to bolo možné. No ale ja som to nepoužil v tomto zmysle.

Pán Chudík, máte povesť veľmi slušného človeka. Vraj v dome, kde bývate, dávate vo dverách každému prednosť, nielen ženám, ale aj mužom. Ste ozaj taký galantný?

Ja sa taký nepozorujem. Všímam si, ako ľudia vchádzajú, ja som mal - hovorí sa tomu - Kinderstube. Tak ma to rodičia naučili. Je to istý príznak doby, že sa oceňuje to, čo bolo kedysi samozrejmé.

A vraj poctivo odpovedáte na listy svojich fanúšikov.

Aj to rozchýrili tí, ktorým som odpovedal. Ale musím vám povedať, že do nemocnice som dostal listov naozaj dosť. Práve si robím inventúru a uvedomil som si, koľkým som neodpísal. Ale to je tak, keď človeka niečo prevalcuje. Nedalo sa to. Dva roky trvali moje väčšie zdravotné problémy.

Jedna vaša obdivovateľka sa vyjadrila, že pri stretnutí s ľuďmi viete vzbudiť pokoj, lásku a porozumenie.

Ľudia ma všeličím ozdobili, niektoré listy sú dojímavé, až som si začal spytovať svedomie. A hovorím si: Božemôj, to je aj záväzok voči ľuďom, nesmiem ich sklamať. Veľmi si vážim, že mám od ľudí rad priateľstva. Ja to tak hovorím: nosím na klope rad priateľstva. Nikto ho nevidí, ale ja ho mám. Ľudia mi darovali svoj priateľský vzťah.