Ako vám uplynulo tých šesť týždňov?
„Hrozne rýchlo. Tak rýchlo, že to napochytro ani neviem vyjadriť slovami. Prvé týždne sa ešte krútili okolo minulej expedície, ale ďalšie som už jasne orientoval na hlavný cieľ budúcej.“
Túžili ste si oddýchnuť – podarilo sa?
„Podarilo. Relaxoval som na skalách aj pri mori.“
Na skalách?
„Vybral som sa s rodinou do Walesu. Manželka je horolezkyňa, priatelia tiež, takže to nemohlo skončiť inde, ako na skalách. Bola to dlhodobo plánovaná dovolenka. Obdivuhodne torelantnej manželke som ju sľúbil už pred tým, ako som sa prvý raz tento rok vybral do Himalájí. A keďže nám prialo počasie, dopadla báječne.“
Ozaj ste boli aj v mori?
„Boli.“
Viete si predstaviť klasickú dovolenku na pláži?
„Do budúcnosti. Dnes uprednostňujem kombináciu mora a skál. Už teraz sa teším, že sa v septembri po návrate z Himalájí zasa vyberieme na kolmé steny blízo morských brehov. Tentoraz možno do Juhoslávie.“
Najbližšie dva mesiace však strávite v oveľa nehostinnejšom prostredí. Kto je autorom myšlienky prvovýstupu alpským štýlom západnou stenou K 2?
„V osemdesiatych rokoch s ňou vyrukoval legendárny Poliak Wojciech Kurtyka. Nepodarilo sa mu však vyjsť na vrchol a to, čo prišlo neskôr, bolo už viac teoretizovanie ako vážne pokusy ho nasledovať. Dianie spalo, ale výzva ostala. Pred dvoma rokmi začali stenu študovať Rusi, potom Kórejčania.“
Ako ste sa dostali do tímu s Petrom Hámorom a Piotrom Morawským?
„Počas filmového festivalu v Poprade mi Peter Hámor rozprával o svojich plánoch, a keď spomenul západnú stenu K 2, bolo všetko jasné. Na taký lákavý cieľ sa nedalo povedať nie. Najmä, keď som si na Čo Oju a Šiša Pangme overil, že osemtisícové výšky nerobia môjmu telu problémy.“
Liezli ste niekedy spolu?
„Nie. Spoznáme sa až počas výstupu na Nanga Parbat, ktorý bude slúžiť aj na aklimatizáciu. Dosť sa dá vyčítať z curriculum vitae a čosi človek vie odhadnúť. Myslím si, že sme tri rozdielne typy, čo je ideálne, lebo sa môžeme dopĺňať. Podstatné je, že dokážeme komunikovať.“
Nie je nebezpečné hovoriť o výstupe na Nanga Parbat ako o aklimatizačnom?
„Nedegradujeme ho, ani ho podceňujeme. Aj preto sme si nezvolili dlhú Buhlovu cestu, ale najpopulárnejšiu, Kinshoferovu. Diamirská stena je obrovská aj objektívne nebezpečná. Nie náhodou sa Nanga Parbatu vraví hora smrti. Keď na ňom začne snežiť, najmúdrejšie je obrátiť sa mu chrbtom.“
Nanga Parbat je pre Slovákov kultová osemtisícovka – prvá, na ktorej stáli. Ako vôbec prví z východnej Európy.
„Poleziem s trochou nostalgie. Do batožiny som si vložil knižku o expedícii z roku 1971. Budem si čítaním dvíhať ducha.“
Vy zvyknete v kopcoch čítať knižky?
„Aj na Čo Oju som mal jednu: Stejskalovu Zabudni na Everest. Bola pre mňa inšpiráciou. Konfrontoval som si jeho niekdajšie pocity so svojimi súčasnými. Je to úžasné. Keď čítate knižky o výstupoch doma, plošne ich pochopíte, ale precítite ich až na mieste.“
Škoda, že Peter Božik nestihol napísať knihu o prvovýstupe na K 2 v rámci poľskej expedície.
„Jeho Magická línia ma však napriek tomu inšpirovala. V roku 1986 to bol najslávnejší himalájsky výstup. Keby nám z nejakých dôvodov teraz nevyšla západná stena, neváhal by som ju zopakovať - pravdaže, alpským štýlom. Aj to by bola bomba.“
Druhá hora sveta má vrchol ešte o 400 m vyššie ako Čo Oju, na ktorej ste stáli na jar - neľaká vás to?
„Máte pravdu, je to úplne iná hora. Pred dvoma rokmi som pod ňou stál. Pamätám si, aký úžas vo mne vyvolala obrovitosťou a nádherou. Zóna smrti, v ktorej možno vydržať maximálne dva dni, sa podľa mňa začína v 8400 metroch. Nad ňou nesmiete nič podceniť.“
Čo by bol úspech?
„Úspechom je už to, že odchádzame. Či dosiahneme vrcholy, alebo nie, čaká nás veľký zážitok.“
Uvedomujete si, že ak by vyšli oba výstupy, stáli by ste v rozpätí pol roka na štyroch osemtisícovkách, čo sa málokomu podarilo?
„Zoltán Demján mi minule pripomenul, že keby sa výška nemerala v metroch, ale v stopách, osemtisícovky neexistujú. Osemtisícovky, to je mýtická hranica pre verejnosť. Verím, že ľudia sa raz naučia posudzovať hodnotu výstupov aj objektívnejšie, ako podľa výšky kopcov.“
