Akoby ho človek v dave nespoznal. Kedysi nosil každú topánku inej farby, dnes si potrpí na aristokratický výzor. Cíti sa iný ako ostatní, a iný naozaj je. Originálny, talentovaný.

Miloš Forman ho nedávno poprosil, aby mu napísal hudbu k filmu Goyove prízraky. A Varhan sa dnes cíti silnejší a úspešný ako nikdy. Od piatka bude na Slovensku, je porotcom na festivale Artfilm.

Ste evidentne rozlietaný. Nezdržuje vás, ak máte ešte hovoriť o Goyových prízrakoch?

„Vôbec nie, veď ma to bavilo! Pritom som sa k tomu dostal ako slepý k husliam. Pri čiervenom víně mi o tom povedal Formanov starý kamarát, dirigent Libor Pešek. Vedel, ako sa tu v Prahe pretĺkal a spýtal sa ma: Varhan, nemali by ste nejakú muziku, napríklad pre Formanove Goyove prízraky? Práve za ním idem do Valencie. Vravím mu, uvidíme. A rýchlo som začal písať novú hudbu. Po troch dňoch som obvolal celý orchester a nahrali sme ju."

Ani kúsok z filmu ste nevideli?

„Nevidel som nič a strafil som sa."

To sa ako dá?

„Šiel som do knižnice, prečítal si Goyov životopis a povedal: tak, výrazné momenty sú tie, tie a tie, zhudobním tento pocit, tento a tento. Libor Pešek to pustil Formanovi v aute a jemu sa to hneď zapáčilo. Scénu, keď sa Ines vracia z väzenia domov, dokonca podľa mojej hudby prestrihal."

A keď ste dostali scenár? Prekvapil vás niečím?

„Zaujímavé, bol úplne iný, ako som si myslel. Goya v ňom hrá až druhé husle. Ale najzaujímavejšie bolo, ako rýchlo sa všetko stalo. Predstavte si, že idete do New Yorku, do nejakého mannhattanského domu. Tam vás vyvezú na desiate poschodie, v strižni vás posadia do kresla, pustia vám film, o ktorom ste vôbec nič nevedeli, a zrazu v ňom hrá vaša hudba!"

Forman už o vás pred tým počul?

„Nie."

Ako na vás reagoval?

„Výborne, páčil som sa mu. Cítil som to. Bol veľmi vrelý, otvorený, párkrát sme boli v reštaurácii len my dvaja. Bol veľmi zdielny a zaujímalo ho, čo sa u nás doma deje."

Keď Miloš Forman niečo robí, nič iné ho väčšinou nezaujíma. Nie je ťažké, zniesť také pedantstvo?

„Páči sa mi to. Celý týždeň strihal, potom si výsledok nahral na DVD a vzal so sebou na vidiek. Po víkende sa vrátil s kopou popísaných poznámok a začal odznova. Furt všetko prehadzoval, menil, skracoval. Kým nebol spokojný. Ja som rovnaký. Tiež sa neuspokojím s tým, že sa mi niečo páči raz, mne sa to musí páčiť niekoľkokrát."

Forman zároveň oslovil aj španielskeho skladateľa Josého Nieta. Ako na vás taký súboj pôsobil?

„Pri každej návšteve New Yorku som priniesol dvadsať minút novej hudby navyše - napísanej k najnovšiemu strihu. Pán Nieto posielal len demáče, ktoré boli na syntiakoch, ja som ho prevalcoval svojou symfonickou hudbou."

Vo filme je však nakoniec aj čosi z jeho hudby - nevadí vám, že ľudia nevedia, ktorá časť hudby je koho?

„Moja hudba má prevahu, preto som v titulkoch, som víťaz. Od Miloša som dostal naozaj krásny darček. Teraz som hollywoodsky skladateľ a to mi už nikto neodpára."

Zažili ste premiéru amerického filmu, čo sa dá o nej povedať?

„Bol to veľký blázinec. Zistil som, že na takých premiérach ide všetko podľa prísneho protokolu. Všetci vedia, kedy majú čo povedať, kde majú stáť, kde sedieť, kedy sa fotí režisér, kedy hlavný hrdina, kedy sa vstupuje dovnútra a kto ide prvý."

Nacvičovali ste to?

„Práveže nenacvičovali. A my so sestrou Alicou, ktorá do filmu naspievala vokál, sme to s úžasom sledovali."

Hudbu ste nakoniec nahrávali v londýnskom štúdiu Abbey Road so slávnou London Symphony Orchestrarchestrom. Prečo?

„To je taká finta - ak ide o medzinárodnú koprodukciu, peniaze sa musia minúť vo všetkých krajinách. Vo filme sú aj anglickí vojaci, znejú anglické gajdy. V Paríži sme zas mixovali. Ja som si v jednej scéne vystrelil z Marseillaisy, nahral som ju v mol - ale keďže také niečo by si Francúzi nikdy nemohli dovoliť, nakoniec vo filme nie je."

Ako sa nahráva s hudobníkmi, ktorí nepoznajú vašu hudbu a vidia vás po prvý raz?

„No, najprv som si pozrel miestnosť, kde nahrávali Beatles. Potom som prišiel k nim a vravím: Dobre, začnime. Do tridsiateho taktu hráte fortissimo, potom pianissimo. A je to bitka, tak sa podľa toho chovajte. Zdvihol som ruky, oni začali hrať - a bolo to. Len chvíľu trvalo, kým si zvykli na moje gestá."

Spoznať Španielsko ste na inšpiráciu nepotrebovali?

„Nebol čas. Vo filme sú silné témy kresťanstva, bigotnosti a inkvizície, chcel som teda vytvoriť mystickú atmosféru, podobnú ako v Amadeovi. Dostal som sa hlboko dovnútra, až sa Formanovi zdali niektoré tie muziky prisilné. Preto sa do filmu nedostali."

Po takom hlbokom zostupe ste boli zrejme vyčerpaný.

„Hrabol som si na dno fyzických i psychických síl. Myslel som si, že to ani neprežijem. Chcel som, aby bolo všetko čo najlepšie, veľmi veľa vecí som zahodil. Občas sa mi stalo, že som mal na nahrávanie dohodnutý celý symfoňák, ale nestíhal som. Musel som zaraz obvolať všetkých sedemdesiat členov a posunúť termín o dva dni. Dnes to už za mňa robí kolega Čížek. Našťastie, inak by ma asi porazilo."

Dá sa nadšenie a zaujatosť prácou preniesť aj na muzikantov?

„Ja som celkom hustý dirigent, idem do nich poriadne. Nebojím sa ich, aj keď ich je viac. Poriadne ich zmačknem a keď majú pocit, že už to ďalej nejde, ešte trochu pritlačím. Nedám pokoj, kým to nie je tak, ako chcem. A oni zistia, že nemá zmysel odporovať. Povedia, tak teda hej, a dajú to tam!"

Nie je vám dnes po skúsenosti s Formanom zrazu Česko malé?

„Bolo to tak vždy. Stále narážam na českú malosť a tuposť."

Ako sa prejavujú?

„Ľudia ma raz zdravia, raz nezdravia. Považujú ma za divného človeka, niektorí sa ma boja."

Čoho sa boja?

„Neviem. A veľa ľudí mi nepraje. Ale ja som tvrdý, nedám sa zlomiť. Nedal som sa ani vtedy, keď sa mi nedarilo. Teda, akože sa mi nedarilo. Za ten čas som nahral hudbu do päťdesiatich televíznych filmov."

Čo tým teda myslíte, že sa vám nedarilo?

„Že som sa nedostal k veľkým filmom. Mal som málo peňazí, orchester som musel platiť zo svojho. Ale keď má nejaký film záber na celú krajinu, nebudem doň predsa nahrávať so sláčikovým kvartetom! Tam musí byť symfoňák a musí to burácať!"

Čo je dnes v Čechách veľký film?

„Nič. Momentálne nič."

Nahrali ste však hudbu k Českému snu, a ten film je predsa skvelý.

„Vidíte, oni mi tiež nezaplatili."

Možno chlapci nemajú peniaze.

„No to určite! Veď vyhrávajú všetky ceny po svete."

Je český filmový svet uzavretou skupinou?

„Je. Ak nemáte v obsadení Holubovú, Polívku, Geislerovú a nie ste z ich partičky, nedostanete na film podporu českého filmového fondu. Takýto je v Česku nešvár."

Ako sa potom darí presadzovať hudobným skladateľom?

„Nikto žiadneho nehľadá. Všetci obsadzujú len známe tváre z televízií. Kto z nich je však vyštudovaný skladateľ? Akurát Kocáb!"

A váš bývalý spolupracovník Michal Pavlíček?

„Mám ho rad, aj ked neštudoval kompozíciu! Ani Soukup, ten má len kontrabas. Písať pre symfoňák nie také jednoduché! Musíte vediet, akonapísať fúgu, vedenie hlasov ajkombinovanie bariev.... Je rozdiel byť composer a songwriter. Composer napíše všetko, songwriter je diletant. Jeho hudbu musí dorábať nejaký chudáčik konzervatorista, ktorý nemá čo žrať."

Zdá sa, že ste megaloman.

„No samozrejme. Ak má niekto tú drzosť a vyhlasuje, že je skladateľ, musí vedieť všetko.

Aj hudba musí byť veľkolepá, inak sa vám asi neráta, však?

„Hudba musí byť veľká. Film, to sú predsa emócie, a tie musia byť veľké, jasné a mať ťah na bránu."

Niekedy hudba zakrýva nedostatky obrazu. Keby nebola, nemali by žiadnu silu.

„To je pravda."

A je to dobre?

„Je to dobre. Film je audiovizuálny zážitok a hudba je jeho svedomím. Je to vyššia, podprahová záležitosť, dodáva nové myšlienkové vrstvy."

Nedávno ste začali robiť spolu s Milošom Formanom a jeho synmi na Jazzovej opere Dobre platená prechádzka - pre Národné divadlo. Pesničky Šlitra a Suchého ste mali zaranžovať. Ale nakoniec ste sa nedohodli, prečo?

„Petr ma nenávidí. Žiarlil, keď videl, ako sa jeho otec ku mne pekne choval. Najprv tvrdil, že sa mu nepáči hudba. Vravel som mu, tu sú partitúry, tu máš noty, ukáž mi takt po takte, čo je zlé! Nakoniec povedal, že to nie je v hudbe, že mu jednoducho prekážam. Tak som odišiel. Vedel som, že na spoločnú prácu s Milošom čakali celý život, nechcel som im ju kaziť. Nepotrebujem byť zakomplexovaný Čecháček, čo sa nechá rozmliaždiť, len aby bol všade."

Možno, že mu veľké aranžmány nepasovali k jeho predstave divadla.

„Ale čoby nepasovali! Poznám Šlitrovu hudbu naspamäť, a viem, čo sa vtedy hralo inde na svete. Pesničky som posunul podľa dobového soundu, v podobnej orchestrácii ako vo West Side Story a ťahal ich smerom k Broadway. Ale Petr to chcel podľa seba. Nevadí, nebola to márna robota, veľa som sa pri nej naučil a raz ju určite použijem."

So svojím Okamžitým filmovým orchestrom hráte na odovzdávaní Českých levov. Humor moderátorov nie každému vyhovuje a polovica publika býva zamrznutá. Ako sa vám v takej atmosfére hrá?

„Posledné dva roky sa mi nehralo dobre. Už to s tým humorom prestrelili. Keď predsa dostávajú ceny ľudia, čo celý život pracovali, nemôže ich ktosi pred celým národom zhadzovať. To predsa nejde. Humor je dobrá vec, ale k takej udalosti až taký jedovatý nepatrí. Tým sa cena znevažuje. Potom nech sa nevolá Český lev, ale Český Švejk."

Teraz vás čaká Artfilm v Trenčíne, budete v porote. Viete, že tam ide čas trochu pomalšie? Ako sa s tým taký rozlietaný človek vyrovná?

„No, pôjdem do kúpeľov alebo budem skákať tri metre do stropu. Aj tak budem musieť odísť skôr, hráme na otváraní Karlových Varov, musíme to nacvičiť. Potom budem robiť na filme o Holokauste i o Janovi Saudkovi, ani to nechcem oklamať. Zároveň mám rozrobené všeličo iné a pomaly smerujem von. Taky hráme horrorovú noc- Piatok trinácteho s OFO na hradě Točník a možno i stihnem relaxovať."

V tichu?

„More by som chcel. Vyšpliechať sa v ňom, potom sa opaľovať, a potom znovu skočiť do vody. To ma nabije."

Autor: Praha