Vraví o sebe, že trpí nevyliečiteľnou chorobou: každé tri mesiace, niekedy aj skôr, sa vyberie na cesty. Zvolil si takýto spôsob relaxácie, na cestách načerpáva nové sily, energiu po rušnom a preplnenom dennom zhone. Jeho život je plný, okrem toho, že je výborným gastroenterológom, primárom oddelenia špeciálnej ambulantnej starostlivosti v bratislavskej Železničnej nemocnici, poznáme ho aj z obrazovky ako moderátora.

Prešli ste pekný kus sveta, vraj, už sa pohybujete v druhej polstovke.

- Ešte som šesťdesiatku neprekročil. Videl som päť kontinentov, poslednou krajinou, ktorú som navštívil bola Kanada, po nej som už síce bol aj v Karibiku. Je to úžasná vec, ide o najjednoduchšie učenie, ohmatám si, pozriem všeličo. Počas dovolenky mám dva týždne, aby som si pozrel krajinu a učil sa všetko o nej, čo by som doma iste nerobil. To, čo človek vidí, ostane mu v hlave, rezonuje, o to viac, že som často hosťom rôznych relácií v rozhlase i televízii, alebo píšem o tom do časopisov, takže aj spätne si pozriem materiály i fotky, tých mám z každej dovolenky šesťsto- sedemsto, stále sa v tom kutám. Doma aj v nemocnici som známy ako poradca, musím všetkým povedať, kde a ako, čo si majú pozrieť v meste, kam sa chystajú. Mne to robí radosť. Keby som nebol lekárom a moderátorom, určite by som robil v cestovnom ruchu. Vychádza to z môjho nepokoja, ja, narodený v znamení blíženca, stále ho nosím v sebe. Je to taký tvorivý nepokoj, pokoj duše mi totiž nechýba. Divím sa ľuďom, ktorí si povedia, tak som sa nudil celý večer, ja, i keď nemám žiaden iný program, trávim čas so svojou 85-ročnou mamou, aj tak sa nenudím, vychutnávam si chvíle s ňou.

Na dovolenky zrejme chodíte lietadlom, ináč by to asi nešlo. Keď dôjdete do cieľa, zrejme vás čaká bohatý program.

- Milujem lietať. Ročne absolvujem asi šestnásť letov a niektoré z nich sú pomerne dlhé, vlani som bol trikrát v Spojených štátoch, aj tam sa často presúvam letecky. Medzitým chodím kade-tade po Európe, lebo keď sa unavím skôr ako za tri mesiace, tak si spravím víkend do Paríža, do Milána, pobehám si galérie, a vrátim sa taký, že by som vyšetril aj zdravých, ako vravia sestričky.

Na všetko ste zvedavý - ako ste už prezradili. Aby ste mali možnosť nazrieť aj do tajomnejších kútov v tom-ktorom meste či mieste, prenajímate si auto?

- Je to rozdielne. Podľa toho, ako cestujem. Na niektoré krajiny si vyberám cestovné kancelárie, ktoré sa špecializujú na ne a potom je to jednoduchšie, nemusím sa starať, aby som si objednával autá, mám na hoteli všetko vybavené, alebo cestovka dopredu zabezpečila požičovňu. Pokiaľ som u známych, oni so mnou absolvujú celú trasu.

Nerobí vám teda problém, aby ste jazdili v zahraničí?

- Nerobí, ale jazdím málo. Kde nie je zabezpečené auto so šoférom, radšej si prenajmem taxík. Keď som si chcel prezrieť Singapur alebo Kuala Lumpur, zaplatil som si sprievodcu s taxíkom.

Niekedy je to múdrejšie, najmä v exotických krajinách, kde človek zažije všeličo. Napríklad aj to, že po pol hodine cesty sa radšej vráti, lebo na požičanom aute, ináč slušne vyzerajúcom, je volant celý rozheganý, brzdy fungujú na heslo...

- Jednak neviem šoférovať po ľavej strane, preto radšej riešim všetko taxíkom, ak sa rozhodnem pre prenájom, tak aj so šoférom. Nechcem sa zbytočne stresovať tým, že si musím dávať pozor.

Po Amerike ste vraj jazdili sám.

- To áno, vtedy som sa zamiloval do automatickej prevodovky, dokonca som si povedal, že najbližšie si musím kúpiť auto s automatikou. Potom sa budem môcť venovať telefonovaniu, jedna noha na pedáli - a končím. Je to oveľa pohodlnejšie. My sme sa vždy divili, čo sme to nezažili, ako je možné, že v Amerike pokojne šoférujú osemdesiatročné ženy. Je to možné aj vďaka tomu, že pridávajú len plyn a stláčajú brzdy. Nič iné nerobia. Je to aj oveľa bezpečnejšie - si myslím.

Odvážili ste sa za morom aj na dlhšie vzdialenosti?

- Nie, nie. Iba v rámci Kalifornie.

Vybrali ste si tam dôverne známu značku, alebo ste si vyskúšali práve niečo, čo ste nepoznali?

- Bolo to nejaké šialené auto - červené, športové. Ja sa na značky neorientujem, je mi to úplne jedno, momentálne mám Opel Astru, prvé auto som mal Fiat Uno, druhé Punto, ale vôbec ma nezaujíma, som s ním spokojný, to je hlavné. Ale najspokojnejší som bol s tým Puntom, teraz na ňom jazdí sestra.

Nie je teda pre vás hlavné kritérium: šialené, červené a športové?

- Nie (veľký smiech), patrilo známym, oni mi ho požičali.

Nemusíte mať teda luxusný voz? Skôr praktický?

- Auto je pre mňa obývačka, kde mám súkromie a slobodu v tom, že kedy chcem, odídem - sám alebo s kým chcem. A je pre mňa hlavne nutnosťou.

Vyznáte sa aj technicky v autách?

- Ani najmenej, viem, kde sa nalieva benzín a teraz mám také múdre auto, ktoré mi ukazuje, že sa minula kvapalina do odstrekovača a všetko iné. Hoci viem obsluhovať videá, dévédéčka, nie som technický typ, podstata toho celého ma nezaujíma.

Vravíte, že ste človek s pokojnou dušou, ale plný tvorivého nepokoja. Za volantom čo je viac charakteristické pre vás?

- Občas mi síce vykĺzne nejaké slovko, ktoré je nepublikovatelné. Priznávam sa, že by to nemalo byť, ale unikne. Pomerne som však pokojný, lebo sa bojím byť nepokojný, aby som neurobil chybu, havárie často vznikajú práve z tejto príčiny. Keď za mnou niekto bliká, trúbi, prečo neprejdem na oranžovú, s kľudom mu odkážem, že mal vstať o päť minút skôr a mohol byť predo mnou. Nenechám sa vytočiť, ani keď mi skape auto alebo niečo iné, nikto múdry z neba nespadol, treba byť trochu tolerantný. To nám na Slovensku bohužiaľ veľmi chýba, myslím, že najviac.

Rád šoférujete?

- Pomerne rád, najmä na dlhé vzdialenosti. V meste menej, lebo človek musí stále preraďovať, brzdiť. No rád chodím domov, do Smoleníc, do Trenčína, do Trenčianskych Teplíc, ale už tie veľmi dlhé trate, akože ísť jedným šmahom do Košíc, by mi prekážali. Radšej idem lietadlom alebo vlakom. Väčšinou tam chodím pracovne, to by som po šiestich hodinách v aute prišiel unavený. Vo vlaku sa môžem učiť scenár, v lietadle

takisto.

Z nemocnice na ďalšie pôsobisko, do televízneho štúdia - tento kolotoč absolvujete často, navyše aj v ordinácii zažijete vážne situácie, po nočnej službe musíte byť unavený. Nerobí to problémy za volantom?

- Robí, mávam pocit vyčerpanosti, no driemať začnem až keď si sadnem. Včera som bol po nočnej a predtým som mal ťažký týždeň, doma som sa hodil pred obrazovku - a hneď mi padala hlava.

V aute sa mi také niečo stalo iba vtedy, keď som nešoféroval ja. Na to si dávam pozor: nikdy nejazdím v noci, napríklad, keď idem niekam konferovať, vždy sa snažím aspoň do tretej prísť domov. Keď som ďaleko, radšej tam ostávam spať. Najhorší je čas medzi druhou a piatou, keď môže mať človek mikrospánok - a to nestojí za to. Radšej zmeškám, akoby som nemal prísť vôbec.

Ako lekár ste svedkom všeličoho. Zažili ste už niečo smutné aj na cestách?

- Sám som mal veľmi ťažkú nehodu. Pred dvanástimi rokmi som sa vracal z lyžovačky zo Ždiaru, keď som dostal šmyk a havaroval. Hrozne snežilo, tri dni neboli odhrnuté cesty, auto som rozbil. Našťastie sa však nikomu nič nestalo, ale bola to

veľmi nepríjemná skúsenosť.

Lekár si ešte možno viac uvedomí, ako sa to mohlo skončiť. Hoci je denne konfrontovaný so smrťou, otrasie ním takáto udalosť?

- V prvej chvíli som sa zľakol, či sa ostatným niečo nestalo, keďže som ja šoféroval. Potom sme vystúpili a zistil, že sme v poriadku. No do auta narážali ďalšie, šlo o hromadnú haváriu, tak husto snežilo, že vodiči za nami nevideli blikačku, takže som bol v úžasnom šoku a vôbec mi nezáležalo na aute. Bol som šťastný, že sme vyviazli so zdravou kožou.

Ako ste sa zbavili šoku?

- Dva mesiace som nejazdil, lebo som nemal auto, no dva-tri dni po havárii som šiel do predajne a objednal som si nové. Keď prišlo, hneď som nasadol a nemal som z toho stres, lebo som vedel, že bolo hrozné počasie, možno som nemal dostatok skúseností.

Odkedy máte vodičský

preukaz?

- Od roku osemdesiatjeden, ale šoférujem až od roku deväťdesiatpäť. Dlho som totiž nemal auto, nie že by som naň nemal, ale bál som sa po Bratislave jazdiť. Povedal som si, božemôj, šoféri sú bezohľadní, vytrubujú, nie je kde parkovať. Potom som si obstaral auto, lebo som chodil na predatestačné stáže do Podunajských Biskupíc a už po prvom mesiaci som strašne ľutoval, že som si ho nekúpil skôr, lebo mi doniesol ďalší pokoj duše, najmä pocit súkromia.

Klára Urbánová