Ale len nedávno som prišla na príčinu vysokej stresovanosti slovenských vodičov. Na príčine je nevyvážený pomer dobrých a zlých príkladov. Príklady totiž priťahujú viac než slová - pozitívne aj negatívne. Napríklad: z reťaze kolóny sa náhle vytrhne auto a odhodlá sa cez súvislú bielu čiaru predbiehať traktor, ktorý brzdí premávku. V tom okamihu sa pripoja ďalší, hoci vedia, že konajú v rozpore s predpismi. Alebo iný príklad: pred nedokončeným diaľničným obchvatom upozorňujú značky na zmiernenie rýchlosti a zákaz predbiehania. Väčšina motoristov príkazy rešpektuje. Ale ak si trúfne riskovať nedodržanie rýchlosti a zákaz predbiehania jeden, pripoja sa ďalší. Neodradí ich opakované varovné značenie ani dvojitá plná čiara. Ak policajt pristihne vodiča pri podobnom priestupku, spravidla sa začne vyhovárať na druhých - keď mohli oni, prečo nie ja? Pri chodcoch sa infekcia negatívnych príkladov šíri hlavne na prechodoch pre chodcov so svetelnou signalizáciou. Ak prejde z húfu čakajúcich prvý netrpezlivý na červenú, hneď ho nasleduje niekoľko ďalších. Človek, ktorý podľahne psychickému nátlaku, si uvedomuje, že nekoná správne, ale nedbá na to, pretože konanie ostatných subjektívne vyhodnotil ako správne. Najvyššou hodnotou u nás je momentálne užitočnosť rizikového dopravného manévru bez ohľadu na ostatných. Nedávno som na križovatke v centre hlavného mesta pozorovala vo vedľajšom aute vodiča, vedľa ktorého na sedadle spolujazdca sedel obrovský pes, vzadu poskakovalo dieťa v predškolskom veku, no keď siahol dozadu za sedadlo a vytiahol druhé, ešte menšie batoľa, a posadil si ho na kolená, zabudla som, kde som a kam idem. Máme radi svoje deti? Tak prečo ich chceme zabiť? Tvrdé slová? Nie, ak hovorím o vodičoch, ktorí vozia deti bez autosedačiek. Dôvod jej používania je predsa iba jeden: bezpečie nášho dieťaťa. Akokoľvek si môžete nahovárať, že jazdíte opatrne, okolo vás jazdí dosť bláznov, ktorí do vás môžu nabúrať. A čo sa môže stať po onom mrazivom zvuku nárazu? Niekto si myslí, že stačí, ak dieťa drží v náručí a je presvedčený, že ho pri náraze udrží. A ak nie? Ak sa dieťa z náručia uvoľní, vymrští ho rýchlosťou, akou išlo vozidlo v momente nárazu. Ak nenarazí do palubnej dosky, potom preletí čelným sklom a dopadne na asfalt. Dúfam, že tento príklad "starostlivého rodiča" neposlúži nikomu z nás. Zákonná úprava o povinnom používaní detských autosedačiek má zmysel, len ak ju bude dopravná polícia nekompromisne strážiť. Pretože aj zlé príklady priťahujú.