V nedeľu večer čakali socialisti so zatajeným dychom na výsledky parlamentných volieb, ktoré mali na najbližšie roky poznačiť smerovanie strany, ktorá opäť nedokázala získať prezidentské kreslo ani väčšinu v Národnom zhromaždení.
Nakoniec sa pre nich oveľa závažnejšou správou, ako tá o polepšení si o štyridsať mandátov, stalo vyhlásenie Segolene Royalovej o ukončení jej dlhoročného vzťahu s predsedom Socialistickej strany Francoisom Hollandom.
Kríza v strane i vo vzťahu
Správu potvrdila v rozhovore pre rádio France Inter včera a o tomto rozhodnutí píše aj v knihe Za kulisami prehry, ktorá vyjde zajtra. „Rozhodli sme sa ďalej nebyť spolu,“ povedala Royalová, ktorá Hollandovi porodila štyri deti. Dodala, že sa s Hollandom rozchádza v dobrom, a priznala, že jej partner má vzťah s inou ženou. „Zaželala som mu, aby bol šťastný,“ citovala ju agentúra Reuters.
Aj keď líder socialistov Hollande pre médiá tvrdil, že rozchod s Royalovou nesúvisí s „politikou a nebude mať politické dosahy“, členom jeho strany je jasné, že budúcnosť ľavice poznačí oveľa viac, ako sú teraz ochotní pripustiť.
Royalová a Hollande mali byť „zlatým párom“ socialistov. Spoznali sa v roku 1978 na prestížnej parížskej škole ENA, kde začínajú všetci veľkí politici. Už vtedy ich spájali spoločné názory na ľavicovú politiku.
Boli novou generáciou, ktorú si vychoval prezident Francois Mitterrand. Ten otvoril Royalovej dvere do vlády. Keď v roku 1992 žiadala pre svojho partnera tiež ministerské kreslo, Mitterrand jej povedal: „Nechcem mať pár vo vláde.“ Ľavicový prezident akoby už vtedy predpovedal problémy, ktoré účinkovanie životných druhov v politike môže priniesť.
Ešte v roku 1997 vyzeralo všetko ako z rozprávky. Hollande sa stal predsedom strany, ktorá v tom istom roku získala v parlamente väčšinu. Voľby v roku 2002 však už reflektovali krízu ľavice: Lionel Jospin prepadol v prezidentských voľbách na celej čiare a v parlamente prišli o sto kresiel.
Spasí ľavicu „royalizmus“?
Royalová zacítila svoju šancu. Vedela, že socialisti potrebujú zmenu a názorový posun. Podarilo sa jej o tom presvedčiť aj stranu, ktorá v jej šarme cítila možnosť na výhru, po ktorej túžili všetci. Hollande, ktorý sám mal prezidentské ambície, sa dostal na druhú koľaj.
„Kto sa bude starať o deti?“ pýtal sa vtedy ironicky Laurent Fabius, ktorého Royalová jasne porazila v straníckych primárkach o kandidatúru na prezidenta. Na Sarkozyho však v máji nestačila. Avšak obrovská podpora voličov a fakt, že dokázala strane vybojovať štyridsať nových poslancov, z nej robia nádej pre ľavicu v roku 2012.
Kľúčovým preto bude budúcoročný snem strany, na ktorom chce Hollande odstúpiť. Rozchodom s ním urobila Royalová prvý krok k tomu, aby sa stala prvou ženou na čele strany a potom možno aj štátu.
