Hviezdou festivalu Bratislava v pohybe mala byť kanadská Compagnie Marie Chouinard.
Bola ňou naozaj?
Tak, a už to máme za sebou. Len to bolo akési rýchle. Takéto pocity ovládli sobotný večer v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu. Maďarská tanečníčka Réka Szabó a jej kolegyne sa poklonili, reflektory osvietili hľadisko, len tá opona sa nezatiahla. Lebo Komorné štúdio SRo nie je divadelný priestor, ale o tom potom.
Reč je o jedenástom ročníku festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe. Tentoraz ho tvorili štyri večery. Táto informácia je zaujímavá až v kontexte predchádzajúcich ročníkov. Vtedy k Bratislave v pohybe patrilo okolo osem večerov.
No dosť bolo nostalgického nariekania, Bratislava v pohybe bola tento rok naozaj rýchla. Ťaháky, ako napríklad Jean Claude Gallota z Francúzska, napokon neprišli, lebo sa nezmestili do rozpočtu. Riaditeľka festivalu Mira Kovářová, ktorá pôsobí aj ako šéfdramaturgička Baletu SND, zamýšľala priniesť veľké produkcie na „svoje“ javisko, no napokon si tento luxus vychutnala len kanadská Compagnie Marie Chouinard.
Živelne a zbesilo
Možno ste si všimli plagáty na Bratislavu v pohybe - tie siluety na špičkách s vystrčenou hruďou a vyplazenými jazýčkami, to je Compagnie Marie Chouinard. Po sóle Étude No. 1, ktoré vytiahlo viacero pôsobivých kariet, no v divákoch zanechalo skôr chladnú ozvenu oceľových topánok, pod názvom Chorale odštartovala na javisku veľká živelná povodeň.
Hudobnú kulisu tvorili najmä zvuky, škriekance a pazvuky samotných tanečníkov, hrudníky sa nafukovali, medzi interpretmi sa našli aj operní speváci, mimika dosahovala miestami taký neuveriteľný rozsah ako samotné telá. Predstavenie brnkalo na pudy divákov, milovníkov extrémov tento cirkus rituálov odtrhnutý z reťaze spontánne vcucol.
Choreografia Chorale zaplavila SND takou dávkou zbesilej sexuality a živočíšnosti, až zostáva záhadou, že divákom s ďalekohľadmi nepopraskali šošovky. Možno to bolo vďaka tomu, že medzi šialeným tempom, výskajúcim vzrušením a vznášajúcimi sa lonami sa občas akoby náhodou priplietli aj neha a humor.
Ďalšie predstavenia sa už odohrávali v Komornom štúdiu SRo. Slovák Jaro Viňarský sem z Prahy priniesol dve sóla. Klasická, možno aj otrepaná téma viery a náboženského dogmatizmu sa rozpútala v Omši (choreografia Milan Kozánek). Hlavné slovo dostal drevený kríž, červené lupene, náboženský fanatizmus, nahota a - ako to už pri Viňarskom býva dobrým zvykom - slušná dávka úprimnosti, takej, akú modliaci sa človek vkladá do každej hlásky smerujúcej k Bohu.
Väčší úspech zažil Jaro Viňarský s vlastnou choreografiou Posledný krok pred (príbeh o nutnosti gravitácie – na fotografii od Nora Knapa), ktorá v Česku zbiera ceny. Mohli by sme povedať, že opäť nič nové, len ďalšia túžba človeka vzlietnuť, ďalšia rojkovská vízia, ďalšie narážanie do stien.
Lenže, Jaro Viňarský sa vie „vyhrať“ – s pohybom aj s atmosférou. Je odvážny ako prví letci, ktorých krídla unášali len chvíľu a len blízko. Okrem toho disponuje schopnosťou nasadiť ako citlivá letuška na svoje krídla aj divákov. V jeho podaní sa tanec odpútava od zeme a stáva sa zážitkom nielen pre neho.
Omámenie a la Debris Company
Ďalší večer sa Komorné štúdio zaplnilo takmer do posledného miesta. Rakúska skupina Cielaroque/Helene Weinzierl už Bratislavu v pohybe v minulosti navštívila. No tohtoročné predstavenie o tom, že dvaja (tanečníci) tú istú situáciu odlišne interpretujú, bolo viac vtipné a milé než strhujúce.
Hviezdami večera (a možno aj festivalu) však boli slovenskí Debris Company. Hoci s titulom Dolcissime Sirene sa Jozef Vlk, Stanislava Vlčeková a Daniel Raček predstavili v rovnakých priestoroch len pred tromi týždňami, tentoraz mal večer tajomnejšiu atmosféru a plynul hladko ako perfektne pripravená svadba.
Slovenský rozhlas odrazu dýchal renesančnou vznešenosťou, ľahkosťou aj eleganciou. Debris Company sa podarilo sprostredkovať zážitok, aký občas naozaj tanec dokáže vykúzliť – volajme to omámenie.
Bratislava v pohybe sa čo do počtu večerov zredukovala, ale samotné večery mali od skromnosti ďaleko. Tanec ako návrat k primitívnym rituálom, tanec ako modlitba, ako politika, ako fór či ako hra.
Komorné štúdio ponúklo svieže produkcie zabalené – ako inak - v komornej atmosfére. Tento priestor je naozaj určený na niečo iné ako na súčasný tanec. Koncert skupiny Ethna tam patrí, tanečníci, ktorí často pracujú s podlahou, už menej.
A diváci aj návštevnosť to pocítili. Ale čo už? Vieme, že môžeme byť vďační, že aspoň tam sa minulý týždeň tancovalo. Bratislava si zaslúži naozaj viac. Čo sa týka pohybu, tanca a jeho podpory.Jana Kadlecová
