Olympijský víťaz a päťnásobný majster sveta sa konečne stal aj majstrom Európy v individuálnej disciplíne. Doma, v Liptovskom Mikuláši, pozdravovaný natešenými známymi aj neznámymi.
Pohreb nočnej mory, úľava, vykúpenie, satisfakcia za výčiny vetra či rozhodcov v minulosti. Čo sa stalo?
„Niečo medzi tým. Chutí to o to viac, že sa tak stalo doma. V našom krásnom areáli som nikdy nevidel toľko divákov. Aj vrtkavý vietor sa nado mnou zľutoval. Prestal, keď som to najviac potreboval.“
Po prvom kole ste boli až piaty. Verili ste, že z ramena Váhu menom Orava sa dá vyloviť aj zlato?
„Veril. Strata necelých dvoch sekúnd nebola veľká. Cítil som formu. A najmä vedel, že prvé kolo som išiel zle.Na ľahšej prvej časti som chytil zbytočné dva ťuky. Povedal som si, že môžem vyhrať, ale druhé kolo treba zájsť naozaj veľmi dobre.“
Pri vašich kritériách famózne. Bolo také?
„No, chybičky boli. Ale vyplývali skôr z meniacej sa vody. Inak bola jazda vyrovnaná, a hlavne bez trestných sekúnd.“
To svedčí o psychickej odolnosti. Ako ste zvládali tlak očakávania, že konečne prelomíte kliatbu na Európe v kombinácii so sentimentom, že sa to patrí práve pod Kriváňom?
„Tváril som sa ako profík, čo sa tým nerozptyľuje a koncentruje sa len a len na najbližšiu konkrétnu úlohu, bránku. Predštartové stavy v zásade zvládam. Predsa som však teraz vnímal citlivejšie známu siluetu brehu. Tlak som si vyrobil sám nepresvedčivou prvou jazdou. Našťastie to nakoniec vyšlo. Veľmi ma pozbudil aj perfektný výkon našej zlatej hliadky s Ďurom Minčíkom a mladým Matejom Beňušom. Na druhej strane ma mrzelo, že tesne predo mnou finále nevyšlo Jane Dukátovej. Mala na víťazstvo.“
Po prvom kole ste opustili vodácky areál. Domov k manželke Lenke a dcére Tamarke?
„Áno, pomohlo mi to. Zjedol som svoje tajné sústo a pookrial. Doma som bol niečo vyše polhodinky. Na spánok čas neostal.“
Triumfy prežívate navonok zadržane. Slzy šťastia ste mali po zlate na olympiáde v Atlante 1996. Sedemnásťročný. Napadlo vám vtedy, že na európsky titul budete čakať tak dlho?
„Určite nie. Po jedenástich rokoch mi zvlhli oči, najmä preto, že som videl spontánnu radosť ľudí z môjho mesta. Emócií so slzami však po Atlante bolo na veľkých pretekoch ešte zopár. Ale iných.“
Máte všetky medaily, čo je v športe možné získať. Čo teraz?
„Tvrdý tréning na najbližšie preteky, ktoré chcem vždy vyhrať. O týždeň Svetový pohár v Prahe a potom si vybojovať účasť na olympiáde v Pekingu.“
