Povedzme si pravdu, poväčšine to boli socialisti z východnej Európy, čo si mysleli, že kibuce a komunity sú takmer nebeským modelom spolužitia. Aj keď Izraelčania z týchto ideálov už vyrástli, kolektivizmus v nich zostal.
Spolu s obľubou ťahavých kibucových piesní, priam dumiek o budovaní novej vlasti, veselých traktoristoch, krajine mlieka a medu, či boji za vlasť. Tie si pospevujú na rôznych akadémiách, pri štátnych sviatkoch a dokonca organizujú súťaže v ich interpretácii.
Keď im poviete, že to všetko pripomína komunistickú kultúru, do krvi sa urazia a zahlásia, že vy o tom nič neviete. Kiežby mali pravdu.
Izraelčania všade radi chodia v skupinách - na dovolenky, prechádzky, obedy, cyklistické túry. Dokonca v skupinách aj spolu chudnú, čítajú knihy, pletú svetre a vychovávajú deti.
Stačí si otvoriť noviny na inzertnej strane a ak máte záujem o akúkoľvek aktivitu v kolektíve, určite tam niečo nájdete. Skupiny na povzbudenie sebavedomia, výklad japonských básní či výrobu keramiky.
Toto kolektívne kolektivistické šialenstvo zašlo tak ďaleko, že ak nie ste členom nejakého spolku, ste jednoducho mimo. Moje švagriné a ich priateľky sa napríklad na mňa pozerajú cez prsty odvtedy, čo som im dala jasne najavo, že sa nemienim zapojiť do ich spolku žien.
To, že nie som nadšená zo skautských aktivít ich detí, je tiež na pováženie.
A keď som zahlásila, že sa mi nepozdáva dojčenie s inými matkami pod dohľadom skúsenej lektorky, uvrhli ma načas do spoločenskej izolácie. Odvtedy mám však pokoj. Vždy keď v televízii púšťajú kibucové piesne ako podklad pod zábery na zapadajúce Slnko v žite, všetci vedia, že to treba prepnúť.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
