Banket si za titul svojej druhej, podľa zákonitostí "rizikovej" platne dal otáznik s výkričníkom. Asi vie prečo. Kto premýšľa, ten hľadá, ale nemusí vždy nájsť. Alebo nájde a zostane s týmto objavom sám, čo je v popíku rovnako zapeklité ako spomínaný problém druhého dielu. Hneď tu však musím povedať, že nová partia okolo Richarda Müllera žiadne problémy nemá, teda aspoň na tomto albume. Vie úplne presne, čo hľadá a preto aj nachádza. V našich pomeroch s vzácnou istotou a samostatnosťou.

V recenziách sa až plytvá formulkou "platňa drží pohromade", tentokrát by však šetrenie s ňou nebolo na mieste. Müllerovi, Šebanovi, Uličnému i Mikletičovi sa totiž podaril malý zázrak, lebo poskladali zdanlivo nesúrodé do takej jednotnej výpovedi, že o triedu prevyšuje mnohé naše proklamované projekty.

Už úvodný Slaďák vyťahuje trumfy celej platne - neopočúvané melódie, netrčiace, naopak, podporujúce aranžmány, texty z pohľadu "s nami", nie za, pod, či nad nami, Müllerov originálny prejav s novými polohami v hravom a presnom swingovaní, sladkastom retre, šepotavej stiesnenosti alebo boxerskej tvrdosti. Iskra muzikantskej trojice Šeban-Juřík-Frátrik, neexhibicionistické, ale dotvárajúce sóla, čistý, čitateľný zvuk nahrávky atď. Je toho veľa.

František Fiala, Melodie, 1988