ch. Keď Druhá doba vyšla, veľa ľudí nám hovorilo, aká je to koncepčná či dokonca konceptualistická platňa a že sme nad ňou určite "hovadsky" dlho špekulovali. Neviem, ako dlho nad ňou špekulovali Rišo s Andrejom po hudobnej stránke, ale texty sme nijako koncepčne neriešili - ja som sa vlastne prvýkrát stretol s Rišom preto, aby som mu odovzdal hotové pesničky. Dovtedy sme sa poznali len z videnia, ale Rišo evidoval moje veci z koncertov kapely Tristo hrmených. Tam si najprv vyhliadol Andreja, ktorý bol už od čias predchádzajúceho Demikátu "slávny" gitarista.
Jedna vec mi bola hneď jasná. Že tie pesničky asi nebudú klenuté kantilény s dlhými slabikami v refrénoch, ale že pôjdu po výraze, a teda po obsahu, keďže Rišo bol vždy viac šansoniér ako popový spevák. Sadol som si a písal, ako mi pero narástlo. Aby zafungovala chémia, nie je, myslím, nutné, aby spevák s textárom najprv na pol roka uzatvárali registrované partnerstvo, alebo spolu chodili na dovolenky do Bulharska.
Keď bola Druhá doba nahraná, Andrej si ju stiahol v štúdiu na pásku a večer mi volal, či si ju nechcem prísť vypočuť, že on je z toho trochu perplex. Sedeli sme uňho doma v kuchyni, počúvali a tá čerstvo upečená torta naozaj chutila tak akosi... zvláštne, vlastne si pamätám, že som vtedy dokonca použil výraz "bizarne". Ale po treťom počutí sme sa už objímali a búchali do stola, hoci neviem, či to malo na svedomí to tretie počutie, alebo tretí panák becherovky.
Hm, dodnes ju mám veľmi, veľmi rád, teda tú Druhú dobu. A keď som po rokoch vydal svoje texty knižne, vedel som, že knižka sa musí volať podľa jednej "druhodobovej" pesničky - Klaun v maske človeka. Mimochodom, texty v tom čase podliehali schvaľovaciemu procesu a ja som sa obával najmä o osud pesničky Kabaret viet, ktorá bola o inflácii slov a jazyka. S obavou som si čítal posudok (neviem, či tie texty vtedy náhodou neschvaľoval Vojtech Mihálik), v ktorom našťastie stálo iba to, že texty sú remeselne v poriadku, a obsahovo vlastne tiež, až na niektoré "čudné" témy. Čo ma ako čudného patróna potešilo. A celá Druhá doba ma teší dodnes - aj bez tej becherovky.
Peter Uličný
