Študoval za socializmu strojársko-technickú kybernetiku. „Na strojarinu som celkom nepatril, viac mi bol blízky obchod. Určite som sa tam naučil pracovať v strese a vedieť si stanoviť priority.“
Do Českej poisťovne nastúpil hneď po škole v roku 1991. Začínal na pozícii, kde zodpovedal za chod počítačov, čo sa časom ukázalo pre neho ako kľúč k poisťovníctvu. „Mal som šťastie, boli tam starí poisťováci, ktorí svoje remeslo ovládali dobre a od ktorých som sa veľa učil.“ Základné princípy sa v poisťovníctve nemenia. Máte poistnú zmluvu, niekto ju chce vypovedať, alebo zmeniť poistné podmienky, vznikne škoda, niekto ju zaplatí v plnej výške a niekto nie. „Je to veľmi konzervatívny biznis.“
Aj vplyv nových technológií naň je otázny. Nekvinda si spomína na slová istej účtovníčky, ktorá si ešte pamätala staré časy. Účtovnú uzávierku urobili bez počítačov za tri alebo štyri dni po skončení mesiaca. Posledný deň v mesiaci sa zo všetkých pobočiek priniesli do všetkých okresných centrál účtovné knihy, ktoré sa prepísali. V sobotu pracovníci cestovali parnou lokomotívou do Prahy. Tam už sedeli ľudia s glotovými rukávmi, všetko spočítali a v pondelok ráno mal generálny riaditeľ výkaz na stole. „Dnes sa robí všetko cez počítač, no účtovné doklady sú hotové niekedy v prvej polovici ďalšieho mesiaca,“ hovorí Nekvinda.
Ako sa dostal na Slovensko
V roku 1998 prebehlo výberové konanie na pozíciu riaditeľa Českej poisťovne v Brne, v ktorom skončil ako druhý - teda neuspel. „Bolo to pre mňa sklamanie. Cítil som, že na to mám,“ hovorí. No ako sa onedlho ukázalo, jeho konkurz nebol až taký neúspešný, všimlo si ho vedenie v Prahe, ponúkli mu oveľa zaujímavejší post - pozíciu riaditeľa v Bratislave.
Podľa Nekvindu úspešný poisťovák musí svojej práci najmä veriť. Keď niekomu ponúka životné poistenie na 10 alebo 15 rokov, musí ho vedieť presvedčiť, že firma dodrží podmienky aj za taký dlhý čas. „Na južnej Morave platil jeden človek tridsať rokov pravidelne poistku dvesto korún mesačne svojmu susedovi - poisťovákovi. Potom prišla povodeň a zistil, že mu peniaze z poisťovne nevystačia ani na odpratanie nánosov. Sused mu jednoducho zabudol zvyšovať poistnú sumu. Potom mu radšej doplatil zo svojho. Na dedine sa takáto chyba nedá uniesť.“
Ako sa zmenil poistný trh na Slovensku? Na životnom poistení dobre vidieť, že kvalita života rastie, ľudí zaujíma budúcnosť, hovorí Nekvinda. Zároveň to predstavuje priestor na trhu, v ktorom sa dá v poisťovníctve súťažiť.
Dôležití sú ľudia
O výbere ľudí do svojho tímu hovorí ako o veľkom hľadaní. „Hlavní ľudia, to nie sú len námestníci. Sú to podľa mňa tí, ktorí by v prípade problému nejaký čas utiahli poisťovňu.“
Veľa mladých okolo tridsiatky tvrdo pracuje, no nie vždy podľa neho unesú záťaž. „Pracujeme s minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou. Keď dnes ponúknete na trh nový produkt, až o tri roky zistíte, či ste ho urobili dobre. Preto musíte robiť dobré odhady rizika. Niektorí mladí ľudia odklad výsledku práce nemajú radi, radšej vidia výsledky okamžite.“
Na otázku, či pracuje veľa, Nekvinda s úsmevom pokrúti hlavou. „Ľudia, ktorí vstávajú o piatej, robia pri páse, majú podstatne horšiu prácu.“ Strategická robota, návrhy, prepočty pre neho prichádzajú na rad až po šiestej večer. Dovtedy sa musí venovať stretnutiam s ľuďmi.
Česká poisťovňa vytvorila holding s talianskou poisťovňou Generali. „Ak sa pýtate, či sa nebojím ohrozenia, odpovedám, že k mojej práci patrí určitá sebadôvera. Stále ste pod tlakom akcionárov a z tohto hľadiska nie je podstatná ich národnosť.“
Elekrička číslo 5
Tvrdí, že čím viac sa firme darí, tým sú požiadavky akcionárov väčšie. „Obchodník má svoj poistný kmeň. Vstane 1. januára a vie si vypočítať príjem na celý rok. Získa nových klientov, niektorých stratí, no poistný kmeň sa mu vcelku nezmení. Moja pozícia je úplne iná. Vstanete 1. januára, neviete, čo si akcionár myslí, 2. januára ukáže prstom dole a máte po funkcii. Tak to funguje a je to správne,“ usmieva sa Nekvinda.
Vie si šéf Českej poisťovne na Slovensku predstaviť robiť niečo iné? Má viac teórií. Prezrádza nám tú najbizarnejšiu. Chcel by v Brne jazdiť električkou číslo päť. „Má takú dobrú trať, jazdí aj povedľa nášho domu. Ráno by som cestujúcim púšťal dobrú hudbu. Čudujem sa, že to ešte nikomu nenapadlo.“
Viac na www.leaders.sk
