Hoci medzi autormi nechýbajú ani slávni filozofi Richard Rorty či Ramin Jahanbegloo, hlavnou témou výročného vydania tentoraz umelecká literatúra, presnejšie problémy jej prekladu.
Má to na svedomí Milan Kundera, pre ktorého je téma prekladu srdcovou záležitosťou? Akoby sa nad najnovším obsahom tohto časopisu kritického myslenia vznášal jeho duch.
Rozhádzané kocky
Istú mystickosť priznáva aj Samuel Abrahám, ktorý sa práve v čase zostavovania tridsaťtrojky pokúšal od slávneho autora získať povolenie na preklad jeho kníh, napísaných vo francúzštine, do slovenčiny. (Čo, mimochodom, nie je vôbec nereálny cieľ, veď jeho diela sú preložené do dvoch desiatok jazykov. Pravda, s výnimkou češtiny, čo chce majster vykonať sám. Že na to nemá čas, to je už druhá vec.)
Poďme späť k nášmu časopisu. Spomínaná komunikácia s Kunderom mala efekt hodených kociek, no hodených neúmyselne, skôr akoby len nechtiac rozsypaných. Magický fenomén prekladu si vzal veci načas do svojich rúk a vznikajúci obsah pripravovaného čísla začal žiť vlastným životom - postupne prichádzajúce príspevky čoraz jasnejšie vytvárali neplánovaný tematický blok „o preklade“.
Milenci o Nesmrteľnosti
Čaro nechceného sa znásobovalo tým, že niektoré články sa aj priamo zmieňovali o Kunderovi. Jeho román Nesmrteľnosť sa stal tretím hrdinom textu Zisk z prekladu, ktorý napísala Američanka Erica Johnson Debeljak - ona a jej balkánsky partner Aleš sú, prirodzene, tými prvými dvomi protagonistami.
Anglický a slovinský preklad Kunderovho románu v rukách milencov, ktorí sa po ceste z New Yorku, resp. Ľubľany čakajú na lavičke pri rímskej fontáne, nielen rozohráva pôsobivý minipríbeh stretnutia dvoch blízkych ľudí, ale ponúka aj mnoho skvelých úvah o problematike prekladu, osobitne z pohľadu autorky, uvedomujúcej si úskalia „americkej kultúrnej nadradenosti“.
Kunderovo meno nechýba ani vo výpočte bestsellerov v texte Christophera MacLehosea, britského editora vydavateľstva Harvill Press, ktoré vzniklo po vojne s cieľom obnoviť mosty medzi vojnou zničenými kultúrami. Ten si vtedy predstavoval prekladateľské spoločnosti ako staviteľov mostov, dnes ich chápe tak, „že zospodu a z diaľky podporujú prácu prekladateľov nad nimi“.
Preklad vlastného diela nie je dobrý nápad
Rovnako atraktívne a presvedčivo, no predovšetkým provokatívne vyznievajú temné tajomstvá amerického prekladateľa Georgea Blechera. Vyzrádza ich v „duchu nemožnosti prekladu“ a v úprimnom presvedčení, že o nich každý prekladateľ vie, hoci nie každý sa k tomu aj prizná. Napríklad k tomu, že v preklade sa toho stratí veľmi veľa a dobrý prekladateľ vie, kedy mávnuť rukou a prejsť k ďalšej vete. Alebo k inému tajomstvu, že preklad vlastného diela nie je dobrý nápad, pričom svoje smutné tvrdenie podopiera práve aj aktivitami Milana Kunderu.
Preklad nie je samotné dielo, ale cesta k nemu
Týmto teda velikána svetového románu nepotešil, a asi ani tým, že mnoho špičkových autorov sa správa k svojim prekladateľom veľmi milo. Dôvod? Blecherovi je to jasné - preklad môže byť podľa neho nielen horší, ale dokonca aj lepší ako originál. Nikdy však nie rovnako dobrý, dodáva, aby toho nebolo málo.
Bije alebo nebije sa to s Kunderovou okrídlenou vetou, že vernosť prekladu je umenie?
Z užitočného labyrintu názorov, samozrejme, existuje cesta. V prípade našej témy používa toto čarovné slovko aj Ortega y Gasset vo svojej definícii, že preklad nie je samotné dielo, ale cesta k nemu. V širšom význame, konkrétne v časopise kritického myslenia, predstavuje cesta aj poskytovanie priestoru na širokú a kvalifikovanú diskusiu o aktuálnych kultúrno-spoločenských témach.
