lil. Milan Homolka o tom nakrútil dokumentárny film Noc na Švédskom vale, dnes večer o ôsmej sa vysiela na Dvojke.
O tej noci sa hovoriť nemalo, komunistické vlády žehlili vinu, likvidovali dokumenty. Ani Milan Homolka o tom veľa nevedel, hoci sa historickým témam venoval v Slovenskej televízii roky. „Objavil som to náhodou, mal som v rukách akési texty, kde to bolo naznačené. Nič viac som k tomu nevedel získať, až po roku 1989 sa otvorili archívy. Zavolal som do přerovského a tam mi odporučili Františka Hýbla,“ vraví Homolka. Hýbl sa už tragédii venoval dlhšie, Homolkovi poradil, kde hľadať pamätníkov.
Už ich nebolo veľa. Z vlaku sa zachánilo iba sedem pasažierov a na Slovensku je dnes živý už len jeden, Pavol Molnár. Nie, jeho meno neznie zvláštne, spolu s Karpatskými Nemcami cestovali aj Slováci a Maďari, zväčša partizáni. Okrem Molnára vo filme rozpráva i svedok Josef Brázda. Vojaci ho donútili, aby pre popravené telá vykopal masový hrob.
Homolka hovorí: „Viem, že nálada bola vtedy ešte protinemecká. Po vojne som mal päť rokov, pamätám sa, čo sa v rodinách rozprávalo. Ale Pazúr, to musel byť vyslovene zlý charakter. Vtedy už boli predsa ľudové súdy, nemohol len tak svojvoľne zabíjať. Celý vlak najprv okradol. Všade lietalo perie – z perín, kde hľadal cennosti. A potom všetkých poslal na niekoľkokilometrový pochod, kým našiel vhodné miesto na Švédskom vale.“
Istý čas noviny o vražde písali, Homolka si myslí, že objektívne. V Čechách ich bolo viac, na Slovensku len Čas. Demokratická strana začala proces a Pazúra odsúdili. Prišiel však Gottwald, potom Zápotocký a v roku 1953 bol už Pazúr vonku. „Neuveriteľne lavíroval,“ vraví Homolka, „Pred vojnou hral za Nemcov futbal, neskôr bol v Hlinkovej garde. Vo väzení sa stal rýchlo konfidentom a keď z neho vyšiel, ešte aj získal výhody zo známeho zákona 255. Teda výhody, ktorými odmeňovali účastníkov odboja. Sám sa nanominoval do Zväzu protifašistických bojovníkov, chodil na spomienkové akcie a bol ovešaný vyznamenaniami.“
Ako sa mu to darilo, po tom musí ešte Vojenský historický ústav pátrať. O Pazúrovom civilnom živote sa nevie nič, zbytočne by ste hľadali aj jeho fotografiu, nezostala jediná. „Možno má čosi rodina, ale tá sa so mnou nechcela baviť. Pochopiteľne. Napokon, ona za nič nemôže.“
Teraz, keď je film hotový, by Milan Homolka chcel vedieť, či mal Pazúr aspoň pred smrťou výčitky svedomia. „Z neskorších správ vyplynulo, že chodil po krčmách. Zo všetkého sa otriasol, za socializmu bol hrdina. Keď ľudia počuli, o čom robím film, vraveli mi: No, čo? A Nemci, tí čo robili? Ale tento príbeh je o tom, čo musia ľudia vytrpieť kvôli jednému primitívnemu, prešpekulovanému a zakomplexovanému človeku. Možno je takých veľa.“
