Štvorkajak majstrov sveta z Komárna ženie vpred na poslednej pozícii v lodi nový muž - Juraj Tarr. Dvadsaťosemročný chlapík, tichý bojovník, si miesto v ňom v tejto sezóne vydrel. Pred desiatimi rokmi zvádzal iný boj, boj o život s ťažkou chorobou.

Juraj Tarr je v lodenici na Váhu, v ktorej vyrástli šampióni, Komárňan najkomárňanskejší. Aspoň v súvislosti s vodou. Otec Juraj Tarr, dnes recepčný a správca parádneho zariadenia, bol československým reprezentantom v kanoe. Syn mal sedem rokov, keď ho otec zobral prvý raz do lode, do kanoe. "Rozplakal sa," usmial sa starší Juraj. "Tak som ho posadil do takého detského kajaku a bol celý preč od radosti. Akoby mi nejaká dobrá víla šepkala, kde je jeho miesto. Nevzdával som sa, chcel som, aby bol po mne. Situácia sa však vždy opakovala." Syn Tarr s úsmevom doplnil otca: "Samozrejme, v kanoe som musel kľačať, v kajaku sa pekne sedí."

Tarr kanoista sedel obďaleč záhradnej zábavy predvečer 49. ročníka Veľkej ceny Komárna. Spokojne sa z lavičky obzeral smerom k vážskej hrádzi. "Pekne sme si to spravili, čo poviete," oslovil ma. "A prečo ste takto bokom," spýtal som sa. "Nemám rád ruch, ani medzi kamarátmi. Skôr tak piánko si s nimi poklebetím. Videl som, že sa zhovárate so synom. On je tiež tichý, dúfam, že vám povedal, čo ste potrebovali."

Vie, čo je konkurenčný boj

Syn Juraj bol ochotný ako všetci v lodenici. Azda trochu utiahnutejší, ale s jasným názorom. "Robo Erban (práve jeho vytlačil z miesta v štvorkajaku - pozn. red.) je asi, ba skôr isto, naštvaný. Chápem ho. Ale miesto som si poctivo vybojoval. Zdolal som ho na kontrolných pretekoch. Potom už bolo všetko na reprezentačnom trénerovi Pavlovi Blahovi. Šancu držím, nechcem ju pustiť. Hoci - nič na svete nie je isté. Vlani som cítil trochu krivdu. Myslím si, že aspoň na jednej trati som mal sedieť v štvorke. Aj pred rokom som v singli párkrát Erbana zdolal. Možno som mohol byť už majstrom sveta," povedal si svoje zadák štvorkajaku, ktorý tvorí s Richardom a Michalom Riszdorferovcami a Erikom Vlčekom. Nedávno zvíťazili v Szegede v pretekoch Svetového pohára na oboch tratiach - polkilometri i kilometri. Vzácne - pre kanoistickú maďarskú veľmoc je szegedská regata národnou udalosťou. Štvorkajak ako všade na svete uctievanou disciplínou.

Juraj Tarr už zažil neúprosnosť konkurenčného boja. Sedel v štvorkajaku spolu s R. Riszdoreferom, Vlčekom a Erbanom, ktorý na olympiáde v Sydney skončil štvrtý. O rok z lode vypadol. Tréneri dali dohromady dva dvojkajaky - majstrov sveta M. Riszdorfera a Juraja Baču s R. Riszodrforem a Vlčekom, juniorskými svetovými šampiónmi. "Iste som sa jedoval, ale potom som uznal. Tak som jazdil s Anďom (Andrejom) Wiebauerom dvojkajak. Túžil som však po veľkej lodi," povedal Tarr, študent Poľnohospodárskej univerzity v Nitre, odbor ekonómia a manažment.

Otec: Zázrak, že syn športuje

"Juraj má skvelý rok. Vidieť na ňom obrovskú chuť i šťastné pocity z pádlovania. Do posádky sa dostal zaslúžene. Roba (Erbana) zdolal, navyše náš matador je po operácii ramena a neabsolvoval s tímom sústredenia v kalifornskom San Diegu. Iste, nemusí to byť trvalý stav, ale aj môže. Štvorkajak sa stavia trebárs ako futbalový tím - chytá brankár, ktorý je momentálne v lepšej forme. Ešte lepšie by bolo, keby sme mali nie šesť kajakárov, ale napríklad osem. Mohli by sme posádky cielene kombinovať aj do deblov. Neodpisujeme ani Roba, ani Andreja Wiebauera. Momentálne je však najlepší z nich Juraj," vysvetlil Pavol Blaho.

Obrazne, vráťme sa na lavičku k Jurajovi Tarrovi staršiemu. "Je to vlastne zázrak, že náš syn vôbec športuje. Mysleli sme si, že zomrie. To myslím bez zveličenia, počuli sme to od odborníkov," silno zaklopal na drevo lavičky. Syn v rokoch 1996 - 1999 prekonal tri operácie, náročnú liečbu. Mal rakovinu štítnej žľazy.

Takmer olympijská medaila

Strašná téma, Juraj chápal. Opísal svoj boj, iste dôležitejší ako tie na kajakárskych tratiach. "Na juniorských majstrovstvách Európy 1996 som z ničoho nič odpadol. Prvá diagnóza nenaznačovala nebezpečenstvo, zápal krčných žíl. Začala mi však rásť hrčka, ktorá sa zväčšovala a zväčšovala. Otec Juraja Baču, špecialista na chirurgiu hlavy a krku, mi ju vyoperoval, tkanivo poslal na histológiu do Bratislavy. Druhá diagnóza znela - zhubný nádor na štítnej žľaze. Mal som sedemnásť, športoval som. Na začiatku som nie celkom chápal vážnosť situácie. Podržali ma rodičia, ktože iný! Psychicky pomohol doktor Bača, tréner Tibor Soós, palce mi držali všetci kanoisti a kajakári. Vedel som, musím bojovať. V Bratislave som podstúpil dve operácie a roky liečby. Odvtedy chodím každý polrok na kontroly. Je to v poriadku," povedal a pre zmenu si zaklopal na drevo syn.

Lekári povedali: Skús naplno

V roku 1996 mu chorobu našli, o štyri roky takmer stál na olympijskom stupni víťazov v Sydney. "Šport učí človeka odolnosti. Tri roky som pádloval len tak rekreačne, aby som bol s chlapcami. V deväťdesiatom deviatom mi lekári povolili - skús to naplno a ukáž sa. Vládal som. Pri všetkom uvedomovaní si, čo som prekonal," ukončil Juraj Tarr genézu boja s chorobou. Bolestného i obdivuhodného. I šťastného - na drevo sme poklopali obaja.

Juraj Tarr prvýkrát v tejto sezóne absolvoval obe americké sústredenia. "Myslím si, že práve tie boli kľúčom k úspechu. Moji kamaráti už takúto prípravu absolvovali viackrát, ale vždy sa na ňu tešia. Aj keď napríklad Mišo Riszdorfer má už svoj vlastný rodinný život. Ja som to doslova ,žral'. Senzačné podmienky, nová krajina. Veľa som trénoval, mnoho spoznal. Videl krásne veci. Trebárs Veľký kaňon a Las Vegas," pochvaľoval si.

Nie je to hlúpa drina

Kanoistika je pre laika, s prepáčením, drina do ohlúpnutia. Merané úseky hore-dolu, krátky oddych a znovu. "V princípe príprava na veľkú sezónu iste nie je med lízať. Sú však aj chvíle, keď sa pohodlne vyvezieme k rieke Nitre, kde je panenská príroda. Občas zazrieme, ako sa idú napiť srnky. Človek to vníma. Tie tri roky boja s chorobou ma naučili všímať si túto krásu, vážiť si každú minútu života."

Juraj napriek "rodinnému erbu s pádlom" je všestranný športovec. "V lete si vždy nájdem dva dni, aby som si chvíľu zahral futbal, v zime pre zmenu hokej. Tréner Soós vo mne vidí skôr futbalistu, ale hokejisti mi, samozrejme, s trochou preháňania, vravia - ak by si sa ešte raz narodil, dotiahol by si to možno do NHL," hovoril o chvíľach športového relaxu. Mimošportový je veľmi súčasný. "Nedávno som dostal nový počítač, po večeroch si to rozdávam s imaginárnymi súpermi v rôznych hrách. Nie však do nemoty. Veľmi rád si idem niekam sadnúť s kamarátmi na kofolu, zmrzlinu."

Michal Riszdorfer: Rezali sme vodu ako britvou

Tarr si sadol do štvorkajaku prvýkrát na vážnom tréningu začiatkom mája, tesne pred regatou v Szegede. Komárňanský tréner Tibor Soós spomenul: "Mišo mi ihneď povedal: Šéfe, loď sa ani na stotinu nepohla do bokov, nič som nemusel vyrovnávať. Vodu sme rezali priamo ako britva." Tarr ho doplnil: "Chlapci mi do jedného povedali to isté. Povzbudilo ma to."

Čochvíľa šesťdesiatnik Tibor Soós, duša komárňanskej kanostiky, je chlapcom starším kamarátom i druhým otcom. "V Jurajovom prípade platí to druhé. Poznám ho od kolísky, jeho otec je môj dobrý kamoš. Ďuri je dobrá povaha. Tichý, veľa nenarozpráva. Vybojoval zápas o život, má silnú povahu. Keď treba, svoje si povie tvrdo, od pľúc," načrtol povahu Soós. "Vždy bol talent, ťažko je mi povedať, či z komárňanských chlapcov najväčší. Určite však patrí v tomto smere do popredia."

Motívom je každá medaila

Tarr potvrdil to, čo v lodenici vie takmer každý. Soós bez svojich chlapcov v lodiach nevie existovať. "Pri nich zostávam mladý, držím sa v psychickej i fyzickej kondícii. Špásujeme, ale veci berieme vážne. Ak by chýbal humor, tak by sa človek pri tej drine zbláznil," povedal tréner. Neskryl: "Ak sú na dlhších sústredeniach, na ktorých pre pracovné zaneprázdnenie nemôžem byť, tak mi chýbajú. Tak veľmi, že mám občas problémy so životosprávou. Som im vďačný, aj oni sa o mňa starajú."

Spomenul som poznatok staršiemu Jurajovi Tarrovi. "Ide to jedno s druhým. Ak by nebolo Tibora, toto všetko krásne na okolo by sme nemali. Jediné, čo nevie pre chlapcov naisto vybaviť, je olympijská zlatá medaila. S Palim Blahom tvoria senzačnú dvojicu, ktorá v nie ľahkých podmienkach drží náš šport vysoko nad vodou. Bonviván Tibi a poctivec Pali, či naopak. Ako chcete."

Juraj neskrýva, že sa chce podieľať na tohtosezónnych bojoch o medaily i účasť na OH 2008. Náš štvorkajak sa zúčastní na ME koncom júna v španielskej Pontevedre, mestečku v Galícii. V polovici augusta na MS v Duisburgu, ktoré budú súčasne i olympijskou kvalifikáciou. "Samozrejme, že sú priority. Prvou je postup na olympiádu. Pre mňa je každá medaila veľkým motívom. Stále cítim, že aj pre ostatných troch, hoci ich už majú plnú vitrínu. Chcem sa udržať v lodi. Skutočne prežívam šťastné dni. Som plný očakávaní."

Juraj Tarr sa narodil 18. februára 1979 v Komárne. V roku 1996 skončil v dvojkajaku spolu s Andrejom Wiebauerom na ME tretí. Ďalšie tri roky pre vážnu chorobu aktívne nešportoval. V roku 2000 obsadil v štvorkajaku spolu s Richardom Riszdorferom, Erikom Vlčekom a Róbertom Erbanom štvrté miesto. Pádloval vo viacerých posádkach v dvoj- a štvorkajaku na všetkých tratiach (200, 500, 1000 m). Študuje na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre odbor ekonómia a manažment.