Komisia vs. lotéria
Komisia vs. lotéria
Raz som bol svedkom toho, ako losovali v Martine záujemcov o prenájom bytov v novopostavenom mestskom nájomnom dome. V sále sedeli desiatky rodín a z plexisklového bubna radradom ťahali “výhercov”. Každý Martinčan, ktorý doložil schopnosť platiť nájomné v určenej výške, sa mohol prihlásiť do zlosovania.
V miestnosti to iskrilo, výrazy na tvárach pripomínali hráčov v kasíne či napätých stávkujúcich na dostihoch. Tí, ktorí pri tomto rozdeľovaní výhod platených zo spoločného nevyhrali, boli vo zvláštnej pozícii: nemohli si s chuťou zanadávať na korupciu či rodinkárstvo. Jednoducho šťastie alebo smola.
Vševediaci a verejnému blahu oddaný úradník by možno rozhodol lepšie ako lotéria: do bytov by sa sťahovali rodiny, ktoré to najviac potrebujú, či tie, ktoré najviac prispievajú k rozvoju mesta. Zo skúsenosti však vieme, že takí úradníci sú zriedkaví, nikto vopred nevie, ktorí to sú a porovnávať skutočné potreby či prínos je prakticky nemožné.
Tam, kde sa nedá použiť dražba, lotéria ostáva najlepším mechanizmom výberu. Je však naším priznaním, že rozhodnutie šťasteny môže byť spravodlivejšie ako rozhodnutie komisie za zavretými dverami.
Myšlienka lotérie mnohých poburuje. Majú pocit, že také vážne rozhodnutia patria do kompetencie niekoho múdreho a zodpovedného. Lotéria však môže prekvapiť dobrými výsledkami všade tam, kde sa rozdeľuje nejaký zdroj s pevnou cenou a bez možnosti získať o uchádzačoch dokonalé informácie - od grantových schém v kultúre počnúc a prijímaním na vysoké školy končiac.
Autor: Andrej Salner
