V predchádzajúcej práci som patril k prípadom, ktoré údajne „dali výpoveď“, ale v skutočnosti ma prepustili. Čo mám povedať potenciálnym zamestnávateľom, keď sa ma spýtajú: „Prečo ste odišli z minulej práce?“

Anonym

Hartsburg, Montana, USA

Vitajte v klube spolu s tisíckami a tisíckami členov, pričom nikto z nich nie je držiteľom členskej karty.

Kto by sa rád priznal: „Požiadali ma, aby som odišiel, lebo som nestíhal?“ Alebo: „Vypadol som ešte predtým, ako ma vyhodili, lebo som nevychádzal so šéfom?“ Nikto nepovie ani: „Povedali mi, že ma nikdy nepovýšia, a dali mi pol roka, aby som si našiel iné miesto?“

Faktom je, že k nezmieriteľným rozporom dochádza v práci každú chvíľu, ale väčšina ľudí sa tvári, že im sa čosi také nestáva. Takže keď sa ocitnú na trhu práce, pociťujú nutkanie odpovedať na nevyhnutnú otázku: „Čo sa stalo?“ prikrášľujúcimi hlúposťami o nevhodnosti pracovného miesta alebo o spaľujúcej túžbe vyskúšať nové výzvy.

Takéto „ospravedlnenia“ môžu mať v sebe zrnko pravdy. Niekedy je situácia so šéfom alebo firmou taká neudržateľná, že jednoducho musíte vypadnúť. Niekedy je práca príliš málo náročná pre konkrétneho človeka, alebo vyžaduje iné schopnosti. Prirodzene, nikto nechce páliť mosty, takže istá nejasnosť okolo príčiny odchodu sa môže javiť ako jediný dobrý postoj.

Väčšina perspektívnych zamestnávateľov si však o vágnych a všeobecných historkách o odchode z predchádzajúceho zamestnania myslí svoje. Počujú za nimi varovné signály, oznamujúce, že s kandidátom sa dá ťažko vychádzať, že je notorický nestíhač s podpriemerným výkonom alebo profesionálny diletant.

Nebojte sa zodpovednosti

Existuje oveľa lepšie východisko z bežnej zamestnaneckej kaše, v ktorej sa nachádzate. Je ním plná zodpovednosť za to, čo sa stalo.

Mali by ste povedať: „Pre toto som odišiel a takto som bol zodpovedný za rozkol.“ Nepresúvajte vinu či zodpovednosť na iných. Nehrajte sa ani na obeť. Treba ukázať snahu a povedať: „Takto som sa poučil zo skúsenosti, a preto budem u vás lepším zamestnancom.“ Neurobte však chybu. Nenavrhujeme vám, aby ste dopodrobna popísali každý detail vášho odchodu.

V takýchto prípadoch sme zástancami len čiastočnej konkrétnosti. Máme priateľa, ktorého po 12 rokoch v jednej firme požiadali, aby odišiel, lebo nezvládal priamych podriadených, ktorí nemali výsledky. Navyše nevedel znížiť náklady na svoje projekty, dokonca ani uprostred krízy.

Náš priateľ nereagoval na výpoveď tak, ako by ste čakali. Väčšina ľudí v jeho pozícii by sa stiahla do defenzívy a depresií. Ocitnú sa v stave, ktorý my nazývame „vír porážky“. V ňom sa nedostatok sebavedomia požiera sám v začarovanom kruhu špirály smerujúcej nadol. Náš priateľ, naopak, prevzal plnú zodpovednosť za to, čo sa stalo. Povedal perspektívnym zamestnávateľom: „Sedím tu pred vami, lebo som nemal guráž vyhodiť zamestnancov, ktorí nedokázali splniť svoje tabuľky namiesto toho, aby som sa k problému postavil otvorene a ťal do živého, ako som mal. Môžem vás uistiť, že takýchto chýb sa už nedopustím. Dovoľte mi, aby som vám to dokázal.“ Do niekoľkých týždňov mu to v jednej firme dovolili.

Šanca tu je

Aj vy máte šancu, že vás niekto angažuje s plnou zodpovednosťou za predpokladu, že vaša „historka“ sa nerozplynie. Je riskantné zamestnať niekoho, koho prepustili. Ťažko sa to vysvetľuje tým hore. Vaša otvorenosť a sebavedomie to však vyvážia. Možno nie hneď pri prvom pohovore, ale napokon prácu získate, keď naďabíte na jedného z légie ľudí, ktorí zažili niečo podobné, ako vy.