ncov – a to od najvyššieho predstaviteľa až po vrátnika pred sídlom firmy.

Svoju korporátnu identitu nemajú iba komerčné značky ako Coca–Cola, Microsoft či McDonald's, ale aj „nekomerčné“ subjekty ako Real Madrid, U2, Greenpeace, McLaren tím formuly 1,... atď. A svoju vlastnú, nezameniteľnú identitu majú aj mestá, regióny a v neposlednom rade i štáty.

Ako sa vidíme

Podľa prieskumov verejnej mienky si obyvatelia Slovenska myslia, že ich národnú identitu najlepšie vystihujú charakteristiky ako pracovitosť, mierumilovnosť a dobrosrdečnosť. „Malá Veľká Krajina“ s emblémom štylizovaného farebného motýľa. Fajn, a čo naše bežné, každodenné správanie (myslím tým reálne, pri odpovediach v prieskume verejnej mienky neštylizované správanie sa všetkých nás, obyvateľov Slovenska)? Ako ho zmerať, porovnať so správaním obyvateľov iných krajín?

Riešením môže byť návrat po dlhšom čase domov, na Slovensko; zvlášť, keď sa vraciate z krajiny, kde veci fungujú, kde sa vás každý opýta „ako sa máte“ a kde nie je problém získať akúkoľvek informáciu. Isteže, aj v Amerike sa nájdu hlupáci (A v ktorej krajine nežijú?), no zrazu si človek doma začne všímať aj veci, ktoré predtým zvykol prehliadať.

A aká je skutočná, holá pravda?

Azda najviac človeka po návrate domov zarazí správanie predávajúceho personálu vo všeobecnosti. Mám na mysli predovšetkým bezprostrednú žoviálnosť pracovníkov na pošte, na čerpacej stanici PHM, na letisku, na akomkoľvek úrade, ...), vychytralosť hraničiacu s arogantnosťou („Vy nepatríte sem, ale na štvrté poschodie“), sarkazmus a ironické poznámky, ktorými sú komentované požiadavky kupujúceho. Akúkoľvek žiadosť o doplňujúcu informáciu predávajúci chápe ako útok na jeho osobu a zaujíma obranný, ba až agresívny postoj („Už som vám povedal, že nemáme.“).

Nie, tie scénky z S.O.S., v ktorých čašník víta zákazníka povestnou vetou „Čo chceš?“, vôbec nie sú prehnané.

Autor: Marian Timoracký, marketingový analytik United Consultants