Budúcnosť podľa Wilsonicu (VIDEO)

Cez víkend sa v Bratislave začala sezóna open–air hudobných festivalov. Otvoril ju Wilsonic, ktorý má medzi tridsiatkou letných akcií špecifické postavenie.

Cez víkend sa v Bratislave začala sezóna open–air hudobných festivalov. Otvoril ju Wilsonic, ktorý má medzi tridsiatkou letných akcií špecifické postavenie.

Wilsonic je jediný festival, ktorý sa dá označiť ako prehliadka „urban music“. Ako jediný sa koná priamo v meste, ale hlavne ponúka súčasnú elektronickú hudbu, ktorá znie v európskych metropolách. Tento rok jasne ukázal potenciál i slabšie stránky tohto vymedzenia.

Piatok: polovičný rozjazd

Areál bývalého Propelera na petržalskom brehu Dunaja Wilsonicu pristane. Veľká trávnatá plocha má špecifickú auru a tradíciu alternatívnych koncertov. Jediným problémom je riziko sťažností na hluk, ktoré spôsobilo rýchly koniec hrania na hlavnej scéne. Prázdne pódium v polovici programu vyzerá čudne, ale je únosným kompromisom.

Je sympatické, že na hlavnej scéne sa vždy na úvod objavili zástupcovia domácej scény. Tí sedeli aj v The Heritage Orchestra. Išlo o hráčov zo Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorí sa spolu s anglickými kolegami postarali o príjemný rozjazd prvého dňa.

Tanečná hudba na akustických nástrojoch sa lepšie vnímala posediačky, no mnohí diváci nakoniec prekecali nielen toto, ale aj ďalšie piatkové vystúpenia. Len málo z účinkujúcich to totiž rozbalilo naplno.

Francúzi Birdy Nam Nam komponujú hudbu na gramofónoch. Chceli to predviesť aj v piatok v noci, no podarilo sa im to len spolovice. Zahuhlaný zvuk dosť skazil zážitok aj ľuďom bez absolútneho sluchu.

Problémy s ozvučením sa vyskytli viackrát. Heritage orchestra mohol byť hlasnejší, vo veľkom stane oproti hlavnej scéne sa zase nedala dosiahnuť rovnováha medzi zvukom vo vnútri a vonku, v Aréne zvukár zopár vecí doslova sabotoval.

V piatok na to doplatil aj nemecký producent Pole, ktorý inak výborne rozpumpoval so živou rytmikou dubové basy.

Sobota: hravosť a súčasnosť

Sobotu odštartovali projekty Foolcut a Eduardo Borsuci in Optima Forma. Neprinútili ľudí vstať z trávy, no inteligentnou fúziou jazzu, break aj brokenbeatu i očividnou radosťou z hrania presvedčili, že ich môže čakať zaujímavá budúcnosť.

Hlavnú scénu najviac ovládli britskí Psapp. Hravá kombinácia príjemného vokálu, pohodovej atmosféry, elektroniky s tradičnou rytmikou, gitarou, husľami a hračkami rozdávanými do publika si podmanila väčšinu divákov.

Kým od Psapp sa výborný koncert čakal, najpríjemnejším sobotným prekvapením boli maďarskí Erik Sumo & Band. Dve speváčky strhli aj tých, ktorí o tejto zostave nikdy nepočuli, a vystúpenie si užívali hádam viac ako návštevníci stanu.

Masívna basa, ktorú skôr cítite, ako počujete. To je dubstep, viac zvuk ako hudba, zvuk, ktorým dýcha súčasná britská klubová scéna. „Je pravda, že dubstep teraz v britských kluboch prevláda, ale nie je to žiaden stredný prúd plný kompromisov,“ povedal nám Mark One. A žiadne kompromisy vám nedarovala ani loď Nassau. Preplnená sauna na Dunaji vibrovala, kývala sa, kričala, tancovala (dve scény, ktoré na nej premiérovo vyrástli, boli príjemným oživením festivalového areálu).

Kým Mark One rozbalil progresívnejší zvuk, Loefah sa vydal skôr smerom k monotónnejšiemu tradičnému dubstepu. Digital Mystikz, ktorí scénu na lodi spoluzatvárali, sa vrátili naspäť k dubu a reggae a prinútili skákať všetkých tých, ktorí o štvrtej nadránom trpeli wilsonicovskou nespavosťou. Nové mená a novátorské trendy – presne toto je poloha, v ktorej je Wilsonic silný.

Čelom vpred alebo vzad?

Okrem často nepodareného zvuku je škoda aj nekonečných radov na pitie plus po slovensky poctivých barmanov a (jemne povedané) nechápavej ochranky otravujúcej život divákom aj novinárom.

Inak je však Wilsonic výborný festival, ktorý už dávnejšie prerástol bratislavskú provinčnosť a dokáže osloviť aj publikum z okolitých krajín. Možno to raz pochopia aj grantové komisie ministerstva kultúry, no výzvou pre organizátorov by sa malo stať získanie veľkého generálneho sponzora. Väčšina zo spomínaných výhrad by neexistovala, keby Wilsonic disponoval väčším rozpočtom.

Nemenej kľúčovou otázkou je dramaturgia. Slogan „Reflecting Future“ väčšina headlinerov nenapĺňala – Koop, Nouvelle Vague či Jazzanova ponúkajú skôr nostalgiu za minulosťou (alebo tak maximálne popovú súčasnosť) než budúce trendy. Wilsonic od iných akcií odlišovala práve odvaha dávať priestor progresívnej hudbe pred overenými menami. Tak by to mohlo zostať.

Oliver Rehák

Tomáš Prokopčák