Hoci staronový predseda hovoril o odpore, ktorý mu kládli Tibor Mikuš, Viliam Veteška a skupina okolo nich, ako o „štvrtom otrase“ HZDS, v skutočnosti o žiadny otras nešlo. Mečiar ešte nikdy nezvíťazil nad svojimi vnútrostraníckymi oponentmi tak ľahko a po takom podpriemernom výkone, ako teraz. A ešte nikdy nemalo jeho víťazstvo také málo významné následky, ako teraz.
Keď v roku 1993 Mečiar porazil Milan Kňažka, a potom aj Jozefa Moravčíka i Romana Kováča, dôsledky víťazstva boli závažné. Z poslaneckého klubu HZDS odišlo v dvoch vlnách 18 poslancov, takže druhá Mečiarova vláda sa stala menšinovou a v marci 1994 padla.
V roku 2002, keď porazil na sneme Ivana Gašparoviča a nezaradil ho na kandidačnú listinu strany, HZDS stratilo percentá, ktoré mohli prekaziť, aby vznikla druhá Dzurindova vláda bez účasti Smeru. Vylúčením Gašparoviča si Mečiar stvoril takého súpera do prezidentských volieb, ktorý nad ním v druhom kole zvíťazil.
Po ťažkej prehre v parlamentných voľbách 2002 musel predseda Mečiar odolávať silnému tlaku Vojtecha Tkáča a jeho skupiny. Zvládol ho iba tak, že odkladal snem HZDS dovtedy, kým v hnutí nepotlačil snahu o zmenu. Pretože od neho odišla polovica členov poslaneckého klubu, celé roky to udržalo pri moci hlboko menšinovú Dzurindovu vládu.
Následky terajšieho víťazstva nebudú pre HZDS a jeho predsedu ani zďaleka také dramatické a deštrukčné, ako predchádzajúce. Personálne posuny zostanú prakticky bez mocenských následkov. Zmenou stanov si Vladimír Mečiar ešte viac upevní moc nad stranou, aby ju mohol použiť ako prostriedok na splnenie svojich doteraz nenaplnených ambícií.
Utrasenie po otrase
Na rozdiel od minulých „otrasov“, po ktorých sa každé víťazstvo obrátilo proti nemu, Mečiar sa chce tentoraz vlastnému oslabeniu vyhnúť. To, že sa Viliam Veteška priamej konfrontácie s ním na sneme nedopustil, hodlá dokonca odmeniť, čo doteraz nemal vo zvyku.
Predseda povedal, že „Veteška nie je zlý človek“, a že urobil chybu len v tom, že sa ako „umiernený“ dal „zatlačiť“ do zápasu, ktorý nebol celkom jeho. Porazenému súperovi tak ponúkol šancu, že môže v HZDS zostať za podmienok, ktoré mu určí víťaz. Voči odbojným okresom a Tiborovi Mikušovi už Mečiar taký veľkorysý nie je.
Do mimoriadneho snemu HZDS rozhodcovská komisia určite potvrdí slová svojho predsedu, že „nadnesením počtu delegátov z Trnavy sa vytvárala väčšina, ktorú by dnes pán Mikuš pri iných počtoch nemal“. Mikušova krajská organizácia dostane nového predsedu, tak ako ich dostanú aj okresy, ktoré mali tú drzosť, že podporili protikandidáta.
Mimoriadny snem upraví stanovy tak, aby centrum mohlo kedykoľvek neposlušného okresného či krajského náčelníka stiahnuť z funkcie. Žiadne ďalšie „otrasy“ v HZDS Mečiar pripustiť nemieni.
Dôležitý rok 2009
Pokiaľ ide o to, ako sa bude HZDS správať vo vládnej koalícii, tak snem iba potvrdil, čo bolo známe už aj pred ním: do roku 2009 s ním nebude mať predseda Smeru vážnejšie starosti.
Mečiar bude zabávať partnerov i verejnosť fanfarónskymi vyhláseniami, aké je HZDS v koalícii dôležité. Tak ako to urobil na sneme, keď tvrdil, že práve jeho strana predložila 48 hodín po vstupe do vlády kompletný vládny program, ktorý partneri v zásade iba akceptovali. Ale rovnako často, ak nie ešte častejšie, bude predseda pripomínať to, čo takisto na sneme zaznelo: HZDS je vládnou stranou a tak sa musí aj správať.
Vladimír Mečiar nemá ani politický, ani mocenský dôvod na to, aby sťažoval dominantnému Smeru jeho pozíciu a komplikoval jeho vládnutie. Má však mimoriadne silný dôvod, aby so svojimi partnermi z vlády vychádzal tak, aby z nich mohli byť koaliční partneri aj v niečom inom ako len vo vláde.
Bolo zaujímavé sledovať, koľkokrát a v akých súvislostiach Mečiar na sneme i po ňom povedal, že strana, ktorej je predsedom, musí „okamžite začať prípravu na volebný rok 2009, kde budú občania voliť prezidenta, europoslancov a orgány vyšších územných celkov“. Mečiar to spomenul, keď hovoril o tom, na koho sa musí HZDS orientovať, aby rozšírilo svoj voličský potenciál. Spomenul to aj vtedy, keď hovoril, že strana musí upevniť svoje vnútorné pravidlá a zvýšiť vnútornú disciplínu, lebo „potrebujeme pripraviť voľby v roku 2009“.
Zdá sa, že práve toto je prizma, cez ktorú bude šéf HZDS vnímať politiku, a ktorá bude mať rozhodujúci význam pri jeho rozhodovaní: Vladimír Mečiar už teraz myslí na prezidentské voľby, ktoré budú o dva roky. Dovtedy, kým môže dúfať, že vo voľbách hlavy štátu získa podporu svojich vládnych partnerov, neurobí nič, čo by mohlo koalíciu ohroziť.
Druhá rehabilitácia
Nenaplnená prezidentská ambícia je kľúčom, ktorý umožňuje pochopiť, prečo predsedovi HZDS tak veľmi záleží na tom, aby jeho strana po sedemnástich rokoch získala nejaké medzinárodné zaradenie. Je evidentné, že strana to pre vládnutie na Slovensku nijako zvlášť nepotrebuje. Bez neho vládla šesť rokov a dostala sa do koalície aj v júli 2006. Zaradenie HZDS do európskych politických štruktúr je dôležité pre Mečiara, lebo po vnútropolitickej rehabilitácii (ktorá prebehla, keď HZDS pribrali do vlády) pôjde o rehabilitáciu zahraničnopolitickú.
Snaha dostať sa do straníckych štruktúr Európy bude mať zásadný vplyv aj na to, ako sa bude strana predsedu Mečiara volať. Bolo by komické, keby sa do Aliancie liberálov a demokratov Európy chcelo HZDS dostať pod takým názvom, pod akým sa tlačilo do Európskej ľudovej strany. Nehovoriac o tom, ako názvu Ľudová strana „ublížil“ Tibor Mikuš, keď prostredníctvom neho chcel prerušiť spojenie s HZDS.
Pre politika Mečiara nebola jeho vlastná strana nikdy cieľom, ale vždy iba prostriedkom. Po voľnom páde, ktorým priviedol HZDS na prah zvoliteľnosti do parlamentu, už nemôže byť prostriedkom na dominantné ovládnutie výkonnej moci. Môže byť iba nástrojom na získanie postu prezidenta.
Na Slovensku by to nebolo prvý raz, keby sa účel a zmysel strany vyčerpával tým, že dostane svojho predsedu na najvyšší post v štáte. Na víkendovom sneme HZDS Vladimír Mečiar dosiahol, že mu nikto v strane pri napĺňaní jeho cieľa nebude stáť v ceste. Čo vonkoncom nezaručuje, že sa mu tento cieľ podarí dosiahnuť.
Žiadosť o zabudnutie
Medzi delegátmi sobotňajšieho snemu sedel aj vyslaný zástupca Aliancie liberálov a demokratov Európy. Musel z neho odísť s pocitom, že bol na sneme typickej strany stredného prúdu. Strany, ktorej nevýbojný a opotrebovane pôsobiaci predseda jednoznačne proklamoval: „HZDS je zárukou stability proeurópskeho a proatlantického vývoja.“ Keby pozorovateľ posudzoval stranu iba podľa toho, čo na sneme počul, tak by mohol povedať, že ide o malý, nie veľmi zaujímavý, ale štandardný európsky subjekt. Nemohol by to však povedať, keby snem porovnal s tým, čím strana prešla, keď vládla.
Potláčanie opozície, čistky v štátnej správe, bezohľadné prenasledovanie prezidenta, obmedzovanie práv menšín, zneužitie tajnej služby na kriminálne účely, zmarenie referenda, útoky na odborárov, cirkevných predstaviteľov, novinárov, umelcov, akademickú obec i mimovládne organizácie, zneužitie politickej moci na získanie ekonomického profitu, stranícka privatizácia, zahraničnopolitické zlyhanie a vypadnutie z európskej a atlantickej integrácie, to je len stručný zoznam toho, čím sa zapísalo HZDS do dejín Slovenska.
Už len samotný fakt, že sa ako hosť na sneme zúčastnil Ivan Lexa, bývalý riaditeľ SIS, ktorému Vladimír Mečiar vo funkcii zastupujúceho prezidenta musel dať amnestiu, aby ho ochránil pred súdom, stačí na záver, že sa HZDS so svojou minulosťou nevyrovnalo. A že chce od všetkých, aby sa s ňou vyrovnali zabudnutím.
Glosa
Voľný pád HZDS
Z porovnania ustanovujúceho snemu Hnutia za demokratické Slovensko z júna 1991, a snemu, ktorý sa konal v júni 2007, vyplýva, že počas tohto intervalu prešlo HZDS vývojom, ktorý sa dá označiť len ako voľný pád. Ak tento pád ešte stále trvá, tak iba preto, lebo hnutie začalo padať z veľmi veľkej výšky.
Na ustanovujúcom sneme navrhli delegáti na kreslo predsedu až šiestich kandidátov. Piati kandidatúru odmietli, takže snem zvolil 304 hlasmi z 323 prítomných jediného uchádzača. Predsedom sa stal Vladimír Mečiar, ktorý o rok neskôr, v parlamentných voľbách 1992, doviedol hnutie k historickému víťazstvu. HZDS vtedy dalo svoj hlas 1 148 652 voličov. Hnutie získalo 74 poslaneckých mandátov, a pretože k nemu prešli dvaja poslanci iných strán, malo vo vtedajšej Slovenskej národnej rade väčšinu. Vládu zostavilo samotné HZDS.
Júnový snem HZDS sa v roku 2007 zišiel rok po voľbách, v ktorých strana dostala 202 540 hlasov, čo jej dalo 15 mandátov. Mečiar bol aj tak zvolený za predsedu hlasmi 217 delegátov z 240 prítomných. HZDS sa so svojím voľným pádom stotožnilo tak, ako so svojím predsedom.
