sa na takom školskom výlete nič zlé okrem pokazeného žalúdka alebo komárích štípancov nestane. Stý výlet môže skončiť inak...
- „...štrnásťročné dievča spadlo na výlete z výšky troch metrov a je v kritickom stave po úraze hlavy, pedagogický dozor tvrdí, že boli dodržané všetky bezpečnostné pravidlá...!
- „...rodičia dvanásťročného chlapca v Česku vysúdili od školy 15 miliónov českých korún za doživotné poškodenie mozgu u syna, ktorý bol na výlete štvrť hodiny pod vodou a nikto si ho nevšimol.....“
Smutné príbehy, doživotné traumy pre deti, rodičov, učiteľov, priateľov. V takýchto chvíľach rodičia obviňujú školu, škola obviňuje učiteľa, učiteľ obviňuje rodičov, hľadá sa vinník, len aby tá bolesť aspoň na chvíľu nebola taká silná.
Ja sa výletom so svojimi žiakmi radšej vyhýbam. Nerobila som to však vždy. Keď som začala učiť, nechcela som, aby o mne študenti hovorili, že som suchár, s ktorým nie sú žarty. Šla som teda na výlet. Po povinnej obhliadke akéhosi kláštora sme skončili na chate, bez chaty sa totiž v študentských kruhoch výlet neráta. Naivne som sa domnievala, že o desiatej zaľahneme a ráno budeme od dýchnutí pokračovať v obohacovaní duchovna v miestnom múzeu. Prišlo to o polnoci, keď som začala na chodbe stretávať čudne sa potácajúce postavy. Neviem, koľko fliaš alkoholu ešte ostalo ukrytých pred mojimi očami, v každom prípade som zhabala proviant, ktorý by postačil na väčšiu rodinnú oslavu. Ráno sme absolvovali pár dobrovoľných výplachov žalúdka a šli sme radšej rovno domov.
Som učiteľkou. Som zmierená s výhodami aj nevýhodami tohto povolania. Áno, užívam si prázdniny, pre matku s deťmi je to skvelá vec. Teší ma, že končím o druhej a stihnem aj úradné hodiny, keď chcem niečo vybaviť. Neprekáža mi, že prichádzam o možnosť tráviť dovolenku v lacnejších mimosezónnych pobytoch. Zvykla som si na ironické štuchance od mojich známych, že už zasa v správach hlásili, ako nám zvyšujú platy (a znižujú odmeny). Zvyčajne mám pre nich odpoveď, že si to môžu tiež skúsiť, stačí vyštudovať vysokú školu a dvere tried sú im otvorené.
Nebudem však dobrovoľne robiť dozorkyňu na školskom výlete. Učiteľ „pracuje“ počas výletu 24 hodín nonstop, zodpovedá po celý čas za žiakov (a podľa predpisov musí zatiaľ svoje vlastné deti nechať doma a zabezpečiť im opateru). Ak má dobrého riaditeľa, možno ho odmení náhradným voľnom počas prázdnin. Nič viac, školský výlet predsa nie je povinný. A zväčša sa na ňom nič tragické, našťastie, neudeje....
Ruku na srdce, koľkí rodičia sa starajú len o dve-tri deti a neustriehnu ich. Na výlete máte celú triedu pojašených detí, ktoré nie vždy robia práve to, čo by ste chceli. Pri každej príležitosti počítate svojich zverencov ako bača ovečky, a napriek tomu občas niekto zmizne, lebo si musel ísť kúpiť suvenír z výletu. Zakazujete, prikazujete, dohliadate, rátate...stačí malá nepozornosť (napríklad volá dcéra, kedy prídete domov) a medzitým ktosi vylezie na skalu.
Mimochodom, tá česká škola, ktorá musí zaplatiť odškodné nešťastným rodičom, 30. júna končí. Obec, ktorá je jej zriaďovateľom, má ročný rozpočet trikrát nižší, ako je výška peňažného trestu. Všetci učitelia prídu o prácu, deti budú dochádzať do vedľajšej obce, rodičia sa budú boriť s rečami, že na svojom dieťati vlastne zbohatli, chlapec bude celý život odkázaný na pomoc. A začalo sa to ako taký obyčajný výlet.
Autor: Adriana Markovičová
