Tri knihy (Malý román, Prečo sa smrtka smeje, Rozprávky z čiernej Afriky) a dve spoluautorstvá – to je doterajšie prozaické konto Mareka Vadasa (1971). Liečiteľom nadviazal istým spôsobom na Rozprávky z čiernej Afriky – obidve knihy vznikli totiž na základe jeho afrických pobytov.
Ak sa o Vadasových prózach písalo ako o minimalistických, tak toto platí i o predmetnom súbore vyše tridsiatich próz (157 strán). Mnohé z nich inklinujú svojou formou a rozsahom k poézii (rytmickosť, menné vyjadrovanie), predstavujú spravidla akúsi dlhšiu metaforu.
Marek Vadas vie na malej ploche dobre odpozorovaným detailom charakterizovať postavu alebo situáciu. Opisy sú skratkovité, ale výstižné, precízne nimi dokáže stvárňovať stavy tela i duše, lebo nízke sa v jeho prózach prelína s vysokým, reálne s ireálnym (mágia, motívy záhrobia, démoni), sen so snovou skutočnosťou takmer bez hraníc.
Fantázia – základ pre príbeh
Fantazijnosť vo Vadasových prózach je bázou, z ktorej sa odvíjajú príbehy, vyplýva z procesu asociácií pri efektívnom vnímaní skutočnosti. K fantazijnosti pristupujú aj javy podvedomia, ktoré nielen pripomínajú surrealistické postupy, ale nimi aj sú – autor vytvára priam kafkovské situácie. Sny jeho hrdinov (spravidla veľmi strašidelné) sa obyčajne vypĺňajú, pracuje s africkými ľudovými zvykmi (tu si nemožno nepripomenúť magický realizmus).
Vadas využíva fantáziu na zobrazenie zvláštností v spôsobe života Afričanov a ich tradícií, ktoré sa uchovávajú nie v múzeách, ale v ľuďoch, veľmi príjemne, vrství ju bez obmedzovania. Čitateľ nadobúda dojem dokumentárnosti obrazu afrického sveta i tým, že autor zachováva miestne názvy a reálie v „africkom“ jazyku (džudžu, kangu, kasava, minuba, manioka a iné), no všetky takéto prvky sú primerane zakomponované do sujetu.
Na druhej strane je menej dôsledný v lexike slovenčiny, keď v autorskej reči používa napr. nespisovné slová či štylistické frázy. Napriek tomu štýl jeho próz je svieži.
Autor adekvátne konštruuje vety na pozadí fantazijno-rozprávkových motívov. Jeho poviedky obsahujú dobré obrazné vyjadrenia, dialógy nahrádza nepriamou rečou, veľmi rýchlou, rovnako mení formy rozprávania a typy rozprávačov.
Marek Vadas je dobrý rozprávač
Fantazijné príbehy sa mu však vydarili lepšie než realistické. Hoci dej nie je zložitý, niekde absentuje, alebo je iba naznačený, no v prózach je neustále zvláštne napätie, najmä medzi postavami, pretože autor pracuje s ich psychológiou.
Ony sú nositeľmi toho, čo čitateľa často až zamrazí: je v nich antinómia krutosti a jemnosti, smrť sa berie ako samozrejmosť, nechýba morbídnosť (kanibalizmus), mŕtvi (aj zvieratá) ožívajú.
V kompozícii zaujmú, niekedy priam uchvátia formou i obsahom vstupy do niektorých poviedok („Skutočne to chcete počuť? Najprv mi však nalejte z toho fajnového palmového vína. Potom vám poviem ten najčudnejší príbeh, aký sa počas môjho dlhého života stal.“)
Obrazy „praveku“
Príbehy autorových próz sú niekedy na hranici sentimentu, ale vzápätí veľmi zručne prechádzajú do jemnej clivoty. Svet, do ktorého nás Marek Vadas zavedie, je svetom akoby pred civilizáciou, v ktorom žijú sociálne biedni, prírodní a prirodzení ľudia, vytvárajúci kontrast s novou, konzumnou dobou.
V tejto súvislosti nájdeme v prózach i minimum kritiky na ekologickú a duchovnú devastáciu afrického teritória, i jemne načrtnutú rasovú odlišnosť.
Do funkčného významového a poetologického protikladu sa vo všetkých príbehoch dostávajú nevľúdne tragické tóny s jemnosťou krátkych častí prírodnej lyriky.
Vadasove prózy zo súboru Liečiteľ sú príťažlivé svojím exotickým prostredím, jeho kultúrou, mentalitou ľudí i značnou dávkou fantazijnosti, predovšetkým však autorovou schopnosťou skomponovať príbeh – neraz absolútne jednoduchý – tak, že čitateľa osloví.
Zatrasie ním, prekvapí ho nejakým nečakaným dejovým zvratom či výrokom, až sa musí spamätávať z ohromenia, aby vzápätí opäť prežil mrazivý zážitok, po ktorom nastupuje prekvapujúce rozuzlenie.
Žiaľ, práve tie „mrazivé“ poviedky majú v sebe istú dávku vykonštruovanosti.
„A takmer nikto nikomu neverí. Tak ako vy mne,“ hovorí protagonista – rozprávač v jednej z Vadasových poviedok.
Žiada sa dodať „áno“. Fantázii sa medze nekladú.
Autor: Gabriela Rakúsová (Autorka je literárna kritička)
