To, samozrejme, pokazilo čitateľa. Už sa mu mohla podávať jedine "čierna na čiernej", iné štvorce už nerozoznával. Nakoniec už všetci len chrlili čiernu masu, a nazývalo sa to koncom literatúry.

Na tomto čiernom pozadí vymodeloval Vladimír Nabokov svoj podpis v sperme. Jeho najlepší román Lolita zanechal mazľavú stopu škandálu, podobne ako Flaubertova Madame Bovary. Škandál vypustil z fľaše Nabokova pre široké vrstvy čitateľov. Keby nie škandálu, dodnes by ho pravdepodobne degustovala iba hŕstka znalcov. Mechanizmus literárneho úspechu sa však nespúšťa ani tak v nakladateľstvách, uvádza sa do pohybu v nebi. Vladimir Nabokov sa usiloval dostať do okruhu vyvolených a bol doňho, aj keď právom, vpustený dosť obskúrnym spôsobom: dvierkami detskej pornografie, z ktorej ho hneď po vydaní anglickej verzie knihy v puritánskom roku 1955 obvinili. Vydať Lolitu v Paríži aj v Spojených štátoch dovedna štyrikrát odmietli.

Naplno využil trpké plody ruskej revolúcie. Tento mladý veľkomožný pán, čo z rajského šľachtického hniezda spadol do berlínsko-parížsko-amerického exilu, nezaznamenával vo svojich knihách tému vyhnania ako národnú katastrofu, tak ako to hlúpo urobili takmer všetci jeho krajania, ale ako existenciálnu drámu. A tým sa zasa dotkol nervu storočia. Dlho hľadal vzorec radikálneho estetického nonkonformizmu, nespokojný so všetkým, čo videl okolo seba. Na osamotenosť v živote si vybral sieťku na motýle, na samotu v literatúre, vulgárnu malú nymfičku. Všetci majú radi prsnaté, takzvané krásne ženy s veľkými zadkami, a mne sa páči zločinne mladá žabka - znelo heslo príbehu lásky v Lolite, ktorej pokračovanie môžeme hľadať iba ak vo väzenskej cele.

Erotická väzba zrelého spermosaura kozmopolitného typu Humberta Humberta na Lolitu dostáva význam ďalekosiahlej, mnohovrstevnej metafory, ktorá sa románu zmocňuje ako oheň práchnivejúcich triesok v kozube. Tu je túžba po juvenílnych prameňoch kultúry, v dvadsiatom storočí opotrebovanej, po časoch Danteho a Petrarcu, ktoré sa v románe objavujú vo forme uctievania nimi ospevovaných nymfičiek. Je tu okrem toho omnoho zjavnejšia konfrontácia medzi európskym H. H. a mladou Amerikou na pozadí motelovej izby, zaplnenej hukotom odpadovej rúry. A je tu napokon priznanie päťdesiatročného autora, ako ničomne pracuje čas, s prchavosťou, v ktorej dvanásťročná školáčka neúprosne starne a mení sa na banálnu krásku.

V každom prípade nemajú H. H. a Lolita pred sebou inú budúcnosť než katastrofu. Najdôležitejšia na Lolite je však metafora vyčerpania a rozpadu lásky, uzavretie hlavnej témy európskeho románu. Ako jediná oáza lásky v tomto svete je tu malá milenka z nedeľného zošitka s jemnými chĺpkami na broskyňovom ohanbí, predčasne zrelá lovkyňa lacných rozkoší, ktorá nakoniec patetického H. H. opustí a pohorí s gýčovým módnym dramatikom Quiltym.

Čo ako žalostne ten obraz pozemského raja v Lolite vyzerá, Nabokovovho hrdinu vyvrhne a urobí z perverzného estéta tragického idiota, ktorého nikto nemiluje. Scéna, v ktorej H. H., besný od žiarlivosti, v nevkusnej dekorácii domu zavraždí Quiltyho, sa stala kánonom pre všetky budúce hororové scény, v ktorých sa mieša krv a humor, smrť, opilecký nárek a sentencie o zmysle života.

Je dobrým učiteľom absolútne stoického odporu. Aby ho nemohli odsunúť nabok, berie do rúk svoje spisovateľské umenie a máva ním ako neporaziteľnou zbraňou. To bola chyba - za železnú vládu nad slovom draho zaplatil láskou k spisovaniu slabých veršov, idiotských slovných hier, na ktoré v Lolite často narážame, a napokon, spisovateľskou márnivosťou snoba, ktorá mňa veľmi deprimuje. Zato čistá metafora zúfalstva, zjavená v Lolite, zachytila vo svojej sieti dvadsiate storočie.

Viktor Jerofejev (1947) je spisovateľ. Žije v Moskve. V slovenčine mu vyšli romány Ruská krásavica a Dobrý Stalin.

Vladimir Nabokov Lolita
Preklad Pavel Dominik
Doslov Václav Jamek
Paseka Praha 2007

Autor: Viktor Jerofejev