Jana Juráňová sa stala začiatkom deväťdesiatych rokov jednou zo zakladateliek Aspektu, a v tomto feministickom združení pôsobí podnes. V polovici osemdesiatych rokov však začínala celkom nefeministicky - ako literárna vedkyňa a prekladateľka z angličtiny, ako dramaturgička v Trnavskom divadle, ako redaktorka literárneho mesačníka Slovenské pohľady a začiatkom deväťdesiatych rokov ako publicistka rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Preto jej texty ponúkajú na čítanie niekedy viacero kľúčov.

V textoch Jany Juráňovej sa od začiatku zbiehajú, spájajú, prelínajú a striedajú dve polohy, ktoré charakterizujú kultúru na sklonku dvadsiateho a na začiatku dvadsiateho prvého storočia. Jednou je univerzálny duchovný záujem, druhou sú skupinové sociokultúrne ciele. Medzi týmito dvoma polohami oscilujú hry Jany Juráňovej Salome (1989) a Misky strieborné, nádoby výborné (1997, knižne 2005), jej poviedky Zverinec (1994), novely Siete (1996) a Utrpenie starého kocúra (2000) a román Orodovnice (2006) ako aj prózy pre deti.

Popredie a pozadie

Divadelná hra Misky strieborné, nádoby výborné je hrou o generácii slovenských romantikov, ktorých pozadie tvoria ženské postavy múz, obdivovateliek a manželiek. V hre dochádza k dvom rošádam. Historické popredie slovenských romantikov sa stáva kulisou v pozadí, alebo ho tvorí tieňohra postáv, pri ktorej sa postavy menia na bábky a busty a šuchoce papier vzájomnej korešpondencie. Do popredia sa dostávajú ženy, ktoré tvorili dobové pozadie "veľkej histórie".

Druhú zámenu tvorí dobová identifikácia národného či slovenského s mužským. Pregnantne to formuluje Adelka Ostrolúcka, ktorej osudom sa stala nenaplnená, či lepšie povedané neopätovaná, a ako autorka naznačuje, možno aj neopätovateľná láska k Ľudovítovi Štúrovi: "Všetky sme boli do nich zaľúbené. A oni si vystačili aj bez nás." Pritom ani nie je celkom jasné, "či to bola láska, alebo len také pokušenie, pokušenie na zlé". V tomto zmysle je hra ironická a postavy slovenských dejateľov a básnikov sa menia z obetí veľkej histórie na výroky tieňov z Platónovej jaskyne ideí.

Hra je však aj sebaironická. Ženské postavy sú bezradné tiene tieňov. Ničomu, a najmä svojim idolom a sami sebe vo svojich neistotách nerozumejú, kladú si zajakavé otázky bez náznaku odpovedí a jediná "to kazí" práve Adelka vo svojej záverečnej replike, v ktorej sa odriekanie mení na odmietanie: "Všetko zhnilo! Zmiznite! Keby som mohla svoj život vypľuť. Spolu s tým kašľom!"

V tomto ohľade je hra Jany Juráňovej dvojlomná. Láme heroickú a tragickú predstavu sebaobete štúrovcov, ktorú profanizuje a banalizuje, ale nič neostáva dlžná ani ženským postavám, topiacim sa v nemohúcnosti. Ono slovenské potom nie je len mužské, ale rovnako aj ženské.

Ženské a slovenské

Román Orodovnice je rodinným príbehom zo súčasnosti. Základná schéma príbehu ostáva podobná ako v divadelnej hre Misky strieborné, nádoby výborné. Tentoraz si slovenské (a mužské) zatancovalo so ženským štvorylku, pri ktorej si vymenili miesta. Do popredia sa dostali životné príbehy matky, jej dvoch dcér a švagrinej. Príbehy otca, syna a strýka sa stali kulisou na pozadí. Juráňová pritom v podstate svojím mužským príbehom tematicky opakuje zavedené presvedčenie, že v každej slovenskej rodine bol pre istotu aspoň jeden ľudák a komunista. Tento historický stereotyp (a nielen slovenský) sa riadi heslom musíme si pomáhať. Len tak možno vymazať z pamäti, že prípadne niekto niekoho aj poudával - jeden žida, druhý suseda.

V rozprávačskej stratégii to tentoraz neznamená premenu postavy na bábku či bustu, ale zmenu historického pozadia na kulisy. V kulisách vojnového slovenského štátu kryje ľudácky brat chrbát komunistickému, v povojnových kulisách komunistický ľudáckemu a v nových kulisách demokratického režimu prevezme túto rolu aspoň symbolicky mŕtvy brat-ľudák, ktorý sa dožil veľmi zvláštnej satisfakcie a jej odlesk ochraňuje posmrtne aj druhého brata.

Historické kulisy tvoria v románe akúsi nehybnú barokovú panorámu, v ktorej sa trojrozmerná ilúzia priestoru na obraze mení na jednorozmernú faktúru písma. Pravdupovediac, toto mužské historické pozadie nie je bohvieako zaujímavé. Zaujímavé je ženské popredie, opäť sebaironicky kruté.

Román je totiž v prvom rade príbehom ženských frustrácií, bezútešností, ale aj nemohúcnosti a neschopnosti. Jej ženské postavy sú jednorozmerne samoľútostivé. Majú zmrzačenú emocionalitu. Jedna po druhej si s hrôzou uvedomujú, že voči tej druhej nič necítia. A ak aj niečo cítia, chýba im najdôležitejší cit - bolesť. V tom je román analyticky krutý voči ženským postavám, a v tom spočíva jeho významové jadro.

Prosba o zmilovanie

Román Orodovnice má štruktúru loretánskych litánií. Tvoria ju pásma rozprávania dcér Ruženy a Zdeny, (ktorá si po vstupe do kláštora zmení meno na Kláru), nevesty Eleny a matky. Jozef Kútnik Šmálov hovorí v súvislosti s loretánskymi litániami o zložitej básnickej skladbe s náročnou vnútornou previazanosťou. Tak ako v loretánskych litániách, aj v Juráňovej románe sa vytvára medzi jednotlivými naráciami viacnásobná súvzťažnosť motívov a pásiem.

Na túto štruktúru odkazuje román nielen priamo v texte, ale predovšetkým názvom Orodovnice. Biblický odkaz na mariánsku a nie kristovskú tradíciu litánií má u Jany

Juráňovej dvojaký význam. Jednak poukazuje na najsilnejšiu tradíciu slovenského kresťanstva, no ešte dôležitejšie je mužsko-ženské rozlíšenie medzi prosbou o zmilovanie a orodovanie.

V románe ide v prvom pláne o to, aby sa ženy za svojich mužov prihovorili, a nie o to, aby sa nad nimi zmilovali. No je to skutočne tak? Existuje aj odlišné, vnútorne dramatickejšie a čitateľsky zaujímavejšie čítanie. Ženy v románe Jany Juráňovej v podstate orodujú za seba. Nie sú orodovnicami za mužov, ale žalostia nad sebou a nad svojím osudom, ktorý si samé vybrali a na rozdiel od Adelky Ostrolúckej nevedia ani len skríknuť, že všetko, čiže aj ony, zhnilo.

To ich vedie k nehybnosti a hlbokej depresii, vyplývajúcej zo zdesenia, že ostanú stratené. Ak Klára v závere románu nachádza vnútorný pokoj, ktorý jej celý čas úzkostne chýbal, myšlienku, že "ak sa stratí ona v húfe už stratených, nič sa nestane", stáva sa (možno) jedinou postavou s nádejou na ľudský príbeh. Rád by som román Jany Juráňovej čítal v tomto kľúči. Pripadá mi univerzálnejší ako čítanie zasadzujúce román do feministického rámca.

© Lidové noviny / Orientace

Peter Zajac (1946) je literárny vedec. Žije v Bratislave, je profesorom slavistiky na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Jeho poslednou knihou sú eseje Krajina bez sna.