V Lúčnici si odtancoval pätnásť rokov. Takmer štyridsať rokov staval scény amfiteátrov na festivaly vo Východnej, Podpoľaní, Roháčoch či Turci a pripravoval scénické folklórne programy so stovkami účinkujúcich z celého Slovenska. Pozná príbehy obcí a osudy ľudí, čo v nich žijú. Scénograf, architekt a zanietený folklorista Viliam Gruska vždy veril v jedinečný kolorit Slovenska, ktorý vytvárajú ľudia so zmyslom pre tradíciu a jemnú ľudovú krásu. Dnes skepticky hovorí: "Sú obce, kde je veľký záujem o prírodu a kultúrne hodnoty, ale vo všetkom, bohužiaľ, vyhráva tuposť a primitívnosť. Kultúra našich ľudí hrubne."

Hovorí sa o vás, že ste človek, čo pozná Slovensko najlepšie. Je to tak?

Celý život sa usilujem spoznávať Slovensko zvonka aj zvnútra. S Lúčnicou sme pochodili celú krajinu, ale najmä v zahraničí som si uvedomil, že hoci vyvážame spev a tanec v nejakej scénickej podobe, to podstatné, čo na Slovensku je, sa nedá vyjadriť takýmto stručným spôsobom. A keď som prestal tancovať, začal som pripravovať programy pre folklórne festivaly, ktoré sa netýkali tanca ani spevu. Takto som prenikol dovnútra rôznych spoločenstiev, ale aj jednotlivých ľudí z rôznych kútov Slovenska, dôverne som sa zoznámil s ich životmi a asi som našiel správnu cestu, ako dosiahnuť, aby sa mi zdôverili.

Ako sa vám darilo nachádzať takých ľudí?

Všade, kde som pracoval, mi priatelia a známi poradili a niekoho podšuchli. Zaujímavé je, že v obci vždy vedia, kto je múdry. Keď som v roku 1976, v príprave programu Matka v mojej zemi, poprosil 36 vedúcich folklórnych skupín, aby mi z obcí vytypovali ženu a matku, ktorá si takéto vznešené pomenovanie s veľkým M zaslúži u všetkých ľudí, všade sa našli také, ktorých životný príbeh by stál za celovečerný film. Na dedinách funguje kolektívna spravodlivosť, aj keď dedinčania na všeličo reagujú zotrvačne... Väčšinou to boli ľudia zo stredných alebo zo slabších sociálnych vrstiev - takí ,obyčajní', ktorí museli veľa prekonať a našli v sebe sily zdolať ťažkosti. A to ich v očiach obce vyzdvihlo.

Radi sa vám zdôverili?

Zaujímal som sa o nich v celosti. O niektorých z nich som dokázal bez poznámok rozprávať aj celé hodiny. Tým, že som sa zaujímal o ich najsúkromnejšie starosti, získal som si ich dôveru a potom boli ochotní podľa mojich pokynov účinkovať. Pochopili, že ich výstup bude mať zmysel až v celku. Veľakrát som ich navštevoval. Raz som pripravoval rozhlasový program Stará matka Mária - o neuveriteľnom životnom príbehu ženy z kopanice Krásny dub, ktorá pochovala sedem detí, trikrát vyhorela, zomrel jej muž, postavila tri domy. Hoci vážila len 48 kilogramov, sama vynosila do vzdialenosti 6 kilometrov 50 metrákov cementu, teda sto vriec. Keď som u nej nahrával, zobrala ma bokom a dala mi do vrecúška 6 vajec, ale tak, aby to nevidela nevesta. A o chvíľu si ma vyhliadla nevesta, a hovorí mi: "Babke to neukazujte, aby si nemyslela, že z domu vynášam!" No ja som musel ísť na východné Slovensko, tak som sa zastavil za pani učiteľkou v dedine a tých 12 vajec som jej dal, ale s prosbou, že u Mikušincov by sa to nemali dozvedieť. Teraz však sám zrádzam toto krásne tajomstvo... Tá stará matka bola narodená v jednom roku s mojou mamou. Vlani mali sté výročie narodenia.

V roku 1986 ste urobili program venovaný Rómom. Stala sa z toho nadčasová udalosť, ktorá rezonovala ešte veľmi dlho po tom, ako odznela. Bol by podobný projekt reálny aj v dnešnej spoločenskej nálade?

Bolo by to veľmi zložité, lebo Rómovia každého Neróma, ktorý vstupuje do ich problémov, vnímajú veľmi podozrievavo. A opodstatnene, lebo 90 percent aktivistov sa im venuje len pre vlastný zisk, a Rómovia to vedia. Sami však svoje problémy nikdy nevyriešia. Keď som plánoval urobiť film, čo sa stalo po 10 rokoch od programu vo Východnej, chodil som na prípravné cesty, a všade ma úžasne privítali, lebo som pre nich ostal legendou. V Trebišove sa dokonca zišla celá 4-tisícova komunita, lebo som prišiel medzi nich. Potom z výroby dokumentu zišlo, lebo niektoré moje závery boli pre dramaturga neprijateľné.

Ktoré napríklad?

Myslím si, že najpodstatnejšie obdobie vo vývoji rómskych detí je medzi 4. - 6. rokom, teda v predškolskom období, keď ešte môžu získať základné hygienické návyky. Na východnom Slovensku v každej dedine, kde žijú Rómovia, je autoritou farár. Navrhoval som, aby po špeciálnej príprave takýto farár viedol tieto detičky. Určite by získal u ľudí porozumenie a presvedčil by rómskych rodičov, aby svoje deti dávali do predškolských zariadení, lebo po 6. roku je už neskoro. Potom už nastupujú chápadlá takzvaných osobitných škôl, do ktorých sa zaraďujú pre mentálnu zaostalosť mnohé deti, ktoré sú postihnuté sociálnou zaostalosťou. Vytvára to situáciu, keď 15 - 16-ročné deti dostávajú celoživotnú diagnózu trvalej duševnej invalidity. Takto zbytočne narastá obrovská záťaž pre celú spoločnosť. Je to bolestivý problém, ktorý sa zakrátko stane problémom celej Európy.

Nevidíte nejaké prirodzené riešenie z radov samotných Rómov?

Už tu sú nejaké náznaky, kam sa to celé uberá. Myslím si, že o pár desaťročí, možno iba o jedno, sa mnohé terajšie automobilové závody premenia na závody na rozoberanie áut, bielej techniky a počítačov. Vtedy tam nájdu uplatnenie aj Rómovia. Už to začínajú robiť - kupujú z kovošrotu autá a rozoberajú ich na jednotlivé materiály. Videl som to nedávno v Cerove, v Krupinskej vrchovine, aj v Košariskách na Myjavsku. Aj deti si tu nachádzajú uplatnenie.

Prečo si myslíte, že sa budú naše závody uberať týmto smerom?

Náš priestor je podľa mňa vyhliadnutý na likvidáciu odpadu. Keď som bol vo funkcii predsedu výboru Matice slovenskej, prišli také ponuky od zahraničných Slovákov. Sľubovali, že nám dajú veľa peňazí, ale musíme nájsť priestor pre technický aj rádioaktívny odpad. Odvtedy si túto tému pozorne všímam. Existuje návrh, aby každý štát zlikvidoval presne také množstvo technického odpadu - áut, bielej techniky, počítačov - koľko toho vyrobí. Nebude dlho trvať, aby začal platiť. A my tu vyrábame všetko... Na hornej Orave zanikli mnohé fabriky, ostalo tam bez práce viac ako 5-tisíc vysokokvalifikovaných ľudí a zrazu, po šiestich rokoch začali vznikať firmy, ktoré vyrábajú to isté, čo závody predtým, ale už s obrovským nátlakom na ľudí, až s vydieraním. Pre to, aby deti dokončili školy, sa aj 50-ročná žena zamestná niekde, kde robí 14 hodín denne po stojačky za veľmi smiešny plat. A odpadáva, nevládze. Voľný čas venujú títo ľudia len rozptýleniu, úniku od reality. Úplne strácajú záujem o zmysluplné aktivity, vzdelávanie, kultúru. Stačia im otupujúce reality šou. A tak Slovensko pustne. Aj vnútorne, aj ako krajina, ktorá zarastá burinou a krovinami.

Neveríte už ani na ľudový kultúrny potenciál?

Rád by som mu veril. Len dúfam, že sa mýlim, ale presvedčený som skôr o opaku. Sú obce, kde je veľký záujem o prírodu a kultúrne hodnoty, ale vo všetkom, bohužiaľ, vyhráva tuposť a primitívnosť. Kultúra našich ľudí hrubne. Čo je v médiách, je na piedestáli - to je prvé, super, naj. A čo majú tí ľudia robiť? Musia predsa tomu veriť. Povedia si: ‚Je možné, aby nás verejne podvádzali? Aby s nami manipulovali?' Nemôžu, a ani si to nechcú pripustiť, že by to bolo možné, lebo to už by bol úplný koniec.

Stáli ste pri najväčšom rozmachu ľudovej kultúry, ktorý sa odohral v minulom režime. Po novembri 1990 folklórne festivaly postupne strácajú svoju dôstojnosť. Prečo je to tak?

Ukazuje sa, že sa tu vymysleli nové princípy, ktoré sú obludnejšie, ako boli tie socialistické. Tá jedna strana, ktorá tu bola, nikdy nemohla dosadiť až takých nekvalifikovaných ľudí, ako to robia tie dnešné. Nemohla si to proste dovoliť. Dnes strany, ktoré vznikli z bubliny na ulici, vyhrajú voľby a dosadzujú zo svojich radov ľudí, akých majú k dispozícii. Vospolok sú to mimoriadne rafinovaní, vypočítaví karieristi, ziskužravci - ako to písal vo svojich novinových článkoch Milo Urban, keď vznikol slovenský štát. A zrazu len zistíte, že nejaký dôležitý odbor ministerstva kultúry či školstva vedie človek, ktorého meno ste nikdy nepočuli.

A vy vraj poznáte každého...

Naozaj poznám množstvo ľudí a veľa odborníkov. Žasnem, ako je možné, že sa to až takto rozmáha! Navyše, zažívame tu veľmi rafinovaný podvod. Odovzdať všetky kompetencie, čo sa týka kultúry a školstva, dedinám a obciam, je veľmi nebezpečné. Ľudia na vidieku sú volení na rovnakom straníckom princípe a len ich osobná kvalita rozhoduje o tom, ako to školstvo pôjde ďalej. A učitelia sa bránia často iba pasivitou, lebo sami nevládzu dobehnúť to, kam sa uberá celá spoločnosť. Čo všetko by mali vedieť a nevedia. Aj o tom, v čom sú reklama, marketing a všetky médiá už dávno zorientované. Učitelia veľakrát nedokážu deťom pomôcť sa zorientovať. A obce si chcú privlastniť aj festivaly, pričom, napríklad Folklórny festival Východná, fenomén, ktorý vytvorilo asi 200 talentovaných odborníkov a vzdelaných entuziastov, je niečo celkom iné, ako obec Východná. To, čo sa deje, je rovnako absurdné, akoby v nejakej výnimočnej lokalite založili výskumný ústav pre jadrovú fyziku a o 10 rokov sa budú usilovať obyvatelia a činovníci obcí z tejto lokality obsadiť všetky vedúce posty tohto ústavu. Len preto, že je to u nich. Tí, ktorí zakladajú veľké festivaly a nielen folklórne, sú za chvíľu vytláčaní tými, čo si ich chcú privlastniť, šípiac možnosť čosi získať.

Čím si vysvetľujete, že to, čo ste zažívali ešte pred dvadsiatimi rokmi, sa beznádejne vytráca? Veď médiá nemôžu úplne za všetko, čo sa deje s povedomím ľudí...

Mnohé je zakliate aj v školstve. Dlhodobo išli za učiteľov ľudia, čo sa inde z rôznych príčin nedostali, a boli ochotní prijať podmienky, ktoré vtedy platili - vzdať sa náboženstva, propagovať a brániť socialistickú ideológiu. A zotrvačnosť smerom k nekvalite pokračuje. Vidím v školstve veľké rezervy. Dostávam sa často do bytov učiteľov a stačí mi pozrieť si ich knižnice. V jednom dvojhodinovom rozhovore, ani nemusím vstať z kresla, sa dozviem všetko o ich vkuse, názoroch, kultúrnom obzore. Všimnem si týždenníky, ktoré majú položené na stole, knihy, ak nejaké majú, a porovnám to s tým, čo ostalo po mojich rodičoch - zobrané spisy slovenských autorov, klasika svetovej literatúry, skoro všetko, čo vtedy u nás povychádzalo... Pre mňa bol najväčší dar, keď som si ako 10-ročný kúpil svoju prvú knihu - Quo vadis od Henryka Sienkiewicza. Keď prišli do dediny predávať knižky, bežal som za mamou, ktorá mi požičala peniaze. Potom som jej ich splácal.

Mali ste z čoho?

Vždy, keď som šiel do obchodu, na poštu, doniesol som vyúčtovanie, a z toho, čo som vrátil, mi mama drobné dala za cestu alebo dobré vybavenie.

Myslíte, že dnešní rodičia nedokážu takto viesť svoje deti?

K takémuto základu môže doviesť deti na dedine v prvom rade dobrý učiteľ, vidiecky rodič na to, v mnohých prípadoch nemá výbavu alebo čas. Keď sme s bratmi odišli z domu, naša mama dlho žila sama a ešte 7 rokov učila a pripravovala deti na recitačné súťaže. Nedávno som sa dostal k jej poznámkam o výchove a až teraz som si uvedomil, aká to bola rozhľadená a sčítaná žena, hoci skoro celý život učila prvákov. Spoznal som jedného jej žiaka, dnes je to 60-ročný plukovník - psychológ, ktorý spomínal, ako v ich prvej triede moja mama napísala na tabuľu slová piesne: ‚Dievča, dievča, čože to máš? Ružu, ružu, komu ju dáš?' Keď sa ju žiaci naučili spievať, moja mama povedala: ‚Teraz dávajte pozor, čo sa stane, keď tieto slová napíšem nesprávne!' Zotrela nejaké písmenka a na tabuli odrazu stálo: ‚Ružu, ružu, komu Judáš?' Bolo to v roku 1952, keď sa už na školách náboženstvo nevyučovalo. A tento plukovník po 54 rokoch napísal, že keď ho v jeho živote niečo zlé pokúšalo, vždy si spomenul na Judášov príbeh a pesničku o ruži...

Po revolúcii v roku 1990 ste boli krátko predsedom výboru Matice slovenskej. Má ešte táto neviditeľná inštitúcia nejaký zmysel?

Naozaj je neviditeľná, lebo nemá nijakú koncepciu. Bol som tam síce len pol roka, a funkciu som vykonával bezplatne, no vtedy, v prvom polroku roku 1990, sa toho udialo naozaj veľa. Napriek tomu vo všetkých napísaných prácach o Matici sa tento polrok dokonale umlčal. Všetko, čo sa udialo, ostalo zakryté. Uviedli len toľko, že som kládol ciele, na ktoré Matica nestačila a nemala na to finančné prostriedky...

Odkryjete teraz, čo sa vtedy umlčalo?

Pripravili sme projekt Slovenského medzinárodného centra vzdelanosti, do ktorého som získal 50 expertov zo všetkých vrstiev kultúry a umenia. Centrum malo reálnu možnosť pripojiť sa cez môjho staršieho brata Jozefa aj na prostriedky IBM. Malo to byť centrum pre vyššie vzdelávanie - SICAS. Dopracovali sme sa do fázy, keď tento projekt prijal aj vtedajší predseda Európskeho parlamentu Björk. Čestným predsedom rady SICAS sa stal Alexander Dubček, vláda projekt v júni 1990 schválila a uložila vtedajšiemu podpredsedovi vlády Jozefovi Markušovi, aby ho rozpracovaný predložil na prvé zasadnutie novej vlády, po voľbách. Ten sa však v auguste 1990 stal novým, plateným predsedom Matice. A keď mal tento projekt Jozef Markuš predložiť pred novú vládu, zavrela sa za ním voda.

Ako za Maticou? Čo by mala podľa vás táto inštitúcia robiť dnes?

Matica je mimo života. Potrebuje nový program, asi taký, aký si ho koncipujem sám pre seba - smerom k deťom, k mladým ľuďom, k rozvíjaniu ich talentu, tiahy za poznaním, umením, ale aj smerom k vidieku, ku všetkým... Od môjho odchodu z Matice som urobil veľa programov o našich najväčších osobnostiach - Cyrilovi a Metodovi, Bernolákovi, Hviezdoslavovi, Hlinkovi, Björnsonovi, Štefánikovi. Ak by som o nich mal debatovať s činovníkmi z Matice, sotva by o nich vedeli viac.

Svoju zvedavosť na ľudí a pochopenie pre ich rôznosť, ste nadobudli zo svojich detských zážitkov, keď cez vašu dedinu pol roka prechádzala frontová línia. Ešte si spomeniete na ten čas?

Iste, uvedomovali sme si hrôzy, ktorých sme boli svedkami. Keď nás s bratmi, napríklad večer pred spaním, mama poumývala, musela nás zakryť dekou, aby nás mohla previesť cez našu ‚bielu izbu', kde sa robili prvé zákroky raneným - pílili sa nohy, vyberali guľky. Vnímali sme to však detsky - mal som 9 rokov. Vtedy tam boli Maďari, Nemci, ale detí sa to nejako netýkalo. Pamätám sa najmä na hlad... Nebrali sme to dramaticky, ale myslím si, že keď človek nezažije krajné situácie, nie je ostražitý. Musíte sa raz pošmyknúť na ľade, alebo na snehu, aby ste si uvedomili, ako máte kráčať. Keď sa trochu, aj keď bez následkov, nepošmyknete, môžete zle spadnúť a už s následkami.

Nesmeruje podľa vás národná kultúra k akémusi veľkému šmyku práve teraz, keď je vo vláde strana, ktorá usilovne bdie nad našimi národnými záujmami?

Už v čase vzniku novodobej Slovenskej národnej strany som poznamenal, že v nej musí byť Slota, keď je na Slovensku Duray. A Duray bol prvý. Keď som bol v Matici, prosil som ho písomne, aby mi poslal svoju knihu Psí obojok, ktorú vydal v roku 1983 v maďarčine a angličtine v USA, no nereagoval. Keď som si ju neskôr zohnal inou cestou, pochopil som, prečo. Boli tam nezmysly. A myslím si, že nie je náhoda, že v SNS sú ľudia, čo ju vlastne kompromitujú. To je tiež istá metóda. Bývam na pavlači, kde sme šiesti - keby som chcel pohnevať dvoch a čakal na to, aby sa niekto vysťahoval, tak by som začal intrigovať a hádzať anonymy do schránky.

Nie je to trochu konšpiratívna úvaha?

Spomínam si na starší príbeh z Gemera, keď po jednej vražde Slováka bola dvakrát po sebe zdemolovaná celá rómska osada. Ľudia z Rožňavského okresu nevedeli, čo majú spraviť s 295 Rómami, a tak ich vyviezli do Olomouca. V strede Olomouca boli vtedy ruskí vojaci, opustené historické budovy a kláštory, a nemal tam kto zametať... Nikdy sa oficiálne nevyšetrilo, prečo jeden starý Róm, ktorého prezývali Neger a mal 12 detí, zabil mladého blondiaka, ale všetci vedeli, že ten blondiak chcel Negra zničiť, urážal ho a traktorom ho zatláčal do močovky. Hovorilo sa o tom na družstevnej schôdzi, kde sa ženy zastávali Negra, keď vraveli, že je to poctivý robotník a otec, a nie je dobré, keď ho niekto ponižuje. Mládenec, traktorista, ho vyprovokoval do krajnosti, a tak ho Neger v noci, po zábave vybrúseným listom na pílku zabil. Zaujímavé však je, že v pozadí bol spor ,bielych' - dvaja bohatí gazdovia žili vedľa seba v strede dediny a niekoľko generácií sa sporili o spoločnú studňu a hrušku. Keď jeden z nich dal svojich troch synov za žandárov, druhý sa odsťahoval, ale svoj dom ponúkol práve Negrovi. Rómska rodina tu bola použitá ako pomsta. Rómovia sú vlastne odrazom, zrkadlom procesov v našej spoločnosti...

Čo sa stalo s vysťahovanými Rómami?

Chcel som si tento príbeh overiť, tak som sa naň pýtal mnohých, čo pochádzajú z tohto kraja a sú dosť vysoko postavení, no nechcú o tom hovoriť... Členovia folklórneho súboru z tej dediny mi však porozprávali, ako boli raz na vystúpení v Olomouci. V amfiteátri nebol nikto, len 300 Rómov, a polícia v strehu. Rómovia si však začali spievať spolu s účinkujúcimi - chceli si rozpomenúť na rodný kraj. Potom sa s nimi s plačom rozlúčili, naložili im do autobusu debničky piva, vodky a odprevadili ich ako rodákov. Bolo to 12 rokov po tej dráme... Rómovia pri speve zo svojej pamäti vygumovali všetko zlé.

Raz ste poznamenali, že ste sa nikdy nestretli s jedinou slovenskou piesňou, ktorá by v sebe niesla skryté negatívne posolstvo. Nie je to prehnané?

Je veľa lascívnych a hrubých piesní, ale nijaká pieseň neprovokuje na pomstu, násilie, dobyvačnosť či opovrhnutie inými. Slogany typu "rež a rúbaj do krve" sú propagandistické novotvary, ktoré nevyvreli z citlivej ľudovej tvorivosti a kultúry.

Básnik Hviezdoslav bol právnik - videl biedu drobných ľudí, ich smutné príbehy a životy, hlúposť, ľudskú obmedzenosť, ale miloval ich a veril v budúcnosť národa. Prečo práve takáto viera zomiera?

Dušu národa musí reflektovať umenie, ale mnohým sa to máli - chcú ísť vyššie, presiahnuť horizont jednej krajiny, byť zaujímaví pre iných a uplatniť sa vo svete. Navyše, stále zažívame bolestnú reakciu na to, ako nám 40 rokov vnucovali národné hodnoty so silným sociálnym akcentom. Je veľa básnikov, čo vnímajú Slovensko a rozvážne pomenúvajú jeho stav, ale je málo takých, ktorých by národ zaujímal z pohľadu, aký ho mal Hviezdoslav. Postupne sa však pod tlakom iných určite začne vynárať väčší záujem o tieto témy. V Európe panuje trend zachraňovať regionálne špecifiká. V pluralite je budúcnosť. Lenže toto stanovisko má veľkého nepriateľa - trh a zisk. Rozdrobená Európa na regióniky, ktoré sa držia svojho, nie je zaujímavá pre odbyt hoci takých hudobných nahrávok - je lepšie, keď je trh väčší. Neviem, či Washingtonský dohovor nebol pre ľudstvo osudný.

Čo máte na mysli?

Dohovor z roku 1949, ku ktorému v roku 1990 pristúpilo aj Československo, hovorí o tom, že vrcholom všetkého snaženia je súkromné podnikanie, ktorého cieľom je zisk. Preto sa musia oslabiť sociálne vstupy štátu, a aby sa oslabili, musia sa mu odobrať zdroje. Tento dohovor o fatálnom uprednostnení zisku, ku ktorému sa prihlásili mnohé štáty sveta, vznikol v čase, keď ešte neboli na obzore tie strašné vízie budúcnosti a ekologickej katastrofy, čo vidíme dnes. V tomto bolo ľudstvo ešte bezstarostné. Dnes z toho máme zmätok, a obávam sa, že kritici dohodnutých princípov budú mať napokon pravdu. Vždy je veľmi nebezpečné, keď sa nezvažuje miera exploatácie prírody a človeka. Ak uznávame evolučné princípy, musíme uznať aj to, že vyžadujú isté tempo. Nové objavy poznania nemôžu urýchliť vývoj samotného človeka. Ľudský organizmus a jeho schopnosti vyvíjať sa a vnútorne meniť nenapredujú rovnako rýchlo ako nové poznatky - niektoré veci sa musia usadzovať aj niekoľko generácií. Možno časom budú zaujímavejší tí, čo majú drobnejšie ruky, lebo budú môcť pracovať na miniaturizovanej technike, ale stále je hranicou všetkého samotný človek.

Viliam Ján Gruska (1936) – vyrastal v učiteľskej rodine v Rabčiciach.V roku 1959 ukončil štúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave.V60. rokoch viedol Odbor scénografie Slovenskej televízii, v 70. rokoch bol architektom v Slovenskej filmovej tvorbe a napokon scénickým výtvarníkom v slobodnom povolaní. Bol členom súborov Lúčnica a Technik, autorsky spoluvytváral Folklórny festival Východná, Západoslovenské folklórne slávnosti, Folklórne slávnosti Pod Poľanou v Detve, Podroháčske folklórne slávnosti, Turčianske slávnosti folklóru, Kysucké folklórne lávnosti – Ochodnica, Dni národnej kultúry v Honte a Novohrade a mnohé ďalšie. Je autorom desiatok scénických programov, folklórnych hudobných a výtvarných súťaží. Stal sa architektom v rade slovenských filmov (Straty a nálezy, Uhol pohľadu, Chodník cez Dunaj, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena Zlatá panna, Perinbaba, Šípová Ruženka, Sokoliar Tomáš a mnohých ďalších.) Je autorom publikácií Cesta a ozveny diela Milana Rúfusa, Milo Urban – Velikán spod Babej hory, Cesty hudby či Neznáme Slovensko, ktorá získala ocenenie najkrajšej knihy v Česko-Slovensku za rok 1991.