Fotograf a dizajnér Martin Greguš, tohtoročný držiteľ ceny SVÚ na Bienále úžitkového umenia, žije už niekoľko rokov v Kanade. Svoje víkendy trávi väčšinou tam, kde mu to naplánuje jeho syn Maťko, čiže najmä v blízkosti vody. Keď náhodou nefotia lode, idú na rybačku.
Stráviť víkend vo Vancouveri nie je problém, pretože väčšinou prší. Domáci sú zvyknutí, ale pre nás, prišelcov, to znamená ostať doma. Samozrejme, ak neprší, všetko je inak.
Hlavným plánovačom všetkých aktivít je náš jedenásťročný syn Maťko. Snaží sa všetko vymyslieť na dlhý čas dopredu, aby sa mal na čo tešiť. Víkendy zväčša trávime fotografickými výletmi za cruise shipmi, lietadlami či v botanickej záhrade Van Dussen Garden. Ale zájdeme aj do kanadskej divočiny, ktorú máme všade naokolo a kde stále očakávame naše prvé stretnutie s čiernym medveďom. Zatiaľ sme, bohužiaľ, alebo skôr našťastie, nemali tú česť. No a chodíme samozrejme na rybačky. Náš syn je totiž od nepamäti vášnivý rybár a čudujem sa, že sa nenarodil s udicou v ruke. Jeho najobľúbenejším narodeninovým darčekom bol odjakživa čerstvý losos, ktorého dokázal perfektne naporcovať už ako päťročný.
Jeden nezabudnuteľný víkend začal, ako inak, v piatok na návšteve u kamaráta Pedra. Kamarát, tiež vášnivý rybár Juraj raz spomenul, že sa ide na Cheakamus river na lososy. Synátorovi nebolo viac treba. Zatiaľ sa mu totiž nepodarilo chytiť ozajstného kanadského lososa, takže bolo okamžite rozhodnuté.
V noci sme si prichystali všetko potrebné, udice, detské gumáky a fotoaparáty. Vstali sme o pol piatej, pribalili čaj, desiatu a vyrazili. Cheakamus river je asi sedemdesiat kilometrov od Vancouveru na ceste do Whistleru za mestečkom Squamish, v oblasti známej hlavne pre skalolezcov, rafťákov či kajakárov. Z Highway 99, ktorú celú prestavujú a rozširujú kvôli olympiáde, sme za Squamishom odbočili a po chvíli sme zaparkovali v divočine. Po pätnástich minútach chôdze sme dorazili k rieke. Začínalo svitať, vo vzduchu už bolo cítiť prichádzajúcu zimu. No obloha bola jasná, takže nás čakal pekný októbrový deň a ja som zistil, že musím v teniskách prebrodiť rieku. Nahádzali sme kamene do vody, aby som mal kde stúpiť, no nakoniec som aj tak skončil s mokrými nohami. Ale čo by už človek nespravil pre úspešnú rybačku. Niečo po šiestej sme boli na mieste s ďalšími desiatimi rybármi. A čo bolo hlavné, boli tam aj lososy. Videli sme ich vyskakovať z vody proti prúdu, ale aj hynúť pri brehu. Každý si našiel svoje miesto, prichystal udicu s návnadou, čo je väčšinou niečo ako oranžová, žltá či zelená vlnená stužka. Skutočne neviem, čo taký losos na nej vidí, ale niečo asi áno, lebo už po chvíli začínali rybári vyťahovať prvé úlovky. Dole prúdom vychádzalo slnko a spolu s rannou hmlou vytváralo úžasnú rannú atmosféru. Neďaleko od nás pristál na brehu americký orol, pre ktorého je táto oblasť domovom. Aj pre neho to bol čas na rybačku, ale asi sa mu nechcelo loviť, takže na brehu len ozobával zdochýnajúce ryby.
Netrvalo to dlho a už som videl svojho potomka, ako znervóznel a kričal, že má rybu. To musí urobiť každý rybár, nie preto, aby sa pochválil, ale aby všetci ostatní vedeli, že sa začína súboj a že treba kolegovi spraviť miesto. Vytiahnuť lososa na breh je vždy veľký boj medzi človekom a rybou. A dosť často vyhráva ryba. Ostatní rybári vyťahovali svoje udice, aby sa nezamotali s bojujúcou rybou. Postupne, ako bol losos bližšie k brehu, bránil sa zo všetkých síl. Metal sa a skákal z vody. To sú kritické chvíle, keď sa často stáva, že sa mu podarí odtrhnúť. Po veľkom boji sa Maťkovi podarilo dostať rybu až na breh. Keďže ja nie som rybár a ani nemám licenciu, tak som mu nemohol pomôcť ani len chytiť udicu. Pravidlá sú tu veľmi prísne a každý rybár, okrem Indiánov, má limit na úlovok. Na brehu zaľahol skáčucu rybu celým svojím telom, aby mu neodskočila späť do vody. Keď sa postavil, bol celý špinavý a mokrý. No ten šťastný výraz v tvári, to stálo za to. Juraj mu pomohol rybu podľa predpisov zneškodniť a mne zostala len čestná úloha spraviť pamätnú fotografiu Maťka so svojím prvým lososom.
Na Cheakamuse sme strávili ešte dve hodiny. Každý ešte ulovil ďalšieho lososa, no náš malý lovec už ďalšiu rybu nechytil. Ale aj tak bol ten deň najšťastnejší rybár na svete. A čo sa nešťastného lososa týka, ten skončil pekne do ružova upečený v našich hladných bruchách.
zš
foto - Martin Greguš
