Tak v skratke - cintľavú dievčinu v marci 1942 naložili v Bratislave do dobytčáka smer Osvienčim, bol to prvý dievčenský transport zo Slovenska, ktorý do tábora smrti smeroval. Eta bola z chudobnej židovskej rodiny, skvelá študentka nemeckého gymnázia, ale vo fašistickom slovenskom štáte jej to bolo so žltou hviezdou na kabáte úplne na nič.
Nepraktický otec nedokázal 16-ročnú dcéru z transportu vyreklamovať. Jej dvom bratom a mame sa podarilo celú vojnu skrývať na Liptove, otec strávil kritický čas v Bratislave u svojho arizátora.
O tom, čo zažila v lágri, hovorila Eta nerada, občas ale prišla s poznámkou, ktorá šokovala. Bola priama a tak šplechla niečo o hŕbach mŕtvol pri peciach a kúsku chleba, čo jedna z nich zvierala v ruke a ona po týfuse po tej skyve chňapla, aby prežila. A išla ďalej. Alebo plebejsky spomenula, ako sa hodilo, že pochádzala zo skromných pomerov. V osvienčimskej džungli to bola výhoda a paradoxne aj to, že tam bola od roku 1942. Zaradila sa medzi tých, čo chod tábora držali, nebolo na výber, ona zodpovedala za jeden blok v lágri.
Manžel Fredo
Medzi plotmi nabitými elektrickým napätím sa zoznámila aj so svojou životnou láskou s Alfredom Wetzlerom, pre Etu vždy Fredom. Hrdinom,
machrom, skromným a dobrým človekom, ktorý dokázal spolu s Rudolfom Vrbom skoro nemožné - utiecť z Osvienčimu a vyhotoviť detailnú správu, svedectvo, ako tento vyhladzovací tábor funguje. Ich útek mal vyšší cieľ než len záchranu vlastného holého života a smutným paradoxom je, že im vtedy nik nechcel uveriť.
Wetzler o úteku napísal skvelú knihu pod pseudonymom Jozef Lánik. Volá sa Čo Dante nevidel. Hoci Wetzler bol in memoriam odmenený štátnym vyznamenaním, z nepochopiteľných príčin nie najvyšším, pre Slovensko zostáva viacmenej neznámy. Rovnako jeho kniha, ktorá by mala byť povinným čítaním.
Roky v úzadí
Príbeh rodiny Wetzlerovcov kopíruje pohnutú históriu 20. storočia: Ako židia najprv putovali do lágra, po vojne prišlo očarenie komunizmom - obaja vstúpili do KSČ a potom aj rýchlo vytriezveli, keď videli, ktože sa to vlastne chopil moci.
Miesto toho, aby sa Alfred Wetzler dočkal verejného uznania, zažil po II. svetovej vojne ústrky a ponižovanie. A jeho rodina s ním. Fašistické a zakrátko komunistické Slovensko nepotrebovalo takýchto hrdinov. Nehodili sa, pretože ak by boli uznaní oficiálne za autoritu, mnohým by museli pripomínať ich zlyhania, to ako arizovali, udávali, posielali svojich susedov na smrť. Preto sa museli Wetzlerovci pretĺkať hoci Fredo i Eta mali intelekt i mravný kredit na to, aby robili kariéru v akademických kruhoch či verejnom živote.
Príbeh Fredovho úteku sa stal aj príbehom Ety. Stála pri ňom v týchto nevďačných rokoch, pomkla ho, aby útek z poľského Osvienčimu až na Slovensko zachytil, aby z toho bola kniha. Na Freda bola pyšná a hovorila o ňom s láskou i vtedy, keď sa akože posťažovala. Pán Alfred Wetzler zomrel v roku 1988. V Amerike či Británii by tak vzácny človek mal v každom väčšom meste aspoň ulicu ak nie námestie. Slovensko ešte na skutočných hrdinov nie je pripravené.
Eta bola novinárka, v Práci i Roľníckych novinách. V roku 1968 po sovietskej invázii zaujala "nesprávny postoj" a zo strany ju definitívne vylúčili. Ťažko sa pretĺkala, na čas sa "zosypala", ale to silné dynamo, ktoré ju vždy poháňalo, po čase naskočilo. Bola tu totiž dcéra Táňa, zázrak, že po koncentráku na svet prišla.
November 1989 bol pre Etu vykúpením, namiesto, aby pozerala Club 2 na rakúskej ORF, mohla sa do Viedne priamo vydať. Zo slobody sa veľmi tešila. Prekladala z nemčiny, občas dávala aj lekcie.
Široká náruč
Mala chrapľavý prefajčený hlas a silnú náruč, v ktorej sa mnohí v jej byte na bratislavskej Krížnej radi strácali, aby sa hneď ponorili do skvelých debát. O všetkom, čo sa práve premlelo v politike, o prkotinách i veľkých osobných dilemách, o filmoch, knihách, láskach, kto by sa ku komu hodil. Bola to zábava, mala neuveriteľné "gule".
Eta bola vždy pripravená porozprávať sa a pomôcť, hľadať riešenia, rehotala sa, zdieľala trable druhých. A tiež otvorene hovorila o svojich obavách z toho, čo vidí okolo seba, bála sa primitívov v politike. Nebola to náhoda, že sa u nej tak často a radi ľudia zastavili, že sa mladí pri nej cítili tak dobre, bola tak živá a zábavná. Etin život a jej temperament ju predurčovali, aby u nej neustále vyzváňal telefón, alebo zvonček pri dverách. Zvonili u nej dokonca aj niektorí ponovembroví ministri.
Pre Etu nebolo židovstvo témou, zato slovenské okolie jej to vedelo rôzne pripomenúť. Veľmi ju zaujímalo a zväčša aj trápilo, čo sa v našej spoločnosti deje. Hrubosť, primitivizmus a agresívne národniarstvo vo verejnom živote u Ety vzbudzovali obavy, aby sa opäť neprebudili tie najnižšie vášne, s ktorými sa tak kruto zoznámila na prahu svojej puberty.
Každého, koho privítala mohutným objatím a jej krásnym úsmevom, postretlo veľké štastie. Stretol sa s úžasným, dobrým a srdečným človekom, ktorý sa toho musel o živote dozvedieť viac, než si ktokoľvek z nás, čo to nezažil, dokáže predstaviť.
Slovensko ju, žiaľ, príliš nepoznalo. Etela Wetzlerová, pre väčšinu Eta, či teta Eta. Prežila koncentračný tábor v Osvienčime. Energia z nej sálala do poslednej chvíle, dedička obrovskej guráže, s ktorou čelila zverstvám koncentráku aj tuposti komunistického režimu.
