Dnes, sedem rokov po tom, čo ho podsvetie zavraždilo, je Arkanova pamiatka živá v dôsledku jeho vojnových zločinov. Arkanových Tigrov, polovojenskú jednotku 90. rokov, formálne známu ako Srbská dobrovoľnícka stráž, obvinil v roku 1997 haagsky tribunál zo zverstiev spáchaných počas vojny v Juhoslávii vrátane bitia, popráv a znásilnení.
Nech bol juhoslovanský konflikt akokoľvek barbarský, to, čo ho odlišovalo od ostatných vojen, bol fakt, že ho zvádzali muži ako Arkan - profesionálni zločinci, pre ktorých bol boj len ďalším výhodným podnikaním. Vo vojne bol Arkan čistý obchodník. "Bol očarujúci, mimoriadne bystrý a klamlivo zlý," povedal Američan Haviv, ktorý bol svedkom Arkanovho diela v deň, keď jeho Tigri prišli do Bjeljiny v marci 1992. "Egoistický, s detskou tvárou. Považoval sa za spasiteľa srbského ľudu. Bol to sympaťák, až na to, že bol patologický zabijak."
Špecialista na banky a úteky
Arkan sa narodil v roku 1952 v Slovinsku ako syn čiernohorského Srba, generála juhoslovanského letectva. Jeho otec bol občas brutálny autoritár: "Nebil ma v klasickom zmysle slova, skôr ma schmatol a šmaril o zem," povedal Arkan.
V roku 1969, keď mal 17 rokov, vytrhával mladý Arkan ľuďom z rúk kabelky a peňaženky. Prvý raz ho zatkli a dostal tri roky vo väznici pre mladistvých. Otec sa ho pokúšal napraviť a zoznámil ho so Stanem Dolančom, šéfom juhoslovanskej tajnej polície. V roku 1973 sa Arkan stal tajným agentom, vraždiacim chorvátskych disidentov v exile a ostatných nepriateľov Titovho režimu.
Juhoslovanská politika - umožniť svojim občanom prácu v západnej Európe - viedla v 60. rokoch k nárastu obrovských chorvátskych a srbských emigrantských komunít a tiež k veľkému zločineckému bratstvu s prepojením na kriminálne syndikáty v Nórsku, Švédsku, Beneluxe a Taliansku. V týchto komunitách odsúdili Arkana za bankovú lúpež v Belgicku, Holandsku aj Nemecku a vydali naňho zatykače vo Švédsku a Taliansku.
Goran Vukovič, srbský člen gangu, bol šokovaný Arkanovým talentom: "Z nás všetkých vylúpil najviac bánk Arkan. Vošiel do nich, akoby to boli samoobsluhy. Banky a úteky z väzenia boli jeho špecialitou."
Po prvý raz šiel do skutočného väzenia v roku 1975, keď ho bruselský súd odsúdil na pätnásť rokov. Utiekol, keď si odsedel 42 mesiacov. V roku 1980 Arkana odsúdil holandský súd na sedem rokov za lúpež, ale v máji 1981 ušiel. Koncom toho istého roku bol počas lúpeže v klenotníctve vo Frankfurte zranený. Zatkli ho, no utiekol z nemocnice. Znovu ho chytili v roku 1982 vo švajčiarskom Berne, ale unikol aj z policajnej stanice.
Do Belehradu sa vrátil v roku 1981, aby si otvoril curkáreň a zmrzlináreň oproti štadiónu najúspešnejšieho srbského futbalového mužstva Červenej hviezdy Belehrad. Stal sa predsedom ich fanklubu Delije (Bojovníci), kde, prirodzene, našiel množstvo agresívnych mladíkov - adeptov pre svoje kriminálnické podnikanie: vyberanie výpalného, vydieranie, pašovanie ropy a luxusného tovaru.
Muž ako výplod vojny
Marko Hajdinjak z Centra pre štúdium demokracie napísal, že juhoslovanské vojny 90. rokov zabetónovali prepojenie organizovaného zločinu a politiky. "Aby vodcovia odtrhnutých republík chránili svoju suverenitu, museli založiť a vyzbrojiť svoje čerstvo vytvorené armády jediným možným spôsobom - ilegálne, využitím existujúcich pašeráckych kanálov," napísal v roku 2002.
Tento prekvitajúci "obchod" ovládali politici.
V novembri 1990 Arkan už spolupracoval so srbskými úradmi na ich pokusoch destabilizovať Chorvátsko. Chorvátska polícia ho zatkla a bol obvinený z nedovoleného držania zbrane. Chorvástky minister vnútra Josip Boljkovac neskôr prezradil, že belehradskí činitelia vykúpili Arkanovu slobodu za milión nemeckých mariek. Táto dohoda naznačovala, nakoľko sa Arkan zblížil s vládou prezidenta Slobodana Miloševiča.
V roku 1991 sa Arkanovi Tigri, ktorých bolo v čase najväčšej slávy asi 10-tisíc, stali najmocnejšou polovojenskou zložkou vo východnom Slavónsku, časti Chorvástka, ktorá susedí so Srbskom. Pri rozsiahlej operácii v dedinách obklopujúcich mesto Vukovar drancovali a vraždili, to isté sa dialo v Bosne a Hercegovine, pričom vyháňal alebo vraždil moslimov. Potom si Arkan pridelil lukratívne ropné a plynové koncesie - v rámci tohto obchodu údajne konkuroval Miloševičovmu synovi Markovi.
Slobodan Miloševič bývalému vyjednávačovi USA Richardovi Holbrookovi tvrdil, že nemá nad Arkanom žiadnu moc. "Bojím sa ho," povedal. No CIA odhalila blízke vzťahy medzi Arkanom, jeho akciami v Bosne a velením juhoslovanskej armády. Dokument uvádzajúci tieto prepojenia predložili Miloševičovi ako súčasť mierových rokovaní pre Bosnu. Arkan sám nikdy nepopieral, že koná na Miloševičove príkazy.
Niežeby nebol oddaným srbským nacionalistom, niektoré z jeho najznámejších citátov zneli takto: "Mali by sme pohnojiť pôdu Kosova albánskymi teroristami" alebo "Moslimovia sú ako divé psy. Nemôžete s nimi vychádzať, môžete ich len zabiť".
Predávanie imidžu
Arkan nezanedbával ani svoj imidž. Veľmi mu pomohol sobáš v roku 1995 s Cecou, jednou z najoslnivejších hviezd srbského "turbo-folku". Svadba sa stala celonárodnou slávnosťou, ktorú naživo prenášala televízia.
Manželia sa v roku 1996 zúčastnili na programe belehradskej stanice Pink, kde mohli do priameho prenosu vstúpiť aj diváci. Istá diváčka zavolala, aby pochválila Cecin zlatý náhrdelník s diamantmi. Diváčka správne opísala nápis na ňom. "Ako ste to vedeli?" spýtal sa moderátor, zatiaľ, čo sa jeho hostia v rozpakoch mrvili na pohovke. "Lebo Arkan mi ho v Bjeljine ukradol," znela odpoveď.
V tom istom roku kúpil Arkan futbalový klub Obilič. Z druhej ligy ho dostal k majstrovstvu v prvej lige údajne tak, že zastrašoval hráčov z rivalských mužstiev. Veteráni jeho Tigrov plnili štadióny a počas zápasov skandovali hrozby a mierili zbraňami na súperov.
Na rozdiel od Miloševiča vzdával Arkan a jeho politické hnutie Srbská strana jednoty veľký hold srbskej ortodoxnej cirkvi a iným symbolom srbského nacionalizmu.
Keď sa v roku 1999 zhoršila kosovská kríza, odhalila Louise Arbourová, prokurátorka vojnového tribunálu, v obavách z rastúceho Arkanovho kultu ako hrdinu a jeho vplyvu na srbskú mládež, že bol obvinený zo zločinov proti ľudskosti. "Je to sviňa," zareagoval Arkan pre časopis Time, "nevidel som, že by nejaký Srb páchal zločin."
No obvinenie z vojnových zločinov znamenalo pre Arkana začiatok konca. Pre Miloševičov klan sa už stával príťažou pre svoje "obchodné" aktivity ohrozujúce obchody prezidentovej manželky a syna. Bola tu aj hrozba medzinárodného trestného stíhania.
Dňa 15. januára 2000 zastrelil Arkana v hale belehradského hotela 23-ročný príslušník jeho Tigrov. Na pohrebe sa zúčastnilo 20-tisíc ľudí. Motív jeho smrti nebol nikdy odhalený.
Hrdina aj po smrti
Pre mnohých Srbov ostáva Arkan vlastencom a vojnovým hrdinom dodnes. "Jeho prednosti srbského vojnového veliteľa v Bosne nikdy nezabudnú Srbi celého sveta," tvrdí portál serbnews. "Jeho prefíkanosť a disciplína viedli vojakov k rozhodujúcim víťazstvám a ovládnutiu chorvátskych a moslimských banditov."
Iní tvrdia, že Arkan bol symbolom pádu srbskej spoločnosti. "Za posledných desať rokov sa Srbsko transformovalo a prešlo na nové hodnoty, v ktorých ide v skutočnosti o to, ako rýchlo zbohatnúť," povedala Sonja Biserko, šéfka Helsinského výboru pre ľudské práva v Srbsku. "Arkan bol toho stelesnením. Vyzeral bohato. Bol obklopený všetkými tými mladými ľuďmi v oblekoch od Armaniho a šatách od Versaceho. Je to morálny pád tejto spoločnosti a Arkan je jeho najnázornejším príkladom."
Radoslav "Bata Trlaja" Trlajič, ďalší popredný mafián Belehradu 90. rokov, opísal situáciu v srbskom hlavnom meste poetickejšie: "Je to primalý rybník pre toľkých krokodílov."
Dozvuky
Dňa 23. mája tohto roku uznali dvoch bývalých polovojenských ozbrojencov za vinných zo zavraždenia srbského prezidenta Zorana Djindjiča v roku 2003. Milorad "Legija" Ulemek, bývalý šéf Červených baretov, špeciálnej zásahovej jednotky v rámci tajnej služby, bol odsúdený na 40 rokov za plánovanie tejto vraždy. Zvezdan Jordanovič, bývalý zástupca veliteľa Červených baretov, dostal za vykonanie vraždy rovnaký trest.
Ulemka predtým uznali za vinného z atentátu na bývalého srbského prezidenta Ivana Stamboliča v roku 2000 a z pokusu o vraždu bývalého ministra zahraničia Vuka Draškoviča v roku 1999.
Než sa pridal k Červeným baretom, Ulemek bojoval s Arkanovými Tigrami v rokoch 1991 - 1995.
"Cez ulicu oproti mešite najprv vyvliekli z domu manžela, miestneho mäsiara. Potom jeho manželku. Revala, zazneli výstrely a manžel padol. Manželka sa načiahla a vzala jeho ruku do svojich. Zastrelili aj ju. Vyvliekli švagrinú. Podišiel som k iným vojakom, ktorí práve odchytili dieťa. Vytrhlo sa im a snažilo sa ujsť, ale nemohlo - bol tam múr. Zastrelili ho od chrbta." Takto opísal americký fotograf Ron Haviv prácu Srba, ktorého krutosť bola v Chorvátsku a Bosne v roku 1992 nechvalne známa aj počas najkrvavejšieho bitúnku, aký Európa zažila od čias tretej ríše. Muž sa volal Željko Raznatovič a mal prezývku Arkan.
