Legendárny herec, režisér a spevák je aj po štyridsiatich rokoch kariéry živý, aktívny, mediálne exponovaný človek. Necítiť na ňom ani malý náznak toho, že by sa začal meniť na bronzovú sochu. Napriek tomu, že dvaja jeho najdôležitejší spolupracovníci - Július Satinský a Jaro Filip - to už majú za sebou.
Človek v živote niekedy stojí pred veľmi vážnym rozhodnutím, kde jedna cesta vylučuje druhú. Zažili ste to niekedy aj vy?
Ani nie. Vždy som bol sotený do nejakého smeru a veľmi som si vyberať nemohol. To bola podstata môjho života do päťdesiatky. Vtedy si človek veľmi nenavyberal. Tú cestu, do ktorej ste boli sotení, ste si mohli nanajvýš nejako spríjemniť, zabývať, ale o slobodnom výbere sa veľmi nedá hovoriť. Ak som si niečo vybral, to bolo to, čo som chcel robiť - byť divadelníkom. A to som si povedal, keď som mal možno dvanásť rokov. To sa mi podarilo a ťažkosti s tým spojené k tomu asi patria.
Ste neprehliadnuteľná postava slovenskej kultúry, ale keď tak nad tým uvažujem, vždy ste sa dobre cítili v tíme, je to tak?
Nie som sólista. Vždy som pracoval v tíme, aj keď ho tvorila len dvojica. Ale často aj viac ľudí. Našu dvojicu so Satinským často obohacovali ľudia ako Peter Mikulík alebo Ján Roháč, Tomáš Janovic, Jaro Filip. Som zvyknutý pracovať obklopený ľuďmi, ktorí ma provokujú k výkonu. Robiť len tak sám, to sa mi nikdy veľmi nechcelo. V takýchto prípadoch sa musím vyslovene premáhať.
Máte na mysli napríklad stĺpčeky, ktoré píšete už sedem rokov? Časopis zmenil názov, len stĺpčeky zostávajú.
To je už, tuším, ôsmy rok, dosť sa za to obdivujem. Netušil som, že také čosi budem schopný robiť tak dlho. Ale keď som tlačený termínom, tak vyprodukujem všeličo a niekedy je to aj dobré. Nikdy som nič nerobil len tak, vždy to bolo na objednávku a vždy ma tlačil termín. Ten je pre mňa najväčším zdrojom inšpirácie.
Skladateľ Vlado Godár hovoril, že robiť pod tlakom termínu má ešte ďalšiu výhodu - človek nad tým príliš nešpekuluje a tak ustráži číry prameň.
Hej, na poslednú chvíľu z vás niekedy vylezú aj veci, ktoré vás samotného prekvapia. Ale je to riskantné, lebo niekedy aj nevylezú.
Radšej si veci dôkladne pripravujete, alebo ste skôr improvizátor?
Hoci na to vôbec nevyzerám, mám radšej spontánnu improvizáciu. Celý život sa na niečo pripravujem bez toho, aby som vedel, čo to bude. Takže keď to príde, som pripravený.
Keď improvizuje džezový hudobník, tiež neloví tóny vo vzduchu, ale vyberá ich z rezervoáru, ktorý vznikol tvrdým cvičením. Je to podobné?
Je to presne to isté. Mám blízko k džezu. S Julom Satinským sme dokonca naše textové improvizácie robili na základe džezovej štruktúry - téma, odbehnutie od témy, návrat k téme.
Bol aj Satinský džezový fanúšik?
On mal veľmi rád vážnu hudbu a myslím, že sa v nej aj vyznal.
Netajíte sa tým, že ste staromilec. Povedal by som, že patríte do špeciálnej kategórie staromilcov, pretože máte blízko okrem iného k hudbe, ktorá vznikla ešte pred vaším narodením. Je to tak?
Swingové skladby a pesničky Gejzu Dusíka či Karola Elberta poznám ešte z detstva, ale je pravda, že je to hudba predošlej generácie. My sme rokenrolová generácia. Elvis Presley a spol. ma v pätnástich očarili. Bola to nielen hudobná, ale aj ideová revolta.
Sú veci, ktorým v tomto svete úprimne nerozumiete? Rap, reality šou, moderné technológie...
Dostal som sa do štádia, že to, s čím by som mohol mať problém, ignorujem. Čo sa týka techniky, mobil mám. Nedávno mi ho v Prahe na Václaváku ukradla jedna slečna. Nalepila sa na mňa a začala mi niečo šepkať do ucha a keďže som zvedavý, tak som ju vypočul a o pol hodiny som zistil, že mobil je preč. Bez neho som bol úplne hotový, nevedel som žiadne číslo, jediné, čo som vedel, bolo, ako sa volá krstným menom moja manželka. Ale to mi nepomohlo, lebo jej číslo som nevedel. Zistil som, že som otrokom mobilu. A môže sa mi to stať aj s počítačom. Niežeby mi ho ukradli, ale môžu mi z neho všetky veci zmiznúť. A neviem, čo potom budem robiť. Takže som sa prispôsobil a žijem v ľahkom strachu, že môžem prísť o čísla aj údaje v počítači, ale dá sa s tým žiť. Čo sa týka televízie, tiež sa nedívam na to, čo ma nezaujíma. Ľudia sa dívajú na všetko a potom nadávajú, že sa na to nedá dívať. Teraz som účinkoval v programe Hit storočia a skoro žiadneho speváka som nepoznal. Pritom sú údajne známi, lebo boli v súťažiach. Niektorí spievali veľmi dobre.
Zopár pesničiek ste však poznali, nie?
Staršie všetky. Čím viac sme sa blížili k súčasnosti, tým menej som ich poznal.
K modernému obdobiu patria aj moderné vzťahy. O súčasných ženách sa hovorí, že chcú aj hrdinu aj nežného partnera, muža aj empatického druha, otca aj priateľa, autoritu aj pomocníka pri domácich prácach. Ako to vidí džentlmen starej školy?
G. B. Shaw povedal okrídlený bonmot, že ženy nevedia, čo chcú a robia všetko, kým to nedosiahnu. Dnes je to už inak, vedia čo chcú. Chcú všetko. Niekedy sa mi zdá, že to je už len ich problém a tak to aj servírujú. My, muži, sme odsúdení byť už len pozorovateľmi a objektmi týchto iniciatív. Netreba sa príliš angažovať, lepšie je čakať v ústraní.
Na gymnáziu sme vedeli vaše skeče s Júliusom Satinským naspamäť a vaše repliky prechádzali do našej bežnej reči. Vtedy ste boli v pozícii rockových hviezd, aj keď ste nijaký rock nerobili, uvedomujete si to?
Neuvedomovali sme si to, vôbec sme o tom nevedeli, ale zdá sa mi to celkom logické, lebo aj Voskovec a Werich či Šlitr a Suchý ovplyvňovali mladšiu generáciu. A to ma vždy poteší. Keby už nič po nás nezostalo, úplne mi stačí, že naše texty kolovali medzi ľuďmi.
Keď ste nahrali album Bolo nás jedenásť s Jarom Filipom, zľudoveli aj pesničky.
Jaro ma raz zobral do PKO, kde skupina Lojzo oslavovala narodeniny. Sála bola nabitá mladými ľuďmi. Hovorím mu: čo tu robíme? On, že: Nebojte sa, zaspievame im. My sme im zaspievali a publikum spievalo s nami. Zmocnila sa ma eufória. Keď niečo robíte a ľudia to akceptujú, nedá sa nič robiť - poteší vás to. Darmo sa tvárite, že si robíte veci pre seba a nezaujíma vás, či to niekoho zaujíma. To je všetko póza. Potrebujete reakciu, ohlas. Americká spisovateľka Gertruda Steinová povedala, že umelec nepotrebuje kritiku, ale uznanie. Ja by som skôr povedal, že pochopenie.
Ako sa vlastne spolupracovalo s Jarom Filipom ako so skladateľom?
Spomínam si na taký prípad - písali sme pesničky do hry Náš priateľ René, napokon, samozrejme, premiéra nebola, lebo nám ju zakázali. Pesničky sme už mali všetky, ale Jaro hovoril, že ešte jedna chýba. Raz som mu v divadle napísal na zápalkovú škatuľku text Vyletel vták. Bola to z núdze cnosť, čo už môžete napísať na zápalkovú škatuľku? No Jaro tvrdil, že je to jeden z mojich najlepších textov. Ja si zasa myslím, že je to jedna z najlepších Jarových melódií. Z textu dokázal urobiť hymnickú pieseň, dostal text minimálne o dve poschodia vyššie. A spravil to s mojimi textami viackrát.
V hudbe to býva tak, že keď v sále začnú víriť energie a hudobníci cítia, že ich hra sa naozaj páči, sú schopní výkonov, že sú sami prekvapení. Je to tak aj v divadle?
Dá sa k tomu priblížiť. Len treba mať spriaznené duše, ktoré sú naladené na tú istú frekvenciu a keď sa ocitnete spolu na scéne, môže vzniknúť čosi nepredvídané. Pravidelne sme to zažívali s Julom Satinským. Mali sme viacero dialógov, ktoré pri premiére trvali osem až desať minút a po päťdesiatich reprízach trištvrte hodiny. Našťastie sme mali šepkárku, ktorá naše improvizácie zapisovala. Potom nám to povedala a keď sa nám zdalo, že je to dobré, snažili sme sa to zopakovať. Takto sa to nabaľovalo.
Keď zomrel Jaro Filip a neskôr Július Satinský, začali ste sa venovať staršej hudbe. Zmenilo sa na tom niečo?
Ja som bol pozadu, aj keď sme robili s Jarom, on bol rocker, bigbiťák. Medzi nami bolo desať rokov a to vo vnímaní hudby hralo dosť veľkú rolu. Ale rozumiem si s Petrom Lipom. Je to môj generačný druh a vyhovuje mi, že je džezmen. Na CD Lipa spieva Lasicu zhudobňoval moje texty, čo mi tiež vyhovovalo. Myslím, že je to vydarený album.
Vy ste sa neustále potýkali so zákazmi účinkovania a dištancmi. Aj vy ste to brali tak flegmaticky, ako Marián Varga? Ten raz povedal niečo ako "Dištanc? Tak tých už mám momentálne sedem".
Nedá sa povedať, že by sme si na ne zvykli, aj keď ich bolo dosť a začali byť súčasťou nášho života. Samozrejme, že si viem predstaviť, že by sme bez toho boli mohli existovať. Nebolo to vôbec inšpiratívne, len to prinášalo zlú náladu a pocit poníženia.
Robili ste nejaké ústupky?
Iste. Mohli sme sa rozhodnúť, akú mieru kompromisu si zvolíme. Napríklad sme cítili, že nemôžeme urobiť takzvanú protiamerickú satiru, aj keď to od nás žiadali. No keď bola masová akcia anticharta, podpísali sme ju bez väčších výčitiek svedomia. Dodnes si myslím, že to bolo lepšie riešenie ako protiimperialistická satira. Iste, bolo aj iné východisko - že by sme to boli vzdali. Ale potom by ste sa tu so mnou asi nerozprávali.
